Najšialenejšie skrášľovacie rituály planéty: Žirafie ženy i lámanie nôh v Číne

Pre nás Stredoeurópanov má trebárs tetovanie alebo piercing väčšinou len estetický význam, v maorskej kultúre však bol v minulosti človek bez tetovania úplnou nulou. Kult skrášľovania je starý ako ľudstvo samo. A v mnohých kultúrach má omnoho hlbší význam než len estetické hľadisko.

Je pravda, že zvyklosti niektorých kultúr sa nám môžu zdať hrôzostrašné a šialené. Poďme sa teda pozrieť na žirafie ženy, desivých Maorov, čínske „lotosové kvety“ alebo na kmeň Surma, kde sa veľkosť vena nevesty odvodzuje od veľkosti doštičky, ktorú má pod spodnou perou.

Žirafie ženy na severe Thajska

Na hraniciach Thajska a Mjanmarska, v oblasti takzvaného Zlatého trojuholníka, žijú v niekoľkých dedinách kmeňa Padaung takzvané „žirafie“ ženy. Prívlastok pochopíte vo chvíli, kedy ich po prvýkrát uvidíte. Neuveriteľne dlhý krk ovinutý mosadznými krúžkami - to je ich poznávacie znamenie a de facto mnohokrát i jediný spôsob obživy - za vstup do dediny a za pohľad a fotografiu s týmito ženami sa totiž platí a suma rozhodne nie je nízka.

Prvý krúžok dievča dostane zhruba v piatich rokoch. A potom každý rok minimálne jeden ďalší, často však bývajú rovno dva, a tak žena po dosiahnutí dospelosti nosí na krku i dve desiatky kruhov s hmotnosťou niekoľkých kilogramov. Tie stlačia hrudný kôš, kľúčne kosti, a krk sa tak opticky predĺži až na dvojnásobnú dĺžku.

Ďalších 6 fotografií v galérii

Pýtate sa prečo toto všetko? To nevieme. Jedna z verzií o pôvode hovorí o ochrane pred šelmami, ktoré tu v horách žijú, iná tvrdí, že krúžky boli pôvodne zlaté, a ženy tak chránili vlastným telom rodinné bohatstvo. Kruhy však mohli byť i ochranou pred odvlečením do otroctva - i o tom hovorí jedna z možných teórií. Dnes však má mnoho malých dievčat krúžky len kvôli turistom… a ich peňaženkám.

Lotosové kvety alebo takzvané lámanie nôh v Číne

Mnohoročnými bandážami zdegenerované, zlámané a zakrpatené nohy čínskych dievčat a žien boli dlhé storočia sexuálnym symbolom i znakom vysokého spoločenského postavenia. Dievča, ktoré malo normálne „veľké“ nohy, nemalo šancu sa dobre vydať, ideálom krásy bola totiž veľkosť nohy okolo siedmich centimetrov - a takým „nohám“ sa potom hovorilo lotosové kvety.

S celým procesom sa začínalo už u päťročných dievčatiek, ktorým sa nohy pevne zavinuli do hodvábnych bandáží a umiestnili do miniatúrnych topánok. Po čase - ktorý bol samozrejme vyplnený ďalším uťahovaním látky a zmenšovaním topánok - sa dievčatkám zlomili všetky prsty a zborila klenba nohy. Celý proces sprevádzali neznesiteľné bolesti v dôsledku odumierania nedokrvených častí a ohnívania, pričom často končil aj amputáciou alebo dokonca smrťou dieťaťa.

Normálna chôdza nebola možná, ale muži po týchto ženách šaleli - podľa jednej z legiend totiž boli ženy s malými chodidlami bohyňami sexu. Už na konci 19. storočia sa proti zavinovaniu do bandáží objavili prvé hlasy a v roku 1911 túto činnosť oficiálne zakázali. Napriek tomu sa vraj na čínskom vidieku praktizovalo až do polovice 20. storočia.

Ďalších 6 fotografií v galérii

Aká veľká doštička, také veľké veno

Na rozdiel od predchádzajúceho prípadu platí pre kmeň Surmov v Etiópii úplne opačná úmera - čím väčšie, tým lepšie. Tunajšie ženy si do úst, pod spodnú peru, vkladajú drevené kotúčiky - najskôr len drobné, potom väčšie a väčšie, až do veľkosti svojho vena. Dievčatá s veľkými doštičkami, pre ktoré prišli trebárs i o všetky spodné zuby, sú tu teda paradoxne veľmi žiadané. Tento spôsob skrášľovania sa uplatňuje i v susednom kmeni Mursi.

Kmeň Surmov si okrem toho zdobí telá ešte dekoratívnym jazvením - a zatiaľ čo u žien ide skôr len o estetické hľadisko, u mužov majú tieto vpichy omnoho hlbší význam. Muž kmeňa Surma má trebárs na pravej ruke toľko vpichov, koľko zabil nepriateľov, a vpichy na ľavej ruke zas znázorňujú, koľko má manželiek.

Aj keď v roku 2011 etiópska vláda dekoratívne jazvenie, vkladanie doštičiek do úst i tradičné zápasy Donga zakázala, Surmovia vo všetkom pokračujú. A je nutné podotknúť, že za značného záujmu všetkých turistov, ktorí do ich dedín v odľahlom povodí rieky Omo zavítajú.

Tetovanie Maorov ako dôkaz odvahy

Vytvorenie tradičného maorského tvárového tetovania bola veľmi bolestivá záležitosť. Nevznikalo totiž za pomoci ihly, ale tvorca používal kostený nôž alebo malý sekáč, ktorým v pokožke vytvoril otvor a do neho vpravil farbivo. Dnes už je technika „tvorby“ jemnejšia, ale dodnes možno stretnúť na Novom Zélande Maorov, ktorí majú tváre zdobené tradičným spôsobom.

Ďalších 6 fotografií v galérii

Tetovanie nazývané „moko“ malo v nepriateľoch vzbudzovať rešpekt a strach. Maorskí muži mali tvár tetovanú celú, u žien sa tetovanie obmedzilo na oblasť pier a brady. Tetovanie vyjadrovalo postavenie v spoločnosti, každá vrstva maorskej spoločnosti mala typické motívy.

Podľa jednej z legiend sa tetovanie k Maorom dostalo z podsvetia - a zodpovedala by tomu i bolestivosť. Tetovanie teda bolo dôkazom odvahy a prvé tetovanie mnohokrát i dôkazom konca detstva. S tvorbou tetovania sa tiež spájal pôst - ten však mal prozaickejší dôvod. Tvár bola po zákroku taká opuchnutá, že človek nemohol jesť, ani keby chcel.

Zdroj/autor: Lucie Štěrbová, Tomáš Cikán, ESO travel, reklamný článok, drom