TALIANSKO - Tisíce ľudí v hrôze utekajú, keď sa im v pätách rúca celé ich mocné a pyšné mesto. Sotva zemetrasenie skončí, všetci sa však vrátia, aby postavili sídlo ešte veľkolepejšie, ktoré bude obdivovať celý svet.
Starobylé mesto Noto na juhovýchode Sicílie, sídlo pôvodných obyvateľov ostrova Sicelov, prekvitá už na prelome letopočtu. Postupom času sa stáva rodiskom mnohých významných postáv histórie, právnikov, historikov i architektov, a nie nadarmo ho kráľ Ferdinand II. Aragonský (1452-1516) vyhlasuje za "mesto géniov". Výstavné sídlo, plné kostolov a kláštorov, však čaká tragédia. Katastrofálne zemetrasenie 11. januára 1693 všetku slávu pochová v troskách.
Pýcha Mozartovej doby
Pre Noto to však neznamená koniec. Nové mesto sa podľa plánu vojvodu Giuseppeho Lanzy (asi 1630-1708) začína rodiť v údolí na ľavom brehu rieky Asinaro, zhruba osem kilometrov od pôvodného. Rovinatý terén umožňuje vytvoriť dokonalý urbanistický plán a do Nota sa schádzajú najvýznačnejší stavitelia, aby zúročili to, čo sa naučili v celom Taliansku.
„Táto malá odľahlá lokalita je jedným z najlepšie postavených miest v Európe a jedným z najväčších úspechov doby, ktorá stvorila Mozarta,“ hodnotí mesto anglický spisovateľ Douglas Sladen (1856–1947). „Baroková perla Sicílie“, ako sa Notu dnes hovorí, si svoju prezývku rozhodne zaslúži.
Pamiatky zaliate slnkom
Miestny mäkký pieskovec s typickým medovým odtieňom je ideálnym materiálom nielen na stavbu monumentálnych budov, ale aj na jemné zdobenie fasád a balkónov či na vytváranie sôch a reliéfov. „Paláce, kostoly, kláštory a divadlo vyzerajú ako jeden ucelený monument,“ obdivuje Noto taliansky spisovateľ Ugo Ojetti (1871–1946).
Veľkolepý vstup do mesta predstavuje Kráľovská brána, otvárajúca sa na jeho hlavnú tepnu, triedu Corso Vittorio Emanuele. Stavitelia mesta ju s rozmyslom viedli od východu k západu, aby čo najlepšie využila slnečné lúče. Tie krášlia aj ďalšie najvýznamnejšie stavby - katedrálu San Nicolò, honosný palác Nicolaci s 90 miestnosťami či pôsobivý most Ponte Castagna. Aj vďaka nim patrí Noto od roku 2002 na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
