Cestopis na pokračovanie: Hodvábnou cestou na motorke – 2. časť

08.04.2017 |   |    | 

Mladí Slováci Nikoleta Majorová a Boris Kolev už šesť rokov brázdia cesty Európy na motorke. Minulé leto sa odvážili vydať ešte ďalej a preskúmali Strednú Áziu. Počas 32 dní absolvovali viac ako 15 tisíc kilometrov a navštívili Ukrajinu, Rusko, Kazachstan, Turkménsko, Uzbekistan a Kirgizsko. Ich zážitky vám Borisovými slovami predstavíme na pokračovanie každú aprílovú sobotu. Dnes vám prinášame 2. časť.



 

30.6.2016

Cesta na hranice takmer nebola, 40 km sme šli cez púšť. Na kazašskom prechode nás kompletne prehľadali, tankvak podrobne vybalili a na každý predmet sa pýtali, že čo to je a na čo to slúži. Colníci sa najprv tvárili seriózne, ale potom sa s nami fotili a na cestu nám dali fľašu vody a energy drinky. Keď sme dorazili na turkménsku hranicu, mali akurát obed, takže nás nechali dve hodiny čakať na pražiacom slnku. Keď nás konečne pustili dnu, museli sme čakať v radoch a kvôli nezmysleným papierovačkám sme chodili od jedného okienka k druhému, pre istotu nám ešte každý, kto nás stretol, skontroloval pasy, a to aj niekoľko krát po sebe. Zaplatili sme si víza a ešte niekoľko nezmyselných poplatkov vrátane 83-dolárového fuel compensation, aby nás príliš nešokoval lacný benzín v krajine. Opäť nám prehľadali kufre. Po šiestich hodinách nás konečne pustili.

Išli sme ďalej, ďalších 40 km po púšti, bez vody, až sme došli do Garabogazu,. Natankovali sme, kúpili vodu a zahliadli ružové jazero pri továrni, ktovie, čo tam vypúšťali. V  miestnom autoservise nám pozvárali  zlomený nosič kufrov. Naučili sme sa niekoľko nových slov po rusky ako svarka, bolt, gayka a zaklapka (zváračka, skrutka, matica, nit). Pri neustálom natriasaní sme stratili bandasku s benzínom. Pokúšali sme sa ju nájsť, ale márne. Cesta smerom do Turkmenbasy bola lemovaná z jednej strany Kaspickým morom a z druhej Garabogazkým zálivom. Často sme sa vnárali do mliečnej hmly. Mystická atmosféra trvala až do tmy, keď sme sa rozhodli stanovať na piesku pri ceste schovaní za kríkmi. Dosť nás otravovali neustále kontroly pasov víz a dokumentov od motorky na rôznych policajných stanovištiach roztrúsených po ceste.

 

1.7.2016

Ráno pokrývala celý stan aj motorku rosa. Zbalili sme sa a snažili sa pohnúť ďalej, ale zistili sme, že motorka sa úspešne zahrabala do piesku a chvíľu nám trvalo, kým sme ju vyhrabali. Dorazili sme do Turkmenbasy a zastavili sa na raňajky v reštaurácii. Nevedeli nám pripraviť takmer nič, čo ponúkali na jedálnom lístku, nakoniec sme sa dohodli na kebabe. Pokračovali sme do Ašchabadu. Bolo neskutočné teplo, pražilo slnko a varili sme sa vo vlastnom pote. Konečne sme dorazili do hlavného mesta a začali hľadať ubytovanie. Zo zvedavosti sme sa opýtali v 5-hviezdičkovom Grand hoteli, koľko by nás stála izba na jednu noc. Vyšlo by nás to 80 dolárov, prišlo nám to veľa, tak sme hľadali ďalej. Zakotvili sme v hoteli za 50 dolárov, ktorý bol zatiaľ, za 6 rokov cestovania, najhorší v pomere ceny a kvality. Jedna zo stien izby bola zhorená a druhá premočená, viseli z nej tapety. V jednom z matracov behali ploštice.

 

2.7.2016

Ráno nebola elektrina. Práve z dôvodu výpadku elektriny sme museli čakať na raňajky do 10:00. Dostali sme slíže s vajcom a čaj, takže nevieme, či sa nám to vôbec oplatilo.  Vydali sme sa na prechádzku, celé mesto bolo vyprázdnené. Na uliciach sme stretli iba policajné hliadky, ale to na každom kroku. Všade bol zákaz fotiť, polícia nás na to aj niekoľkokrát upozornila, samozrejme sme  potajomky niekoľko záberov urobili. Panovala neskutočná horúčava a ako sme sa prechádzali po meste, stretli sme iba hŕstku domácich, ktorí upratovali ulice, drhli betón na ceste a čistili fontány a sochy.

V celom  Ašchabade sme nevideli ani jeden smetný kôš, ale ani jeden papierik na cesty. Všetko sa lesklo od čistoty, monumentálne biele mramorové budovy, ktoré vraj boli ministerstvami, pôsobili pompézne až gýčovo. Ulice okolo prezidentského paláca sú permanentne uzavreté, na prechode pre chodcov svieti natrvalo červená, polícia nám zakázala sa na toto sídlo prezidenta, ktoré púta na seba pozornosť zlatými kupolami, aj pozerať. Centrum mesta je obkolesené nezmyselnými budovami, hotelom v tvare lode, pred ktorým sme videli zaparkovaný jeden taxík,  okrúhlu stavbu, ktorá vyzerala ako hviezda brána, a televíznu vežu. Trochu ďalej od centra sme si pozreli Turkmenbašiho trojnožku.

Nachádza sa trošku ďalej od centra v parku. Tento park je vybudovaný tiež veľmi okázalo, je tam niekoľko fontán, dokonale zastrihnuté kríčky a 5-hviezdičková reštaurácia. V neposlednom rade už spomínaná trojnožka, na vrchu ktorej sa nachádza Turkmenbašiho zlatá socha v životnej veľkosti, ktorá sa otáča za slnkom. Personál v pozore, všetko je pripravené pre turistov, len tu žiadni nie sú, aspoň sme tam vyvolali trošku rozruch, keď sme už nevydržali tú horúčavu a vbehli sme im do zavlažovania. Do trojnožky sa dá vyjsť výťahom a nachádza sa v ňom výstava štátnych klenotov, koruny, erby,  kalichy vykladané drahokamami, samozrejme fotiť sa nesmie.

Celé mesto pripomína hru Sim City, ktorú aktuálne hrá pán prezident. Po prehliadke sme opäť sadli na motorku a šli ďalej. Ešte sme sa zastavili na vojenskej základni, spýtať sa na cestu, boli veľmi milí, zavolali nás dnu a všetko vysvetlili. Akonáhle sme vyšli z hlavného mesta, hneď sa zhoršila kvalita vozovky a v podstate sme sa ocitli v púšti. Mali sme namierene ku kráteru v Darvaze, ktorý prezívajú brána do pekla. Stretli sme pár domácich, ktorých sme sa pýtali, ako sa ku kráteru dostaneme, ukázali nám cestu a presviedčali, že na motorke sa tam bez problémov dostaneme. Nedostali sme sa.  Cesta bola pokrytá hlbokým pieskom, niekoľkokrát sme sa vyhrabávali a ledva sme sa otočili. Začalo sa blýskať a popŕchať. Rozhodli sme sa, že prenocujeme popri neďalekej jurte. Na motorke sme nemali šancu dostať sa ku kráteru.

Začali sme stavať stan a asi tak v polovici prišli domov domáci a ponúkli nám, že nás zoberú džípom za 40 dolárov ku kráteru. Odmietli sme, boli sme unavení. Zaliezli sme do stanu a snažili sa zaspať. Nešlo nám to a ako sme sa rozprávali, uvedomili sme si, že cez deň nebude horiaci kráter taký veľkolepý a teraz sme k nemu tak blízko, bola by škoda takúto šancu vynechať. Preto šiel Boris asi o 23:00 zobudiť domácich, aby nás zobrali na aute. Cesta trvala asi tak 20 minút, ale oplatilo sa. Kráter bol obrovský, šľahali z neho plamene a sálalo ohromné teplo. Pred rokmi na tomto mieste ťažili ropu, ropná veža sa prepadla do zeme a na mieste začal syčať zemný plyn. V domnienke, že zemný plyn zhorí a môžu ťažiť ďalej, dieru zapálili. Plán nevyšiel a plyn tu už horí od roku 1971. Po tomto dobrodružstve nás ešte domáci zavolali dnu na čaj , futbal v telke a dokonca nám ponúkli aj večeru.

 

3.7.2016

Ráno sme sa rozlúčili a šli ďalej. Cesta bola stále zlá, museli sme sa zastaviť zvárať. Zvárač býval pri ceste a aj s celou rodinou, spali na terase pred polorozpadnutým domom. Akurát sme ich zobudili, takže sme videli celý proces, ako vstávajú. Opláchli sa v miske s vodou a  z vyvýšenej terasy spravili obývačku. Rozmýšľali sme nad tým, čo tam tí ľudia robia keď 200 km okolo nebolo nič iba púšť. Zváranie nás vyšlo 10 dolárov a nebolo práve najkrajšie, ale účel splnilo. Cesta bola čím ďalej horšia, znechutení z nej sme vynechali pamiatky v Konye-Urgench. K hraniciam s Uzbekistanom sme dorazili o 2 hodiny neskôr ako sme plánovali.

Colníci nás kompletne a veľmi dôkladne prehľadali, dokonca aj mobily a foťák, či sme náhodou nezaznamenali niečo, čo sme nemali. Samozrejme my sme predvídavo vybrali pamäťové karty a schovali ich. Colníci boli všetko mladí chalani, tvárili sa veľmi prísne a dôležito, ale v podstate všetko prebehlo hladko. Nikdy nezabudneme na vystrašený výraz colníka, keď narazil na dámske hygienické vložky, ktoré musel vybrať z kufra. Alebo keď sme na neho naraz nakričali, nech neťahá z kufra vrece, lebo ho roztrhá. Uzbecká strana prebiehala jednoduchšie, akurát nám chvíľu trvalo nastaviť ŠPZtku do kamery. Colníci nám ukázali fotky v mobile, že ktoré pamiatky sa oplatí vidieť a dokonca nám poradili, že peniaze si máme zameniť na čiernom trhu a nie v banke, lebo tam sa to neoplatí. Hlavne, že zamieňať mimo banky je nelegálne.

V tomto štáte sme sa stretli s novým problémom a to s tým, že je v krajine nedostatok benzínu, nakoľko takmer všetky dopravné prostriedky tu jazdia na plyn. Tak sme začali zháňať benzín a pýtať sa ľudí. Medzičasom sme zamenili peniaze a razom sa z nás stali milionári, pretože za 1 dolár sme dostali 6000 somov. Vďaka taxikárovi z Taškentu sme kúpili benzín, ktorý vytiahol hadičkou zo svojho Daewa. Zamierili sme do Muynaku, k vypriahnutému brehu Aralu. V dedinke sme hľadali hotel, o ktorom sme čítali v niekoľkých cestopisoch, ale aj napriek tomu nám trvalo dosť dlho ho nájsť. Pýtali sme sa domácich na cestu niekoľkokrát. Niektorí vedeli, kde je, niektorí nie. Nakoniec sme ho našli, jednalo sa o starý hotel bez označenia. Pre budúcich cestovateľov spresníme polohu, nachádza sa cca 4,5 km od začiatku dediny zo smeru Kungirot, na pravej strane medzi obchodom a čajchanou vzadu za veľkou prázdnou plochou. Podľa najnovších informácii, potom, ako sme tam boli, hotel zatvorila hygiena. Kým však fungoval, viedla ho veľmi stará pani, ktorá nám na naše horlivé klopanie otvorila, zaplatila sme 10 dolárov na dve osoby a dostali prekvapivo čistú izbu, akurát toaleta bola iba jedna na prízemí a splachovala sa kanvicou. Sprcha bola búdka na záhrade, na ktorú bolo napojené záhradne zavlažovanie.

 

4.7.2016

Po raňajkách sme sa vybrali pozrieť vyschnuté dno Aralského jazera a cintorín lodí. Z vysokých útesov vedú na dno schody, všetko pokrýva piesok a pár rastlín, púšť je všade naokolo, voda nie je široko-ďaleko nikde. Nachádza sa tu aj pamätník, ktorý vykresľuje celý priebeh tejto ekologickej katastrofy, ktorú zapríčinila ľudská ruka. Ostalo tu stáť pár hrdzavých lodí ako pamiatka na dávne časy, keď bolo toto miesto prosperujúcou rybárskou dedinou, z ktorej neostalo nič.

Stretli sme tu starého pastiera kôz, ktorý nám porozprával niečo o dávnych časoch, ale veľmi sme mu nerozumeli. Po tomto zážitku sme sa vrátili do Kungirotu, k tomu istému taxikárovi, u ktorého sme tankovali predošlý deň a opäť sme natankovali a trocha bližšie sa zoznámili. Vysvitlo, že jeho mama je z Ukrajiny. Fotili sme sa s celou rodinou, naobedovali sa u nich v reštaurácii, jeho žena Maral nám upiekla pečienky. Dokonca nám ponúkli, či sa u nich neosprchujeme, po troch dňoch bez sprchy sme asi dosť smrdeli. Za benzín aj obed sme zaplatili 20 dolárov. Pokračovali sme ďalej. Cesta bola stále zlá, ale púšť nadobudla inú farbu, červenšiu. Došli sme do Chivy, našli krásny hotel za 20 dolárov a ubytovali sa. Pozreli sme si nočné vysvietené mesto, navečerali sa a spravili veľké pranie.

 

Pokračovanie o týždeň a na Facebook / Na naháči svetom.

 

Predchádzajúce časti cestopisu:

1. časť - Ukrajina, Rusko, Kazachstan

 

 

Zdielať článok na Facebooku

Foto: archív Nikolety Majorovej a Borisa Koleva

Hodnotenie článku:
4.8/5 (5 hlasov)

Sobota, 25. január. 2020. Meniny má Gejza.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa