Dva dni nonstop v horách: Dana a Radoslav ako prví absolvovali zimný maratónsky prechod Západnými Tatrami

18.08.2018 |   |    | 

Slovenským horolezcom sa začiatkom marca podaril skutočne husársky kúsok – bez jedinej dlhšej prestávky či spánku prešli celý hrebeň Západných Tatier. Trvalo im to 33 hodín, počas ktorých prešli vyše 42 kilometrov a nastúpali a naklesali dokopy 10 000 výškových metrov. Takto na dva dni na hrebeni spomína Dana.



 

Ťažká diagnóza

„Postihnutí často trpia radosťou z vlastnej bolesti, únavy a vyčerpania. Ešte aj v zime. Ale v peknom prostredí. Je to úchylka. A nedá sa liečiť.“ A tak sme skúsili ako vôbec prvá žena a prvý muž, či je v našich silách prejsť pešo takýmto „nonstop štýlom“ celý zimný hrebeň Západných Tatier. Hrebeň je pre mňa magické miesto, príťažlivé od prvej chvíle. Jeho kľukatá línia vedie od Hút až do Vysokých Tatier, najmenších veľhôr sveta. Rozprávková krajina. Odľahlá. Drsná.

 

Príprava

Na túto výzvu sa podujal náš úderný tím v zložení ja, Dana Ivanovová a Radoslav Golian. Obaja sme mali za sebou komplexnú prípravu na takúto ultrachuťovku: vytrvalosť na ultraprechodoch, skúsenosti v kopcoch, viacdňové lezenia, zimné hrebeňovky a najmä vycibrenú psychiku a vôľu.

Rado je ideálny parťák do nepohody, neskutočný stroj a výborný lezec, okrem toho výborne poznáme jeden druhého, takže už na pohľad vieme, kedy treba preberať a niesť bremeno za druhého. To je obzvlášť dôležité pre dosiahnutie spoločného cieľa. Vedeli sme, že budeme musieť dve noci a jeden deň bojovať s vlastnou hlavou v zime a v ceste bude veľa prekážok a veľa dôvodov, prečo to vzdať.

Obaja sme mali tento hrebeň nachodený niekoľkokrát, moje zimné sólo, letnú stíhačku, vandrovky a dva tragické pokusy do tohto projektu. Prvýkrát sme museli ostať bivakovať na hrebeni v snehovej trhline, v akejsi biednej jaskyni, šialene zmrznutí a zbití... Druhýkrát sme museli zdrhnúť z hrebeňa vo víchrici, takmer úplne poslepiačky a zastavili sme sa až v doline. Preto sme mali dostatok priestoru na to, aby sme prešpekulovali stratégiu a dopracovali sa k plánu.

 

Finálny plán             

Plán A vychádzal z priorít, ísť bezpečne a za svetla tie najexponovanejšie časti hrebeňa. Bohužiaľ to teda znamenalo aj dve noci chodenia a lezenia so zachovaním maximálnej pozornosti. Zamakali sme na čo najkvalitnejšom spánku pred akciou, na disciplíne, na strave pred a počas, na namiešaní tých správnych drinkov na cestu, maximálne sme odľahčili výstroj a dohodli sme sa na taktike, krízových plánoch, správnom tempe a časovaní, lebo toto všetko tvorí základ úspechu, či neúspechu. Opäť nechýbali naše TOP vychytávky, čokoládové proteínovo-tukovo-xylitolové domáce tyčinky, klobásy a slanina - strava športovcov, a zlaté pravidlo radšej sa za pochodu vyzliekať, ako obliekať.

 

Ráno alebo skôr len prebudenie

Je práve 23:30, na mobile zvoní budík. Chvíľu trvá, kým sa zorientujeme a Radoslav sa nájde v priestore a čase. Hypnotikum, ktorým som aj jeho o 16.00 nakŕmila, aby sme za svetla zaspali, zjavne ešte zaberá. Aspoň niekomu. Mňa zobudila po piatich hodinách spánku banda jačiacich zubereckých deciek. Nakoniec kvôli mne vstávame až o pol jednej, cca 45 minút trvá, kým sa vymotáme. Po tom, ako sme sa naliali vodou až do prasknutia, dala som si ostatnú sprchu, vystrojili sa, natlačili omeletu zo šiestich vajec so syrom, navarili čaj do všetkých šiestich fliaš a dopravili sa do Hutianskeho sedla. Pred druhou sa vykotúľame do jasnej mrazivej noci.

 

Sivý vrch, Brestová

Cestičku dôverne poznáme aj potme. Túto zimu ňou ideme už štvrtýkrát. Prvýkrát to bolo trochu rozpačité. Stopy, ktorými sme sa vydali, mali pazúriky a pravdepodobne neviedli, kam by sme chceli. Poprechádzali sme sa vtedy po lesíku trochu viac, ako sme si predstavovali. Skalné vežičky na Sivý vrch patria k tomu najkrajšiemu na hrebeni.

V sedle Pálenica treba očakávať sneh miestami aj po pás. Nad kosodrevinou je tvrdo a za brieždenia prichádzame na Brestovú. Pod Salatínom obúvame mačky. Dávame si nanuky, rozumej uvarené vajíčka, ktoré po ceste stihli zamrznúť. 

Je našim dobrým zvykom nasadiť prilby preventívne hneď na začiatku, užitočnejšie sú vždy na hlave ako na batohu. Sedáky mávame oblečené tiež od štartu, lebo v prípade potreby je človek už pripravený, aj keď dohrmí zlé počasie.

 

Po Baníkov

Po strmom stúpaní na Salatín nasledujú kľukaté a previate Skriniarky. Tasíme turistický cepín. Pri nekonečnom výstupe na Spálenú nachádzame prvé reťaze, ktoré sme si poctivo vyhrabali už pri prvom pokuse. Podmienky nám umožňujú pokračovať zo Spálenej úplne po vrcholku hrebeňa pod Pachoľu, kde nasleduje krátky strmý výšvih. Lezieme ho tretíkrát a tretíkrát iný variant, a každý ten svoj. Za zlej viditeľnosti sa dá na zostupe do Baníkovského sedla ľahko stratiť orientácia a zostúpiť príliš vpravo, tak ako sa nám to už podarilo dvakrát.

 

Vzdušný hrebeň

Severozápadný svah Baníkova nie je strmý, ale takmer 3000 metrov celkového prevýšenia je už v nohách cítiť. Vďaka rozumnému rovnomernému tempu a len tým najnevyhnutnejším prestávkam máme super medzičasy. Najdôležitejšie pravidlo je stanoviť si počas extrémne dlhých prechodov (obzvlášť v zime, vetre a ďalších nepriazňach počasia) presné intervaly na doplnenie energie a pravidelnú hydratáciu. A tak na najvyššom kopci na hrebeni tlačíme klobásky, každý balíček soli a zalievame to čajom s magnéziom.

Z Baníkova už pokračujeme veľmi exponovaným a zradným hrebeňom, charakteristickým množstvom prevejov. Každoročne sa tu stane niekoľko tragických udalostí. Preto postupujeme opatrne a pridávame druhú zbraň. Pre istotu. Snehové podmienky pozdĺž hrebeňa sú rôznorodé a je dôležité rátať so všetkým. A so zvyšujúcou sa únavou treba vždy viac dbať na prevenciu.

Kráčame po vlastných stopách z minula. Hrebeň je siahodlhý, ostrý ako nôž. Za hmly sme nevideli, ako hlboko sa dá padnúť. Tentokrát, stojac na prevejoch, s rešpektom pozeráme pod seba, najmä na príkre severné zrázy. Taký pád by neprežil nik. Všetky reťaze sú pod snehom.

 

Hrubá kopa a intenzívne zážitky

Prechádzame okolo našej prehĺbenej trhliny pod Hrubou kopou. Vynárajú sa nám spomienky na náš najšialenejší bivak. Mínus dvadsať. Neskutočne silná snehová víchrica a obrovské vyčerpanie. Útek. Podstatne vtipnejšie bolo sledovať Radka, ako si so zamrznutou hubou pľuje do nafukovacej karimatky, ako to zažiť na vlastnej koži. Vyklepaný ako rezeň vtedy stratil všetku schopnosť komunikovať.

 

Tri kopy a zástup samovražedných (a vražedných) skialpinistov

Kopy sú našim najnešťastnejším úsekom. Aj tu sme v minulosti čelili náhlej veternej smršti. Vyfúkavala obrovské množstvo snehu, a tak vo vetre okolo stovky nebolo vidno ani na ruky. Oči plné snehu. Prstami sme si rozmrazovali spolu zmrznuté mihalnice. Biele peklo. Omrzliny. Útek. Nesprávnym hrebeňom. Presne na opačnú stranu. Stretávame skupinky skialpinistov. Tackajú sa po zamrznutom teréne. Bez mačiek. Tí šťastnejší s cepínom. Na batohu. Na exponovaných úsekoch lezú nahustení v jednom zástupe, na traverzoch stoja rovno pod nami. Sme vďační za takých spotterov.

 

Roháčske prekvapenie

Obávaný Plačlivý a Ostrý Roháč boli vo výborných podmienkach. Nečakane ich prebiehame bez istenia. Jediným náročnejším miestom je zostup z Ostrého Roháča. Reťaze sú vyhrabané a bez problémov tento úsek prekonávame. Hrubý vrch sme prešli západnou stenou expedičným štýlom. Tak ma vyplo, že si nič z toho nepamätám. Radoslav si vraj užíval výhľady na zapadajúce slnko. Sme za polovicou.

 

Dlhá noc

Po výrazných stúpaniach na Končistú, prominentný Klin a Blyšť schádzame do rozľahlého veterného Pyšného sedla. Za návejom sa schovávame pred silnými nárazmi vetra. Prioblečieme sa a dávame prvú dlhšiu prestávku. Chce sa mi strašne spať. Sú dve hodiny. Noc je jasná, no bude ešte dlhá.

Zavrhujeme krízový plán B (chata Ornak z Pyšného sedla) a oddýchnutejší pokračujeme ďalej. Na Kamenistej sa vietor otáča do chrbta a pomáha nám škriabať sa hore. Mňa sem-tam odnáša. Každú chvíľu topíme v ústach sneh, voda dochádza. Naša romantická predstava o tom, že 3 litre vody na hlavu budú stačiť, sa rozplýva.

Smrečiny neobchádzame, ale prešlapávame cestu na vrchol. Tam je na mieste zvýšená pozornosť. Terén sa mení na lezecký. V prípade jeho neznalosti sa dá na Smrečinách direktkou poblúdiť do zaujímavého zimného lezenia. Na Poľskej Tomanovej ma Radko donúti sa najesť, vypijeme posledný čaj, ktorý vždy riedime zo snehom. Taurínovo-kofeínová tabletka ma vzpruží a naspeedovaná zletím do nízkeho Tomanového sedla.

 

Po stopách dinosaurov

Radkovi hlboký sneh, ktorý je miestami až po pás, značne uberá na motivácii. Vieme, že v niečom podobnom budeme šliapať na Stoly. Radko krízuje, unavený, bez chute sa ďalej brodiť. Chce sa na všetko vykašľať a ísť na Ornak.

Predstava výstupu Stolmi na Temniak nás strašila už na Hutách. Hrebeň Stolov veľmi strmo stúpa z úzkeho a nízko položeného Tomanového sedla. Na prvý pohľad vzbudzuje obavy z odtrhnutia lavín. Je to jeden z najhorších spôsobov, ako ukončiť púť na tomto svete. Ja som však konečne vstala z mŕtvych a nemienim sa vzdať. Už dvakrát nám to nevyšlo. Už len tak málo chýba. Keď zdoláme Temniak, tak už "len" prechádzka po hrebeni. Zavrhujeme teda aj plán C (útek z Tomanového sedla na Ornak).

Radko sa psychicky zozbiera a pomaly prešliapáva na Stoly. Začíname sa mobilizovať. Po niekoľko sto metroch natrafíme na stopu. Koľko málo stačí. Je to o hlave. Na Stoly doslova vybehneme. Za brieždenia traverzujeme pod hrebeň Ciemniaku. Mysleli sme si, že po Baníkove a Roháčoch je už to najťažšie za nami. Temniak nás však prekvapil. Až doteraz bol celý hrebeň v super podmienkach. Tu nás čakalo mixové lezenie v mäkkom snehu a v nekompaktnej skale.

Traverzujeme pod žliabok, ktorým chceme liezť. Bez istenia. Nohy na rozbitej skale. Cepíny v mäkkom snehu. Lano na batohu. Na rozmýšľanie sme už príliš unavení. Ostáva len pokračovať. Sneh drží len vpravo, ľavým cepínom len hrabkáme. Toto hodnotíme ako chybu - mali sme to zaistiť. Nakoniec žliabok prebojujeme. Tu sme sa z celého hrebeňa vybáli najviac, hlavne jeden o druhého.

Na Temniak prichádzame za východu slnka. Voľakedy tu behali Tatranské druhohorné dinosaury (jediný podložený výskyt dinosaurov na SR). A teraz tu stojíme my. V ústach neustále rozpúšťame sneh. Nemáme už ani kvapku vody. Sme dehydrovaní.

 

Červená odysea

Už vieme, že sa nám to podarí. Vyše 30 kilometrov v mačkách si vybralo svoju daň. Červené vrchy sa šmýkam dole vždy len po zadku (keď to ide). Dôraz kladiem na včasné brzdenie. To najľahšie sa mení kvôli doráňaným chodidlám na galeje. Silno fúka. Slimačím tempom sa vlečieme na Kasprov vrch. Nezastavujeme. Záverečné stúpanie a klesanie do Ľaliového sedla. Zastanem si na jeho okraji, každý krok spôsobuje neznesiteľné muky. Neveríme, že je koniec. Plačem od bolesti.

Eufória prichádza, až keď sa konečne, po vyše tridsiatich hodinách, vyzúvame v reštaurácií. Okolosediaci našu radosť pravdepodobne nezdieľajú. Vyberáme lekárničku a náhradné ponožky. Ošetrujem si chodidlá. Ľudia zazerajú, akoby sme tam doniesli lepru. Nakupujeme všetko jedlo, čo vidíme. Niekoľkokrát.

 

Prvoprechod sa podaril v čase 33 hodín. Prekonali sme celkové prevýšenie cez 10.000 výškových metrov a vzdialenosť vyše 42 kilometrov. Neobišli sme žiadny vrchol.

 

https://www.instagram.com/dana.ivanovova/

https://www.instagram.com/radoslavgolian/

Zdielať článok na Facebooku

Foto: Dana Ivanovová
Zdroj: Dana Ivanovová

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)

Sobota, 17. november. 2018. Meniny má Klaudia.

Najnovšie príspevky

Foto dňa