Ukrajinská Odesa - mesto, kde sa žije ľahko a bez chmár

Slávny ruský spisovateľ Odesu nazval "najpôvabnejším mestom v ruskej ríši – mestom, v ktorom sa žije ľahko a bez chmár." Platí to dodnes. Odesa je úplne iná než ostatné ukrajinské a ruské mestá na pobreží Čierneho mora. Je otvorená, hravá, veselá a bezstarostná. Okrem toho, že je najväčším čiernomorským prístavom, je tiež jedným z najmladších ukrajinských miest.

Bola založená v roku 1792 ukrajinskými kozákmi, ktorí predtým po porazili Turkov pri pevnosti Eni-Dunja. Na príkaz cárovny Kataríny začal mesto budovať generál Suvorov ako hlavnú  ruskú základňu na Čiernom mori. Na území vyrvaným Turkom vyrástol obchodný a vojenský prístav, ochranné hrádze a lodenice. Svoje neslovansky znejúce meno vraj Odesa dostala omylom: jej krstitelia sa domnievali, že na tomto mieste kedysi stávala grécka osada Odisos.

K tomu, aby sa Odesa dostala na tretie miesto rebríčka cárskych miest (hneď za Moskvu a Petrohrad), stačilo necelých dvadsať rokov. V roku 1815 získala status voľného prístavu..Výsada zaisťujúca bezcolný obchod sem prilákala najpodnikavejších kupcov. Pritiahli sem nielen Rusi a Ukrajinci, ale tiež množstvo Židovských obchodníkov, Grékov a Arménov. Usídlili sa tu dokonca aj Bulhari a Rumuni a vytvorili tak zárodok kozmopolitného ovzdušia mesta, kde nikdy nezáležalo na národnosti ani na náboženskom vyznaní. Najdôležitejšie je, že je človek "Oďesit", hovoria miestni dodnes.

Pred bránami Odesy sa kedysi dokonca zastavilo aj cárske samoďeržavie. Bez obáv tu vášnivo diskutovali revoluční demokrati Belinskij, Černyševskij a Dobroljubov. Po širokých bulvároch sa v tieni agátov prechádzal Gogoľ. Puškin tu prežil svoje najplodnejšie obdobie, ktoré dnes pripomína jeho pomník na prímorskom bulvári. K zvláštnemu čaru Puškinovho pamätníka z roku 1888 prispieva aj fontána, ktorej vody s tichým šumením vytekajú z úst bronzových delfínov a padajú do veľkých čaší.

"V Odese je prístav a v prístave sú parníky, ktoré priplávali z Newcastlu, Cardiffu, Marseille a Port Saidu. Černosi, Angličania, Francúzi a Američania," napísal Isaac Babel. Námorníci sem privážali kus atmosféry exotických krajín, vrecia kávy rozprávali o Afrike a klinčeky prebúdzal sny o Ostrovoch korenín. Ale predovšetkým tu boli obchodníci. Predávali drevo, donbaské uhlia a ukrajinskú pšenicu. Poznali Alexandriu, Varnu i Paríž. Čulo korešpondovali s obchodnými spoločníkmi v Londýne a Lisabone. Milovali Odesu a tak trochu snobsky si zakladali na tom, že podporujú umenie. Pozývali do mesta významných staviteľov, ktorí Odesu zaplnili neoklasicistickými stavbami. vďaka hudobníkom bolo mesto veselé a plebejské, na hony vzdialené cárskej byrokracii.

Slobodomyseľný prístav oddávna priťahoval nekľudné duše, fantastov, dobrodruhov a podnikavcov. Žiadne provinčné mesto v starom Rusku nezrodilo toľko oslnivých talentov ako "ruská Marseille" so svojím stredomorským šarmom. Z hudobníkov tu začínal Emil Gilels a David Oistrach, v Opere dirigoval Čajkovskij. Krátko po boľševickej revolúcii sa odtiaľto vynorili Babe, Kuprin, Paustovskij, Iľf a Petrov a spoločne s Katajevom zahájili novú kapitolu v ruských literárnych dejinách...

Asi najznámejšou udalosťou v dejinách mesta je ale ruská revolúcia v roku 1905. Večer 14.júna prišiel do odeského prístavu povstalecký krížnik Kňaz Potemkin-Tavričeskij (Князь Потёмкин-Таврический) s červenou vlajkou na sťažni. V tej dobe už v meste prebiehali boja na barikádach. Vzbúrenci loď s nadšením privítali. Prístavní robotníci ju zásobili uhlím a potravinami. Polícia a vojsko rozháňala zástupy ľudí, ktoré sa zbiehali do prístavu. ľudia však prichádzali stále a stále. Davy zaplnili Prímorský bulvár a 192 kamenných stupňov širokého schodiska. Pri následnej panike a streľbe cárskych vojakov zahynulo viac ako dvetisíc ľudí. Povstalecký krížnik musel opustiť Odesu. Na počesť zabitých bolo schodisko pomenované - Potemkinovské schody.

Z potemkinovských schodov sa otvára nádherný pohľad na námorný prístav, ktorému miestni vravia "morskij vokzal". Na hladine najmodrejšieho mora na svete tu krúžia desiatky nákladných, výletných a rybárskych lodí. Navzájom sa vyhýbajú pri vplávaní do prístavu obklopeného vysokými žeriavmi. Vydajte sa odtiaľto na prehliadku mesta: do chrámu Spaso-Panteleimonovský sobor, do Domu opery a baletu, do Múzea umení, alebo do nákupného centra Passaž.

Orientácia v Odese je jednoduchá, pretože ulice sa pretínajú v pravých uhloch. Sú lemované alejami košatých agátov a vysokých platanov. Okrem stredu mesta, nemajú domy viac než dve alebo tri poschodia. Nie je tu žiadne centrálne námestie. A vlastne tu nie sú žiadne námestia, okrem parkov v ktorých starí páni hrávajú šach a domino.

Centrom Odesy je obchodná trieda Ďeribasovskaja, v ktorej mene je skryté meno jedného z cudzích zakladateľov mesta – španielskeho generála Dona José De Ribasa. Svoje umenie tu predstavujú pouliční maliari a stánkari sa predháňajú v ponuke matrijošiek, balónov, odznakov a suvenírov...

Po ťažkej blokáde Odesy počas druhej svetovej vojny, zostali kilometre vápencových podzemných katakomb, v ktorých sa obyvatelia skrývali pre besniacimi Nemcami. Dnes sa do nich môžete pozrieť so sprievodcom. V lete sa na mestských plážach stretnete so svalnatými, opálenými mladíkmi a mohutným, nešportujúcimi rybármi, uhrovitými a vyziabnutými fantastami, vynálezcami a maklérmi." napísal Isaak Babel.

Makléri a obchodníci sa po odchode komunistov do Odesy vrátili. Svalnatí mladíci, rybári a fantasti odtiaľto nikdy nezmizli...