POĽSKO - Slovensko, Organizácia Spojených národov, UNESCO, Poľsko a ďalšie krajiny sveta si dnes pripomínajú 80. výročie oslobodenia nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. V tejto súvislosti si svet pripomína tiež Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý pripadá práve na 27. januára.
Valné zhromaždenie (VZ) OSN v januári 2005 na 28. mimoriadnom zasadnutí zorganizovalo spomienkové podujatie pri príležitosti 60. výročia oslobodenia komplexu koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau z roku 1945. Následne v rezolúcii nazvanej Spomienka na holokaust, schválenej 1. novembra 2005, stanovilo, že 27. január bude Medzinárodným dňom pamiatky obetí holokaustu a bude sa pripomínať každý rok.
VZ OSN neskôr 26. januára 2007 schválilo rezolúciu, v ktorej odsúdilo popieranie holokaustu. Stalo sa tak niekoľko týždňov po Iránom organizovanej konferencii, ktorej účastníci prevažne spochybňovali masové vyvražďovanie Židov počas druhej svetovej vojny. Rezolúcia prijatá VZ OSN konsenzom odsudzuje "bez výhrad akékoľvek popieranie holokaustu" a OSN vyzvala všetky členské štáty, aby odmietli akékoľvek popieranie holokaustu ako historickej udalosti alebo akékoľvek aktivity s týmto cieľom.
Nemecký vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau založili v roku 1940 počas okupácie Poľska nemecké vojská ako pracovný tábor pre poľských väzňov. Postupne ho rozširovali na rozľahlý pracovný a vyhladzovací koncentračný tábor pre Židov, ktorých doň privážali z celej Európy. V tábore použili 3. septembra 1941 po prvý raz cyklón B a v plynovej komore ním zabili 600 sovietskych vojnových zajatcov a 250 ďalších väzňov. Koncom marca 1942 prišli do Auschwitzu prvé transporty Židov zo Slovenska a Holandska.
Po vstupe Červenej armády na územie dnešného Poľska začali Nemci s postupnou likvidáciou a evakuáciou tábora. Vraždenie Židov napriek tomu pokračovalo až do novembra 1944. V rovnakom čase sa nacisti zbavili väčšiny väzňov, ktorí obsluhovali plynové komory a krematóriá. Ostatných postupne evakuovali na otrocké práce do nemeckých priemyselných podnikov. "Značnú pozornosť venovali nacisti zahladzovaniu stôp po svojich zločinoch. Odvážali majetok ulúpený deportovaným Židom, rozoberali drevené baraky, zasypávali jamy s popolom zo spálených tiel a ničili písomné záznamy," píše Ústav pamäti národa na svojej webovej stránke.
Definitívny rozkaz na opustenie tábora vydali nacisti 17. januára 1945. Asi 56.000 väzňov vyhnali do mesta Gliwice. Odtiaľ ich vo vlakoch odvážali do Buchanwaldu, Mauthausenu a ďalších koncentračných táborov. Počas týchto tzv. pochodov smrti zastrelili dozorcovia približne 15.000 ľudí, časť z nich zomrelo v dôsledku chladu a vyčerpania. V dňoch 20. a 26. januára 1945 vyhodili Nemci do povetria osvienčimské krematóriá a plynové komory.
Približne o 15. hodine v sobotu 27. januára 1945 vstúpili do komplexu Auschwitz-Birkenau prví sovietski vojaci, príslušníci 60. armády 1. ukrajinského frontu. Krátko po nich dorazili do tábora sovietske a poľské filmové štáby, vďaka ktorým sa svet dozvedel pravdu o osvienčimskom pekle. Prežilo 7600 väzňov.
Počet ľudí zabitých v Auschwitzi-Birkenau nie je možné presne určiť. Podľa odhadov historikov ide o 1,2 - 1,6 milióna osôb. Väčšinu obetí tvorili ľudia židovského pôvodu. V Nemecku je 27. januára Deň pamiatky obetí národného socializmu. Pamätný deň zaviedol 3. januára 1996 nemecký prezident Roman Herzog a dátum 27. januára stanovil parlament.
Dnes v Osvienčime žije asi 40.000 ľudí. Jednou z nich je 44-ročná Izraelčanka Hila Weiszová-Gutová a jej budúci poľský manžel, ktorí sa v meste usadili asi pred rokom a pol. Hilina babka pritom koncentračný tábor prežila. "Keby bola nažive, tak si myslím, že by bola pohoršená, že ma vidí tu žiť," povedala agentúre AFP absolventka štúdia dejín holokaustu na univerzite v Haife. "Často sa ma pýtajú, 'ako tu môžeš žiť?'," pripúšťa pri schôdzke v kaviarni pri židovskom múzeu, vzdialenej sotva dva kilometre od niekdajšieho nacistického tábora.
"Vysvetľujem, že Auschwitz bol pred 80 rokmi, ale Osvienčim má za sebou 800 rokov histórie a dnes je to dobré miesto k životu," dodala historička, ktorá na mieste vedie výskum o spolužití poľskej a židovskej obce v období medzi prvou a druhou svetovou vojnou. V predvečer druhej svetovej vojny Židia predstavovali 60 percent obyvateľov mesta, zatiaľ čo teraz tam Hila žije ako jediná Židovka.
Podľa starostu Janusza Chwieruta jeho mesto a tábor, v ktorom nacisti zavraždili asi milión Židov a ešte ďalších 100-tisíc ľudí, predstavujú dva rozdielne svety. Nemci postavili koncentračný a vyhladzovací tábor v Osvienčime "výhradne z logistických dôvodov, kvôli doprave, ale mohli ho postaviť všade v Európe, vo Francúzsku, v Belgicku či Taliansku", vysvetľuje.
„Samozrejme, že to nás – mesto a obyvateľov – viedlo k tomu, že sme sa stali istými strážcami tejto tragickej spomienky, ktorú starostlivo uchovávame,“ hovorí. Súčasne obhajuje právo obce "normálne sa rozvíjať ako všetky normálne európske mestá a starať sa o svojich obyvateľov".
Osvienčim sa podľa Witolda Urbańského (44), ktorý sa tam narodil, začína vymaňovať z tieňa Auschwitzu. Ešte donedávna sa podľa neho o meste hovorilo len v súvislosti s niekdajším táborom a aj "všetky cestné ukazovatele ukazovali len týmto smerom", zaspomínal.
"Mesto sa teraz rozvíja a ekonomická a sociálna situácia jeho obyvateľov sa zlepšuje," hovorí a zdôrazňuje, že jeho generácia už sa necíti tak veľmi zaťažená minulosťou ako starší ľudia. Múzeum bývalého tábora, ktoré zamestnáva dokopy okolo 800 ľudí, je "pracovisko ako každé iné".
V obci Březinka (nemecky Birkenau), ktorá susedí s Osvienčimom, je z okien starostovho domu výhľad priamo na niekdajší vyhladzovací tábor Auschwitz II-Birkenau a ostnatý drôt, ktorý sa ostro vyníma na pozadí čerstvo napadnutého snehu.
Andrzej Ryszka si tam v 70. rokoch postavil dom a nikdy nepomyslel na to, že by sa presťahoval inam. "V tom čase sa stavalo tam, kde sa smelo," rozpráva. Pripúšťa, že sa príliš netrápil pomyslením na ťaživé susedstvo. Vychoval tam tri deti, ktoré stále prichádzajú na nedeľný obed. Jedine návštevníci, či už z Poľska alebo iných krajín, niekedy hovoria, ako ich šokuje susedstvo tábora. Ryszka však priznáva, že on už si zvykol.
"Najdôležitejšie je pripomínať si, čo sa tu stalo, ľudí, ktorí tu zahynuli, a odovzdávať túto spomienku z jednej generácie na druhú, aby sa taká tragédia už nikdy nemohla opakovať," hovorí starosta, ktorý sa každý rok zúčastňuje mnohých akcií pripomínajúcich obete nacistov . "To je to, na čom záleží, a nie že by tu ľudia nemali žiť," myslí si Ryszka. Na obci si pochvaľuje, že je tam pokoj aj všetka potrebná infraštruktúra.
Hila Weiszová-Gutová pokladá svoje presťahovanie do Osvienčimu za "poctu babičke" a za víťazstvo života nad smrťou. "Nemci sa tu snažili zabiť moju rodinu, mojich ľudí aj ďalších ľudí. Nepodarilo sa im to. Pre mňa je to úspech, že tu môžem žiť," povedala. "Aj keď som spočiatku mala pochybnosti, dnes sa vidím, ako tu vytváram rodinu. Je to dobré miesto pre výchovu ďalšej generácie. Pre výchovu k tolerancii a boju proti diskriminácii," myslí si.