Tajomstvo renesančného majstra: Živil sa Michelangelo ako falšovateľ umenia?

2021-10-30 12:01:00 |   |    | 

„Má viac než 1000 rokov, pochádza až z antických dôb,“ dušuje sa predajca, ktorý práve zámožnému zákazníkovi ukazuje mimoriadne vydarenú sochu Spiaceho Amora. Záujemca podvod neočakáva, lebo dielo vyzerá autenticky do najmenšieho detailu. Navyše by ho predsa nedokázal vytvoriť len tak nejaký falšovateľ, jedine že by bol sám veľkým majstrom…



 

Predajca si toho dňa príde na slušnú sumičku 200 dukátov, časť z nich samozrejme spadne i do kapsy zhotoviteľa práve zakúpenej sochy. Je ním Michelangelo Buonarroti (1475–1564), toho času mladý taliansky umelec, ktorý pod ochrannou rukou vo Florencii vládnucich Medicejských tvorí napodobeniny starých umeleckých diel. Je natoľko talentovaný, že rozdiel oproti originálom často nespoznajú ani skúsení znalci umenia. Falšoval slávne diela pre vlastné obohatenie, alebo sa sám stal obeťou zákerného podvodníka, ktorý zneužil jeho mimoriadne nadanie?

 

Mlieko a prach

Michelangelo sa narodil v marci 1475 do rodiny starostu stredotalianskej obce Chiusi della Verna. Rodina sa krátko nato presťahuje do florentského Settignana – mesta, ktoré je vďaka tunajšej mramorovej bani známe ako centrum kamenárov. Po matkinej predčasnej smrti dá otec malého synčeka do starostlivosti jednej tunajšej kamenárskej rodiny, čím potomka nasmeruje na budúcu umeleckú dráhu. Chlapec si opracovávanie kameňa zamiluje. Neskôr bude hovoriť, že pochádza z krajiny „sochárov a kamenárov a… od svojej dojky pil mlieko zmiešané s mramorovým prachom“. Jeho názor na prácu s dlátom a kladivom nezmení ani nútený odchod na štúdiá gramatiky do Florencie. Hoci má zaplateného toho najlepšieho učiteľa, humanitné vedy mu nič nehovoria, a skôr než pri listovaní v slovníku ho vidno v spoločnosti ostatných umelcov.

 

Z dielne do paláca

„Teraz nemôžem, musím do kostola,“ odvetí Michelangelo na priateľovo pozvanie k návšteve niektorej z florentských krčmičiek. Do kostola pritom nechodí preto, aby padol pred oltárom na kolená a prosil o odpustenie, ale kvôli tunajším obrazom, ktoré starostlivo kopíruje. V tejto dobe tiež stretáva maliara Francesca Granacciho (1469–1543), ktorého Michelangelove diela zaujmú natoľko, že mladšieho kolegu zavedie do umeleckej dielne Domenica Ghirlandaia (1449–1494), slávneho renesančného majstra, ktorý má za sebou už i prácu pro Svätý stolec. Hoci to nie je bežné, už za rok si Michelangelo svojou prácou v dielni zarába, a keď potom faktický florentský vládca Lorenzo I. Medicejský (1449–1492) požiada Ghirlandaia, aby mu odporučil svojich najnadanejších žiakov, 15-ročný Buonarroti je medzi nimi.

 

Pôvod zlomeného nosu

V dome Medicejských je ako ryba vo vode. Všetkých tu uchvacuje svojím talentom, a to nielen svojho chlebodarcu, ale i ostatných žiakov, ktorí tu spoločne s ním žijú a študujú. Jedného z nich, Pietra Torrigiana (1472–1528), vraj jeho nadanie privádza až k žiarlivosti, čo vyústi v známy incident, ktorý navždy zmení Michelangelov vzhľad. Žiaci majú zadané, aby nakreslili postavy z fresiek v kaplnke rodiny Brancacci vo florentskej bazilike Panny Márie Karmelskej. Torrigiano sa v priebehu práce s Michelangelom naťahuje a netrvá to dlho, než odhodia štetce a vrhnú sa na sebe päsťami. „Dal som mu takú ranu do nosa, že som cítil, ako sa jeho kosť a chrupavka pod mojimi kĺbmi mrvia ako sušienka,“ okomentuje o tri roky starší Torrigiano svoje víťazstvo, po ktorom Michelangelovi zostane do konce života krivý nos.

 

Podvod sa neutají

Poškodený čuchový orgán našťastie nemá na umelecké nadanie vplyv, a Michelangelo tak môže ďalej rozvíjať svoj talent. Nad jeho dielami žasne i sám Lorenzo Medicejský, ktorý si mladíka obľúbi a fakticky ho prijme do rodiny. Keď potom raz jeho zverenec vytvorí sochu Spiaceho Amora, čoby starému intrigánovi mu napadne pochybná myšlienka. „Keby si ju dokázal upraviť tak, aby vyzerala, že bola dlhé roky pochovaná pod zemou, odošlem ju do Ríma ako starožitnosť a mohla by sa predať za oveľa viac,“ ponúkne údajne Michelangelovi a ten súhlasí. Dielo si v presvedčení, že ide o antický artefakt, zakúpi kardinál Raffaele Riario (1461–1521). Na podvod sa ale predsa len príde, a to keď sa k Riariovým ušiam donesú zvesti, že bola jeho „staroveká“ socha zhotovená v dielni vo Florencii. Predajca z toho nakoniec vyviazne ľahko – zákazníkovi len vráti peniaze.

 

Zamieňal originály?

Dodnes sa medzi historikmi umenia špekuluje, či Michelangelo falšoval umelecké diela úmyselne. Dvorný maliar Medicejských a umelcov mladší kolega Georgio Vasari (1511–1574) v životopisnom diele o slávnych renesančných majstroch píše, že Michelangelo zneužíval svoj talent k falšovaniu diel úplne bežne. Niekedy si vraj požičiaval originály, vyrobil presnú kópiu a tu potom pôvodnému majiteľovi vrátil s tým, že ide o zapožičaný kus. Súčasný americký historik umenia Noah Charney je však v otázke odsúdenia renesančného majstra ako skúseného falšovateľa zdržanlivejší. Podľa neho mohol byť k predaju napodobenín donútený. Uvádza sa, že buď predaj sprostredkoval sám Medici, alebo sa dajú nájsť aj zmienky o akomsi obchodníkovi s vínom, ktorý si prilepšoval predajom cenností zámožným záujemcom. Nech už to bolo akokoľvek, Riario sa nad incident dokáže povzniesť, a dokonca talentovaného autora falšovanej sochy pozve v júni 1496 do Ríma. V pozývacom liste si však neodpustí slovný štuchanec, a to keď sa umelca pýta, či má „dosť guráže k vytvoreniu vlastného diela namiesto kopírovania iných majstrov“.

 

Nespokojný klient

Michelangelo zdvihne hodenú rukavicu a prichádza do Večného mesta. Prvú zákazku získa hneď od kardinála Riaria, ktorý si uňho objedná sochu Bacchusa (Dionýza), rímskeho boha vína a zábavy. Mladý umelec sa úlohy zhostí po svojom a do roka klientovi predstaví hotové dielo. „Taká nemravnosť!,“ zhrozí sa kardinál, keď prvýkrát pozrie na sochu spodobňujúcu nahého boha v mierne nadživotnej veľkosti, a odmietne ju prijať. Nuž čo, umelec ju ponúkne inde. Úzkoprsý Riario nie je jediným záujemcom o jeho prácu. Socha nakoniec skončí v záhrade ich spoločného bankára.

 

Neskoro, ale s leskom

Krátko nato je Michelangelo poverený, aby vytvoril sochu, ktorá by zdobila hrob zosnulého francúzskeho kardinála Jeana Voliéra (†1499). Dielo ponesie názov Pieta a je prvým, ktorým si autor urobí renomé po celom Ríme. Na skulptúre, znázorňujúcej Pannu Máriu držiacu telo mŕtveho Ježiša Krista, pracuje vo dne v noci. So sviečkou na klobúku prechádza po jednotlivých častiach opracovaného mramoru a sopečným sklom ho leští, aby sa náležite leskol. Práve kvôli lešteniu sa dokončenie súsošia pretiahne skoro o rok. Michelangelo je ale puntičkár, a ak má byť výsledok „krajší než akékoľvek iné mramorové dielo v Ríme a také, že ho iný majster našej doby nepredčí“, ako sa píše v zmluve, nič nemožno zanedbať. Pieta je potom bez ceremónií vystavená v Svätopeterské bazilike, kde sa dá vidieť dodnes.

 

Zrecykluje materiál

Michelangelo je svojim perfekcionizmom povestný. Jeho diela musia byť dokonalé. O to prekvapujúcejšie je, že pre svoju vôbec najslávnejšiu sochu si vyberie kus mramoru, ktorý je všetko, len nie dokonalý. Mramorový blok, z ktorého biblického Davida vytesá, nájde na nádvorí florentskej katedrály, kde ho zanechali jeho predchodcovia, ktorí mali sochu pred rokmi vytesať, ale z rôznych dôvodov prácu nakoniec vzdali. Na prvý pohlaď je kamenný blok plný kazov a usadenín. Michelangelo sa toho ale nezľakne. Na objednávku Cechu predajcov vlny začne sochu v roku 1501 opracovávať. Hotová je za tri roky. Socha je potom prekvapivo umiestnená vonku pri Palazzo Vecchio. Nahá mužská postava je ale tŕňom v oku niektorým konzervatívnejším mešťanom a ešte toho roku je Davidovo ohanbie zakryté lístkom.

 

Drahý žart?

V roku 1505 Michelangelo vstúpi do služieb pápeža Julia II. (1443–1513), ktorý by bol rád, keby mu renesančný majster zhotovil impozantní náhrobok so štyrmi desiatkami sôch. Umelec sa dá ihneď do práce a nad dielom strávi tri roky. Potom mu ale Svätý otec znenazdajky oznámi, že práce zastavuje. Medzi Michelangelem a Juliom to skrátka neklape. Prejavilo sa to, už keď chcel pápež kúpiť antické súsošie Láokoón a jeho synovia a poveril Michelangela, čoby svojho osobného znalca, aby autenticitu diela overil. „Je pôvodné,“ utvrdil ho a Julius zaň vyplatil astronomickú cenu. V čom je háčik? „Podľa jednej teórie ho Michelangelo, skúsený v umení falšovania, vytesal sám počas svojej prvej návštevy v Ríme a zakopal ho tam, aby bol neskôr nájdený,“ uvádza americká autorka Angela K. Nickersonová. Oficiálne sa má ale za to, že súsošie skutočne pochádza z 1. storočia pr. n. l.

 

Odporcov sa nezbaví

Po Juliovej smrti Michelangelo pracuje pre ďalších osem pápežov! S niektorými sa dohovára lepšie, s inými horšie. Medzi jeho najkontroverznejšie diela patrí maľba na zadnej stene Sixtínskej kaplnky. Na vyobrazenie Posledného súdu, na ktorom pracuje v rokoch 1536–1543, sa opäť znesie kritika z radov niektorých duchovných. Nepáčia sa im nahé postavy. Pápež Pavol III. (1468–1549) sa ale za umelca postaví… Hoci Michelangelovi pribúdajú roky, na eláne a pracovitosti nič nestráca ani v pokročilom veku. Dohliada na stavbu Svätopeterskej baziliky i v dobe, keď už nemôže na stavenisko dôjsť po svojich, a tak aspoň posiela kresby a návrhy. Majster renesančnej maľby a sochárstva umiera vo veku 88 let.

 

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise   HISTORY Revue.

 

Autor: © HISTORY revue / Filip Krumphanzl

Zdieľať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk


Štvrtok, 18. júl. 2024. Meniny má Kamila.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa