Tádž Mahal - najkrajší podvod na turistov (FOTOREPORTÁŽ)

 

Silueta Tádž Mahalau, známa z nespočetných fotografií, sa stala symbolom Indie. Budova z bieleho mramoru je preslávená po celom svete a priťahuje turistov ako sladký nápoj dravé osy.

V bedekri sa o ňom píše: ,,Tádž Mahal bol postavený za vlády moslimského cisára Mughalskej ríše Šáhdžahána ako pamiatka pre jeho druhú ženu Mumtázmahal Mahal, ktorá zomrela pri pôrode ich 14. dieťaťa roku 1631. Jej smrť zlomila vládcove srdce a jeho vlasy zo dňa na deň ošediveli. Stavba začala ihneď a bola dokončená o 22 rokov neskôr. Chvíľu po dostavaní mauzólea vystriedal cisára na tróne jeho syn Aurangzeb a otca dal do väzenia. Údajne Šáhdžahán plánoval postaviť identickú budovu na opačnej strane rieky z čierneho mramoru ako hrobku pre seba, a tak vytvoriť zrkadlový obraz. To bolo jedným z dôvodov, prečo ho vlastný syn dal uväzniť. Mughalská ríša si taký grandiózny plán nemohla dovoliť. Po smrti v roku 1666 bol Šáhdžahán pochovaný vedľa svojej manželky“.

Znie to všetko síce krásne a romanticky, ale skôr rozprávkovo ako realisticky. Existujú dôkazy, ktoré tvrdia, že Tádž Mahal bol v skutočnosti postavený ako hinduistická svätyňa niekoľko storočí pred tým, ako sa z nej stala moslimská hrobka. Indický historik Purushottam Nagesh Oak tvrdí, že je to staroveká hinduistická svätyňa Shiva historicky známa ako Tejo Mahalay. Tádž Mahal by preto podľa neho mal byť videný ako hinduistický chrám a nie ako hrobka lásky, ktorú dal postaviť trúchliaci vdovec svojej milovanej žene. To by však mohlo odradiť turistov a tak ovplyvniť ekonomiku regiónu, čo pamiatkový úrad pochopiteľne nechce dovoliť. Má pán Oak skutočne dôkaz o pôvode stavby?

Pravdu idem hľadať priamo do Agry. Pomaly sa začína brieždiť a pred bránou do komplexu stojí 10 ozbrojených vojakov strážiacich vchod. Presne o 5:30 mi fúzatý pánko na bráne kontroluje lístok za 750 rupií, ktorý mimochodom stojí pre indických občanov len 20. Prechádzam bezpečnostnou kontrolou a som vo vnútri.

Chodníky sú zavčas ráno úplné bez ľudí.  Kráčam popri záhradách s voňavými ružami a cez bránu sa objaví Tádž Mahal v plnej kráse. Chýba mu chladná monumentalita, ktorá by sa od pomníka dala očakávať. Jeho symetria je úžasná. Je postavený na vyvýšenom pódiu, takže pozadím je len ružovkasto modrá obloha. 40-metrové minarety zdobia každý roh budovy. Smerujú mierne von, aby v prípade zemetrasenia padli od mauzólea preč a  nepoškodili ho. Na západ je mešita z červeného kameňa, ktorá slúžila ako spoločenská miestnosť pre miestnych moslimov. Na vlas rovnaká budova na východ je nazývaná jawab a bola určená na ubytovanie turistov. Odraz vo vode fontány  pred budovou je dokonalý.

Tádž Mahal sa stal Svetovým dedičstvom UNESCO v roku 1983. Rekonštrukcia v 20-tych rokoch Tádž zachránila pred zničením vandalmi a časom, a tak najznámejšia indická ikona aj naďalej vyráža dych tisíckam návštevníkov. Mne sa však dýcha celkom dobre. V snahe ochrániť budovu sa do jej tesnej blízkosti dostanú len bezvýfukové ekologické vozidla. Dnes je biely mramor ohrozený kvôli znečistenému ovzdušiu. Kyslé dažde spôsobené oxidom siričitým z výfukových plynov a priemyselných továrni Agry začali zafarbovať biely mramor a erodovať jemné vyrezané motívy.

Prichádzam bližšie a tým sa jeho majestátnosť odkrýva. Je fakt obrovský. Oceňujem kreativitu a zručnosť architektov a stavbárov, ktorí tento monument postavili. Kto nimi vlastne boli? Meno architekta sa rôzni. Mohol to byť Peržan alebo Turek Essa Effendy, Francúz Austin deBordeaux , Talian Geronimo Veroneo alebo cisár Šáhdžahán. Keby bola pravda, že Tádž Mahal postavil sám Šáhdžahán, určite by existovali návrhy dizajnu, náčrty konštrukcie, denné výdavky, účty, bločky objednaných materiálov. Neexistuje ani len útržok z takýchto dokumentov. Dôkazy o tom, koľko postavenie Tádž Mahalu stálo, taktiež nie je nikde evidované v Šáhdžahánových papieroch. Jednoducho preto, že palác nepostavil on. A tak sa odhady nedôveryhodných spisovateľov pohybujú medzi 4 a 91 miliónmi rupií.

S Tádž  Mahalom sa spájajú mnohé legendy. Jedna sa notoricky opakuje v článkoch, publikáciách a aj na jazyku miestneho sprievodcu: ,,Na výstavbe monumentu sa podieľalo 20 000 robotníkov po dobu 22 rokov“. Odkiaľ sa tento mýtus nabral? Tieto nepresné informácie pochádzajú z knihy francúzskeho obchodníka so šperkmi Taverniera, ktorý bol v Agre v rokoch 1640-41 a 1665. Ten napísal: ,,Bol som svedkom počiatku aj dokončenia výstavby‘‘. Historici hovoria, že Mumtázmahal zomrela v roku 1631 a výstavba Tádž  Mahalu začala hneď nato. Z toho vyplýva, že Tavernier nemohol vidieť začiatok výstavby, keďže sem prvýkrát prišiel 10 rokov po údajnom začatí. Avšak aj napriek tomu, že je výrok v jeho knihe bezvýznamný výmysel, rezonuje v ušiach každého návštevníka.

Pán Oak vo svojej knihe ,,Tádž  Mahal. The true story“ detailne opisuje hinduistické symboly, zdobiace interiér ako aj exteriér budovy. Pracovníci, robiaci opravy na monumente, videli sochy Šivu a iné významné náboženské predmety schovávané  v tajných komnatách v podzemných častiach budovy. Avšak Indický archeologický úrad - organizácia zodpovedná za ochranu historického dedičstva Indie - o tom diskrétne a diplomaticky mlčí, čím zanedbáva svoju vlastnú povinnosť preskúmať ukryté historické dôkazy. Profesor Marvin Miller z Amerického laboratória uskutočnil uhlíkový test z dreva pochádzajúceho zo zadných  dverí Tádž  Mahalu. Test odhalil, že  dvere sú o 300 rokov staršie ako samotný panovník Šáhdžahán, ktorý mal dať Tádž  Mahal podľa legendy postaviť pre svoju zosnulú manželku. Keďže dvere boli z času na čas vylomené moslimskými dobyvateľmi, museli byť viackrát vymenené, a tak samotná stavba je o dosť staršia.

Vieme teda, že monument bol postavený dávno pred vládou Šáhdžahána. Akú úlohu teda zohráva Mumtázmahal? Keby Šáhdžahán  skutočne postavil palác  ako hrobku pre svoju milované manželku, určite by zaznamenal dátum takej významnej ceremoniálnej udalosti. Žiadny dátum však nikde nie je uvedený. Dokonca ani rok, kedy Mumtázmahal umrela. Špekuluje sa o rokoch 1629 až 1632. Keby bola taká dôležitá, určite by bola zmienka o jej úmrtí v kronike. Pán Oak vysvetľuje: ,,V háreme o veľkosti 5000 žien bolo ťažké evidovať každú smrť“.

Príbeh o Šáhdžahánovej nekonečnej  láske k Mumtázmahal je výmyslom. Nemá podklad v histórii. Tento príbeh bol vymyslený ako dodatočný nápad, ako urobiť Šáhdžahánovo vlastníctvo paláca hodné potlesku. Šáhdžahán  bol chladnokrvný monarcha, ktorý pozabíjal všetkých svojich rivalov, len aby sa dostal ku trónu. Takýto charakter sa nestotožňuje s ľúbostným príbehom asociovaným s budovou.

Keď sa chrámu zmocnil Šáhdžahán, patril vtedy maharádžovi z Džaipuru Džai Singhovi. Šáhdžahán  potom premodeloval hinduistickú svätyňu na hrobku jeho zosnulej manželky. Dokonca sa o tom hovorí aj v Šáhdžahánovej vlastnej kronike, kde sa píše, že výnimočné krásna budova v Agre bola prevzatá od Džai Singha a stala sa mauzóleum Mumtázmahal.

Nebolo to prvýkrát, čo si moslimský vládca privlastnil hinduistické chrámy ako svoje hrobky. Hinduistické svätyne bývajú postavené na brehu rieky. To, že je Tádž  postavený na brehu druhej najposvätnejšej rieky v Indii Yamuny, je ďalším indikátorom o jeho skutočnom pôvode.

Čoho sa indická vláda bojí? Že by už Tádž  bez romantickej legendy prestal priťahovať milióny návštevníkov ročne, a tak by pokladnica prišla o výdatnú finančnú injekciu? Oak predložil pred indickú vládu petíciu, v ktorej žiadal, aby bol Tádž  Mahal oficiálne deklarovaný za hinduistickú svätyňu. Tiež žiadal, aby hrobka a uzamknuté miestnosti v budove boli otvorené a dôkazy vyšetrené. Za svojho života sa toho nedočkal a už 5 rokov sa obracia v hrobe.

To, že celý svet verí v bludnú romantickú príhodu, je zásluhou podplatených sudcov, spisovateľov beletrie, zaspatých historikov, nezodpovedných kompetentných v oblasti turistického ruchu a mylných sprievodcov. Jediný spôsob, ako sa dozvedieť oficiálnu pravdu, je otvoriť tajné komnaty v podzemí Tádž  Mahalu a potvrdiť, alebo vyvrátiť dohady Oaka. Či to niekedy indická vláda dovolí, je len ťažko pravdepodobné. Nič ale nezmení evidentnú skutočnosť, že Tádž  Mahal je architektonický skvost hodný návštevy.

 

Text a foto: Katarína Hoglová

 

Zdieľať článok na Facebooku