Dobrodružná výprava Theodora Roosevelta: Exprezident v Amazónii o vlások unikol smrti

 

Od mladosti má dve veľké vášne - politiku a prírodu. Aj keď sa Theodore Roosevelt (1858–1919) nakoniec rozhodne živiť „službou ľudu“, milovaným prírodným vedám a lovu naďalej venuje veľa času. V septembri 1901 sa hyperaktívny politik stáva americkým prezidentom namiesto zavraždeného Williama McKinleyho (*1843). Vo voľbách o tri roky neskôr svoj mandát obháji a na čele USA zostane až do marca 1909. Ako prezident si Roosevelt dobrodružných expedícií veľa neužil.

Preto po odchode z Bieleho domu precestuje Európu a zorganizuje ambicióznu výpravu do Afriky, počas ktorej uloví stovky rôznych zvierat. Po viac ako roku, strávenom v divokej prírode, opäť zatúži po pôsobení v politickej aréne. V roku 1912 kandiduje v ďalších prezidentských voľbách, lenže tentoraz už neuspeje. Ako upresňuje súčasný publicista Štefan Sedláček, "počas kampane prežil pokus o atentát a so ziskom viac ako 4 milióny hlasov a guľkou, ktorá mu zostala v prsiach do konca života, skončil za demokratom Woodrowom Wilsonom na druhom mieste".

 

Vyprovokoval ich minister

S volebnou porážkou sa Roosevelt hneď tak nevyrovná. Obrovské sklamanie chce zahnať na prednáškovom turné v Južnej Amerike. Exprezidentov dlhoročný priateľ, katolícky kňaz John Augustine Zahm (1851-1921), ho súčasne naláka na prírodovedeckú expedíciu po Amazonke a niekoľkých jej prítokoch. Má ísť o trasu, ktorá už bola niekoľkokrát prejazdená, a vedci ju starostlivo zmapovali.

Sprevádzať ich budú okrem iného aj americkí prírodovedci George Cherrie (1865–1948) a Leo Miller (1887–1952) alebo cestovateľ a polárnik českého pôvodu Anthony Fiala (1869–1950), ktorý pre chystanú výpravu zaistí potrebné vybavenie a zásoby. Plán na „pohodový výlet“ po Amazónii sa však nakoniec nekoná. Roosevelt a jeho priatelia sa rozhodnú absolvovať oveľa nebezpečnejšie dobrodružstvo. Počas pobytu v Riu de Janeiro ich k tomu údajne vyprovokoval jeden z ministrov brazílskej vlády. Položartom im navrhol, aby splavili nejakú neznámu rieku z povodia Amazonky, a oni sa bláznivého nápadu chytili!

 

Príležitosť byť chlapcom

Vybrali si nezmapovanú rieku s príznačným menom – Rio da Dúvida (Rieka pochybností). „Toto je posledná príležitosť byť chlapcom!“ prezrádza Rooseveltove pocity z novej výzvy jeho denník. Zdolať ju chce aj so svojim synom Kermitom (1889-1943), ktorý sa práve zdržiava v Brazílii. Američanov súčasne posilní skupina ostrieľaných brazílskych cestovateľov.

Najskúsenejší je plukovník Cândido Mariano da Silva Rondon (1865 – 1958). Práve on pred niekoľkými rokmi – pri vytyčovaní telegrafného vedenia – narazil na pramene Rieky pochybností. Napokon bude mať príležitosť zistiť, kadiaľ vlastne tečie a či sa vlieva priamo do Amazonky, alebo do niektorého z jej prítokov. Na rozdiel od Roosevelta však optimizmom práve nehýri. Veľmi dobre totiž vie, aký nebezpečný dokáže amazonský prales byť. Navyše už len cesta „na štart“ ich spoločnej expedície bude vyčerpávajúca a vôbec nie je isté, že ju všetci Američania zvládnu...

 

Majú veľa kufrov

Na jeseň 1913 Roosevelt spolu s ostatnými Američanmi prichádza do Paraguaja. Na lodi zapožičanej od miestnych úradov plávajú po rieke Paraguaji na brazílsku hranicu, kde už na nich čaká Rondon so svojim sprievodom. Plukovník najal väčší počet zdatných „nosičov“, takzvaných camaradas, ktorých úlohou bude zaisťovať všetok servis pre expedíciu. Všetci členovia výpravy pokračujú na malom parníku do vnútra Brazílie.

Po viac ako mesačnej plavbe po rieke Paraguaji a jej prítokoch dorazia do vrchoviny Chapada dos Parecis, v ktorej pramení množstvo tokov. V osade Tapirapuã sa vylodia.  K rieke pochybností im zostáva viac ako 500 kilometrov, ktoré musia zdolať pešo. Rondon v dedine s predstihom nechal zhromaždiť 200 volov, mul a mulíc. Američania však majú toľko batožiny, že plukovník na poslednú chvíľu musí po širokom okolí zháňať ešte ďalšie zvieratá!

Po niekoľkých dňoch početná výprava vyrazí na pochod. Hoci kopíruje dobre zmapovanú trasu, čoskoro čelí veľkým nepríjemnostiam. „Niektorým volom a mulám začali dochádzať sily… a ich náklad nebolo možné preložiť – na to chývali rezervy. Na ceste tak zostávali debny, často s cenným obsahom,“ rozpráva cestovateľ Vladimír Plešinger (1938–2018). Vážne hrozí, že celá expedícia skončí katastrofou, a Rondonovi s Rooseveltom nezostáva nič iné, než siahnuť po radikálnom riešení…

 

Niektorí sa rozlúčia

Dorazili do indiánskej dediny Utiariti. Majú za sebou zhruba polovicu pochodu a pomrela im približne štvrtina zvierat nesúcich zásoby. Je jasné, že všetci k hornému toku Rieky pochybností ísť nemôžu. Výprava sa chtiac-nechtiac musí zmenšiť! Zahma pošlú späť do osady Tapirapuã, beztak sa stále na niečo sťažoval… Roosvevelt sa ho síce dlho zastával, ale nakoniec musel aj on uznať, že im bez večne nespokojného kňaza bude lepšie.

Expedíciu opúšťa aj Fiala a prírodovedec Miller. Obaja dostávajú nové úlohy. S časťou camaradas sa budú plaviť po iných, už objavených prítokoch Amazonky. V pochode k Rieke pochybností pokračujú Roosevelt so svojim synom, Cherrie, Rondon a dvaja jeho krajania – inžinier João Salustiano Lyra a lekár José Antônio Cajazeira. Sprevádza ich 16 nosičov. Posledný úsek náročnej cesty cez pohorie Chapada dos Parecis je najnebezpečnejší, pretože vedie cez územie Nambikwarov.

Rondon zostávajúcim členom expedície opakovane zdôrazňuje, aby sa správali zdržanlivo a proti nevypočítateľným domorodcom nepoužili zbrane ani v prípade ohrozenia života. Vezmú si jeho slová k srdcu... „Ak išlo o odev, prišli ako Adam a Eva pred prvým hriechom. Radi by si niečo ukradli, ale bez odevu to nemali kam skryť,“ spomína Roosevelt na Nambikwarov, ktorí sa k nim nakoniec správali vcelku priateľsky a bez problémov ich nechali prejsť cez svoje územie.

 

Všade číha nebezpečenstvo

Koncom februára 1914 sa pred nimi konečne objaví horný tok Rieky pochybností, na ktorý pred rokmi narazil Rondon. Všetok náklad rozdelia do siedmich člnov a vydajú sa na plavbu do neznáma. Deň čo deň ich čaká strašná drina a boj o zásoby aj vlastné životy! Rieka, tečúca z vrchoviny Chapada dos Parecis do amazonskej nížiny, je plná perejí a vodopádov. Členovia expedície tak musia každú chvíľu prenášať ťažké člny po brehu.

Hlavnú úlohu, podrobné mapovanie neznámeho toku, im komplikuje aj výdatný dážď a otravný hmyz. Hlavne „malé včely bez žihadiel, ktoré lákal ľudský pot, a vyberali si k svojim nájazdom najcitlivejšie miesta na tvári, ako sú očné jamky, ušnice a nosné dierky. Pri táborení na súši sa pridávali komáre, mravce a termity,“ ako líči Plešinger. Oveľa nebezpečnejšie sú ale jedovatí obyvatelia amazonského pralesa. Napríklad Roosevelt na konci druhého dňa plavby zabije v tábore hada korálovca, ktorý našťastie nedokázal prehryznúť jeho čižmu!

 

Neviditeľní domorodci

Šťastie im nepraje! Majú pocit, že prúd rieky je stále divokejší. Bohužiaľ prišli o niekoľko člnov, časť zásob a v perejách sa im utopil skúsený camaradas. Ostatní nosiči si vyhliadli vhodný strom a vydlabali z neho novú pirogu, loďku, lenže aj tú im čoskoro zobrala rozbúrená rieka. Navyše na nervy brnkajú členom expedície domorodci z doposiaľ neznámeho kmeňa, ako usúdil Rondon. Akoby s nimi hrali v pralese hru na schovávačku.

Zabijú im zabehnutého psa, zanechávajú po sebe početné stopy a občas ich počuť, ako sa niekde blízko „za stromom“ rozprávajú. Žiadny domorodec sa im ale nikdy neukáže a nikomu z expedície neublíži. Zákerný útok namiesto toho príde z vlastných radov. Jeden z camaradas začne kradnúť zásoby jedla. Keď je odhalený, zastrelí svojho šéfa a utečie do divočiny.

 

Na poslednú chvíľu

Počas mesiaca a pol prešli po rieke až 300 kilometrov. Väčšina mužov melie z posledného. Aj tí najväčší optimisti sa už pomaly lúčia so životom, neveria, že tento bláznivý výlet prežijú. Dostávajú obmedzené prídely jedla, trápi ich malária a po tele majú veľa bolestivých štípancov od otravného hmyzu.

Najhoršie je na tom sám Roosevelt, ktorý si o ostrý kameň v perejách škaredo poranil nohu. Rana sa mu zapálila, má veľké bolesti a trápi ho horúčka. Napriek tomu sa nesťažuje a povzbudzuje ostatných, aj keď sa jeho stav každým dňom viditeľne zhoršuje. 15. apríla 1914 sa však na výpravu konečne usmeje šťastie. Narazia na brazílskych hľadačov kaučuku, ktorí ich poriadne nakŕmia a nechajú ich prespať v suchu a teple.

„To musí byť sen, byť znova v skutočnom dome a počuť hlasy mužov a žien namiesto prenocovania niekde medzi horami a perejami,“ píše Roosevelt vo svojom denníku. Pri pobyte v tábore konečne súhlasí, aby mu doktor Cajazeira operoval hnisajúce nohu. Bolestivý zákrok, ktorý podstúpil bez umŕtvenia, dopadol dobre, vyhrané však exprezident ešte nemá. Stratil štvrtinu svojej pôvodnej hmotnosti (schudol o 25 kilogramov) a počas dňa dokáže zjesť sotva pár súst.

 

Prekvapenie na záver

Ich expedícia ešte neskončila, po krátkom odpočinku pokračujú ďalej. Od hľadačov kaučuku si kúpili dostatok zásob a tri nové člny. Rieka pochybností je k nim už milosrdnejšia, jej tok sa upokojil. Nálada medzi členmi výpravy sa vďaka tomu výrazne lepšia, hoci Rooseveltov stav zostáva vážny. Za necelé dva týždne zdolajú po vode ďalších viac ako 300 kilometrov.

Koncom apríla zistia, že sa Rieka pochybností vlieva do už zmapovanej rieky Aripuany. Na sútoku na nich čaká skupinka Brazílčanov so zásobami. V predstihu ju sem poslal plukovník Rondon. Naslepo, nemohol vedieť, že Rieka pochybností je práve týmto prítokom Aripuany. Na základe svojich skúseností a dostupných informácií o povodí Amazonky to iba predpokladal a jeho tip vyšiel. Je to veľmi príjemný záver inak strastiplnej výpravy…

Roosevelt sa cez brazílske mestá Manaus a Belém vracia do USA. Počas plavby na parníku sa dá ako-tak dohromady a už 19. mája ho s veľkou slávou privítajú v New Yorku. „Objavil rieku dlhú tisíc míľ!“ nadšene zveličujú jeho úspech americké noviny. Nájdu sa však tiež kritici, ktorí budú objav expedície spochybňovať. Či tak, alebo onak, Rieka pochybností zmení na Rondonov návrh svoje meno. Dnes je známa ako Rooseveltova rieka.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Milan Uram

Zdieľať článok na Facebooku