Za bryndzovými haluškami treba obvykle prichádzať na Slovensko, mladý cestovateľ si však na nich pochutil až v ďalekej Afrike. Pripravil ich priamo na najvyššej hore kontinentu a vytvoril svetový rekord!
Najvyššie uvarené bryndzové halušky v histórii – takýmto rekordom sa môže pýšiť Lukáš Baránek, ktorý ich pripravil na Kilimandžáre (5 895 m n. m.), kam vystúpil vďaka fondu pre budúcnosť športu. „Cieľom nášho úsilia bolo zvýšiť povedomie o slovenskej kultúre, ktorá má bohaté tradície a môže rezonovať aj vo vzdialených kútoch sveta,“ hovorí.
Lukášovi je naša kultúra nesmierne blízka. V detstve trávil veľa času s babkou a vždy ho fascinovalo, čo na Slovensku máme. „To, ako pastieri ráno vyvedú ovce na pašu, naša národná hrdosť na Tatry, naše folklórne tance, jedlo...,“ vysvetľuje, prečo sa čriepky domoviny rozhodol priviezť aj na iný svetadiel.
Svoju expedíciu pripravoval už od januára – a bryndzové halušky v tom tiež zohrali významnú úlohu. Veď základnú ingredienciu nikde inde nezoženiete a jej preprava nie je kvôli potrebnej teplote tiež úplne jednoduchá. „Bryndzu sme mali priamo z Liptova a počas prenosu sa nachádzala v malom chladiacom boxe, kde som priebežne dopĺňal ľad, resp. vodu,“ vysvetľuje Lukáš.
Výstupu sa spolu s ním zúčastnilo aj ďalších deväť ľudí – sedem nosičov, kuchár Cheeks a vodca Frank, ktorý stál na vrchole Kilimandžára už viac než dvestokrát. Svoju skupinu pomenovali „Halušky Team“, hoci domáci Tanzánčania mali so slovenským slovom trochu problém. „Vyslovovali to ´Hailušky Team´, čo sa mi nedarilo zmeniť,“ spomína Baránek s úsmevom.
Svoj výstup začali neskôr, ako je obvyklé. Bežne sa začína už okolo polnoci, Halušky Team vyrazil až o štvrtej ráno. „Základný tábor sa nachádza vo výške asi 4600 m. n. m., takže sme museli byť rýchlejší, aby sme nestrávili vo vyššej nadmorskej výške príliš veľa času a neriskovali silnú malátnosť či iné príznaky výškovej choroby,“ vysvetľuje Lukáš, ktorý sa vďaka teplotám okolo 5 až 10 stupňov nad nulou vo väčších výškach už nemusel zdržiavať chladením bryndze.
Cesta nahor mu šla tak dobre, že postupne predbehol tretinu tímov, ktoré začínali o polnoci. „Ďalšia časť tímov to otočila a na vrchol sa ich veľa nedostalo. My sme ale boli odhodlaní,“ spomína mladý Slovák. „Človeka však vystraší, keď vidí, že sa ďalšie skupiny otáčajú.“ Vo výške 5700 metrov už začal pociťovať malátnosť, snažil sa však užívať každý okamih a stále si opakoval, že nie je žiadne miesto na svete, kde by bol radšej.
Okolo 10. hodiny miestneho času 6. septembra dorazila výprava na vrchol. Pôvodne sa tam chceli zdržať len 30 minút (čo je dvojnásobok toho, koľko tam obvykle zostávajú ostatní), vysokohorské prostredie však ovplyvnilo ich efektivitu, a tak napokon strávili kvôli zamýšľanému svetovému rekordu na vrchole až hodinu.
Najskôr Lukáš predpripravenú zmes múky a zemiakov zmiešal s vodou, kým nemala správnu konzistenciu, a potom bolo potrebné zohriať vodu. „Použil som vedro, do ktorého som umiestnil plynový horák a naň hrniec s vodou. Rátali sme s chránením horáku pred vetrom, zapáliť ho však bol poriadne tvrdý oriešok,“ smeje sa dnes Lukáš.
Potom to však už išlo ľahko – nahádzanie halušiek nožíkom do vody, vybranie po pár minútach na tanier, zmiešanie s bryndzou a dochutenie upečenou domácou slaninou z Tanzánie. Rekord bol na svete. „Vnímam, že v poslednej dobe sa slovenské zvyky a tradície vytrácajú. Uvarením halušiek na takomto mieste som chcel povzbudiť ľudí, aby nezanevreli na svoje spomienky zo Slovenska, nech sú kdekoľvek,“ uzatvára Lukáš Baránek, hrdý držiteľ svetového rekordu.
