Raj v krvavom poli - Kašmír, India (FOTOEPORTÁŽ)

13.01.2019 |   |    | 

Prichádzame do nádherného kraja na severe Indie, provincie Džammú a Kašmír. V Kašmírskom údolí kvitnúce ovocné sady a obrovské stromy orecha striedajú zelené terasovité políčka s ryžou. Popri ceste sa sušia vŕbové a topoľové kláty, z ktorých kašmírski majstri vyrezávajú kriketové pálky na vývoz do celého sveta. Zdvíham zrak a vidím majestátne Himaláje. Vrcholky vysokých strmých brál sú koncom mája ešte stále pokryté snehom. Jasnozelené listnaté stromy spolu s tmavými smrekmi, snehom a modrou oblohou tvoria krásny na oko pohľadný kontrast. Je tu však aj obraz, od ktorého odvraciam zrak. Všade je vojsko.



 

Popri cestách i pri mostoch členovia indickej armády v pohotovosti pozerajú do hľadáčika veľkej zbrane podopretej stojanom. Sú oblečení v svetlohnedých maskáčoch a čiernych kanadách. Indická vláda vynakladá obrovské financie na údržbu a podporu armády v Kašmíre a toto sporné územie tak chráni pred napadnutím pakistanskou armádou. V roku 1947 sa rozpadla Britská India a zároveň vznikla Indická únia s prevažne hinduistickým obyvateľstvom, zatiaľ čo moslimovia dostali svoj vlastný štát Pakistan. O tom, komu bude patriť Kašmír, mal rozhodnúť  vtedajší vládca maharadža Hari Singh. Pre Kašmírske údolie chcel získať nezávislosť, ale nakoniec sa rozhodol pre indického patróna, ktorý Kašmíru prisľúbil ochranu armádou a referendum o jeho budúcnosti.

Avšak už aj pred oficiálnym rozhodnutím zúrila vojna medzi propakistanskými a proindickými skupinami. Vtedajší indický premiér Pandit Nehru, sám kašmírsky hinduista, poslal vojská na hranicu s Pakistanom počas prvej indicko-pakistanskej vojny. Armáde sa podarilo dve tretiny územia udržať v prospech Indie a Pakistan získal zvyšok. Hranicu medzi nimi tiahnucu sa vo výške 5000 m. n. m vytýčila jednotka OSN v roku 1949 a nazvala ju ,,line of control“.

Tieto dve krajiny sa o Kašmír sporia viac ako 65 rokov. Viedli už tri otvorené vojny a mnoho cezhraničných bitiek.  Pakistan tvrdí, že Kašmír so 60-percentným zastúpením moslimov by mal byť priradený k nemu. India zase hovorí, že Kašmír patrí jej, pretože tak o tom rozhodol vtedajší maharadža. Ani jeden zo štátov neopúšťa svoje fundamentálne postoje.  Argumentačné línie oboch krajín majú len málo stretov a sú postavené na odlišných základoch. Kašmírčania chcú nezávislosť, tak ako im to bolo sľúbené a dodnes o ňu bojujú.

Po dlhej ceste sme konečne dorazili do hlavného mesta údolia Kašmíru Srinigaru. Muži v dlhých vlnených róbach posedávajú popri ceste, popíjajú čaj a debatujú. Keďže je toto moslimská oblasť, ženy vídame len zriedka. Stretávame ľudí, ktorí nás s úsmevom odzdravia, ako aj ľudí s nedôverčivým pohľadom a nemými perami. Kašmírčania vyzerajú inak ako ich hinduistickí susedia z juhu. Majú bledú pokožku, tmavé husté vlasy a svetlé oči. Väčšinou zelené, ale nájdu sa aj modrookí fešáci.

Najväčšou atrakciou je jazero Tal, kde sa v romantických zastrešených loďkách zvaných šikara vozia indickí turisti od východu až do západu slnka. Ubytujeme sa v jednom z 1400 hausbótov na tomto malebnom jazere u pána Abdula Khalikua. Tento starší moslim nás pozval do svojho skromného lodného domu, kde nás víta aj jeho manželka Uzma a dcéra Hina. O chvíľu sa už servíruje voňavá kašmírska ryža uvarená s orieškami, šafranom, sušeným ovocím a aromatickým korením.

Vynikajúcu pochutinu zalievame sladkým čiernym čajom a z malej terasy otočenej na jazero sledujeme rušnú lodnú premávku a štebot indických turistov. Pán Abdul nostalgicky spomína: „Hausbóty pochádzajú z éry vládcu maharadžu Hari Singha, keď bol Kašmír kniežatským štátom. Koniec jeho kraľovania a vznik Indickej únie znamenal začiatok krviprelievania v územnom spore o Kašmír medzi Indiou a Pakistanom“.

Koncom osemdesiatych rokov vypuklo v Kašmírskom údolí povstanie proti indickej nadvláde. Odvtedy je situácia veľmi zlá. V krajine pôsobí viacero teroristických skupín, separatistické hnutia a rôzne iné paramilitárne skupiny. Je dokázateľné, že tieto skupiny sú morálne a materiálne podporované Pakistanom. Mnohí mladí muži s nádejou na zmenu odchádzajú do Pakistanu za účelom vojenského výcviku, aby potom následne mohli útočiť na indickú armádu v Kašmíre, ktorá je tu nechcená.

V meste Srinigar cítiť napätie. Drsné protesty a zákaz vychádzania sú na dennom poriadku. Ženy raz za mesiac vyjdú do ulíc s fotografiami svojich synov, mužov, otcov, ktorí bez stopy pred rokmi zmizli. Zahalená moslimka má na krku tabuľku s nápisom: „Kde sú naši milovaní“. Odhaduje sa, že v Kašmíre je viac ako 10 000 nezvestných. „Chlapov zobrali bezpečnostné jednotky a od vtedy sme ich nevideli,“ nariekajú zúfalé ženy.

Nedávno začali pastieri rozprávať o kostrách povaľujúcich sa na pasienkoch a hrobári o neoznačených skupinových hroboch v horách a o tom, ako sa sem telá dostali. Hovoria, že mŕtvych doniesla indická polícia a donútila ich na odľahlých miestach pochovať. Telá boli dostrieľané, so známkami týrania, zdeformované, často len hlavy bez tiel, vo väčšine mladí muži. Podľa polície sa jedná o teroristov a militaristov, a tak vylučujú možnosť ich identifikovať. Kde sú potom nezvestní Kašmírčania? Vdovy, siroty , matky ako aj svet chcú vedieť pravdu. Podľa nich sa totiž jedná o unesené telá ich blízkych, ktorých  zavraždila bezpečnostná jednotka indickej armády.

Vojaci sú obviňovaní z vraždenia nevinných občanov vo fingovaných prestrelkách, po ktorých mŕtvych vydávajú za separatistických bojovníkov, aby tak získali odmeny, medaily a povýšenia. Vojak indickej armády povedal pre BBC: „Zabiť skutočného ozbrojeného  militanta je ťažké, a tak vojaci unášajú nevinných bezbranných občanov, ktorých potom vydávajú za pakistanských povstalcov. Buď ich zastrelia, alebo bez akéhokoľvek vyšetrovania dajú do väzby, kde sú často týraní k smrti. Telá sú potom hodené do neoznačených hroboch v horách!“. Štátna komisia pre ľudské práva uviedla, že tisícky tiel ktoré sa našli v neoznačených hroboch na území Kašmíru, sú práve nevinné obete kašmírskych civilistov.

Hornatá oblasť na severe Kašmíru je magnetom najmä pre indických obyvateľov z juhu. Do kašmírskych hôr sa vezieme autobusom, kde nám spoločnosť robí zhovorčivý Sandžív z Dilí. „Do Sonamargu sa ideme sánkovať. Deti ešte nikdy nevideli sneh, tak im ho ideme ukázať!,“ hovorí Sandžív kostrbatou angličtinou popod husté fúzy. Po 4-hodinovej ceste kľukatou prudko stúpajúcou asfaltkou sme došli do rozprávkovej krajiny. Zelena príroda vonia jarnými kvetmi a z vysokých brál sa ľadovcové jazyky vyplazujú až do doliny.

V informačnom centre však dostávame zlé správy. Nemajú k dispozícii žiadnu turistickú mapu oblasti a priesmyk, ktorý sme chceli prejsť, je kvôli veľkému množstvu snehu neprechodný. Okrem toho všetkého nám z bezpečnostných dôvodov výletovanie bez sprievodcu v odľahlých oblastiach aj tak neodporúčajú. Ideme si teda pozrieť sánkovanie po indicky.

Kašmírski muži  s osedlanými koňmi postávajú okolo cesty a čakajú na indických turistov. Keď je cena dohodnutá, Indovia naskakujú na koníka a ide sa k ľadovcu. Karavána indických turistov, vybavených čižmami a hrubými vetrovkami, je nekonečná. Kašmírčania ich na sánkach vytiahnu a oni si potom užívajú adrenalínovú jazdu dole po topiacom sa ľadovci. Ich radosť dotýkania sa snehu je ohromná.

Odolávame lákavej ponuke ísť sa sánkovať, predsa len pre nás ten sneh nie je až taký atraktívny ako pre mnohých Indov, ktorí ho vidia na vlastné oči po prvý krát. Cestou dole do dediny stretávame pastierov, ktorí si prišli chytiť pasúce sa kone, keďže dole pri ceste je kopec sánkovania sa chtivých zákazníkov. Je krásny slnečný deň. Stádo oviec nám skrížilo cestu, a tak si sadáme na kôru brezy a oddychujeme.

Kašmír opúšťame cez severnú časť, mesto Kargil. Mám trochu vnútorného strachu, keďže cesta vedie cez nebezpečný cestný prechod Zoji-La v nadmorskej výške 3529 m. n. m.  Džíp šoféruje modrooký Kašmírčan Umar. Musíme však ešte do jedenástej počkať, keďže cesta cez prechod je len jednoprúdová a ráno je otvorená premávka z opačnej strany. Zaraďujeme sa do kolóny aut a náklaďákov s vojakmi a čakáme.

Cesta je naozaj úzka a zákruty prudké. Naberáme výšku a blížime sa k prechodu. Kŕčovito sa držím sedačky. Ideme pomaličky a opatrne, avšak všade je mnoho výmoľov a balvanov, ktoré musíme prejsť, čo nás vždy poriadne rozkolíše. Náklon k útesu je veľmi bolestivý. Pomalá premávka je regulovaná indickou armádou. Sme v takzvanej „danger zone“, v tesnej blízkosti pakistanskej hranice. Neďaleko sa nachádza Siačenský ľadovec, ktorý je vo výške 5400m.n.najvyššie položeným bojiskom na svete. V roku 1984 tu vypukla „studená vojna“, trvajúca viac ako štvrťstoročie. Ďalej prechádzame dedinou Dras, čo je po sibírskom Oymyakone druhé najchladnejšie obývané miesto na zemi.

Strávili sme tu dosť času na to, aby sme sa nabažili krásnej prírody, ale aj nasiakli trpkým osudom kašmírskeho ľudu. Odchádzame odtiaľto s ťažobou na srdci. Problém najvhodnejšieho teritoriálneho rozdelenia Kašmíru sa premieta celou históriou konfliktu od roku 1947. Odborníci a zákonodarcovia prišli počas tejto doby s množstvom návrhov, ale väčšina z nich stroskotala na plytčinách politickej nezrealizovanosti.

Obe krajiny sa opierajú o rozdielne argumenty, stavajúc do popredia vlastné priority, a nikdy sa nebral ohľad na záujem jej obyvateľov. Obe krajiny disponujú  nukleárnymi zbraňami a riziko, že tento konflikt vyvrcholí práve ich použitím, je obrovské. Nehovoriac o susednej Číne, ktorá by sa do konfliktu mohla aktívne zapliesť. Útoky vojenských separatistov a strieľanie na hraniciach Indie a Pakistanu už spôsobilo úmrtia niekoľko desiatok tisíc nevinných ľudí a obyvateľstvo je traumatizované bojmi a každodenným strachom.

A čo by si vlastne Kašmírčania želali? Chceli by celosvetové sprostredkovanie situácie o tom, čo tu okupačná indická armáda robí a aby bezpečnostná jednotka OSN usúdila, čo je pre Kašmír najlepšie riešenie. Aj napriek tomu, že mnohé medzinárodné mierové organizácie ako Amnesty International, OSN či Watch Asia vyhlásili svoje obavy o situácii a porušovaní ľudských práv, indická vláda  stále na niečo čaká. Akoby pôda Kašmírskeho údolia nebola ešte dostatočne nasiaknutá krvou nevinných ľudí.

 

 

Zdielať článok na Facebooku


Foto: Katarína Hoglová
Zdroj: Katarína Hoglová

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)
Štvrtok, 24. január. 2019. Meniny má Timotej.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa