Potulky Áziou: O nečistých deťoch, plastovej katastrofe a thajskom zdravotníctve

15.07.2018 |   |    | 

Ázia bola Ivaniným cestovateľským snom už nejaký ten čas. Snívala o tom, ako sa bude túlať uličkami neznámych ázijskych miest, pochutnávať si na čerstvom ovocí či miestnom street foode a nechávať sa inšpirovať neustále usmiatymi ľuďmi, ktorí v polorozpadnutom dome, s deravým oblečením a malým vozíkom predstavujúcim ich domov na kolesách s pokorou ukazujú, že šťastie nie je len o peniazoch.



 

Možno je to iným typom režimu, nevzdelanosťou, možno absenciou nezávislých reportérov alebo nezáujmom miestnych či vlády. Možno je to kombináciou horeuvedeného. A možno nič z toho. V každom prípade po pár mesiacoch strávených na Filipínach, v Thajsku či na Bali zažijete pri návrate domov trochu kultúrny šok v podobe našej typicky slovenskej "sťažujúcej sa" nátury.

Rolu v tom može zohrať aj nábožentvo. Na Filipinách sa hlási ku kresťanstvu 92 percent ľudí, z toho 81 percent k rímskokatolíckej cirkvi. Kostoly, kaplnky či vyobrazenia Ježiša Krista či Panny Márie nájdete v miestnych domoch, verejných inštitúciách, na uliciach, kdekoľvek sa v krajine pohnete. Filipínci su tak fanatickí do svojho náboženstva, že každoročne podstúpi zopár odvážlivcov živé ukrižovanie na kríži!

Presuňme sa z Filipín do Thajska, kde sa k prevládajúcemu budhizmu hlási viac ako 90 percent ľudí. V celej krajine nájdete vyše 40 000 chrámov, po uliciach vidíte kráčať mníchov zahalených v oranžovom plášti (ak ste však žena, nečakajte, že sa vám mních pozrie do očí) a na znak vďaky sa vám Thajec alebo Thajka okrem vyslovenia kap-un-kap  (ďakujem) mierne uklonia a pokorne spoja dlane k sebe. Z týchto ľudí ako aj v celej krajine sála pokoj, mier a pokora. Thajci si ctia svoju rodinu a ich modlou je kráľ a Budha. Za urážku niektorého z nich vám dokonca hrozí väzenie. Ich prepojenosť s týmto mierumilovným náboženstvom je všadeprítomná.

Z Thajska sa premiestnime do Indonézie – krajiny s najväčšou moslimskou komunitou na svete (225 miliónov ľudí). Spomedzi ostrovov Indonézie s prevládajúcim islamom vytŕčajú z radu turisticky obľúbené ostrovy Bali, Nusa Lembongan a Nusa Penida, kde prevláda hinduizmus. Ten je tu ale silno ovplyvnený budhizmom. Tradičná hinduistická viera ovplyvňuje každodenný život a všadeprítomní bohovia sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Hinduistické chrámy sú roztrúsené po celom ostrove, dokonca aj väčšina rodín ma vlastný súkromný svätostánok. Celkovo sa tu údajne nachádza až stotisíc chrámov.

Balijci veria, že celý ostrov obývajú nadprirodzené bytosti. Že sa ich predkovia nepozorovane vracajú do domov, kde žili a svoje rodiny ochraňujú. Každý deň im na zem alebo na oltáre prinášajú obety – malé misky z palmových listov s ryžou, s kvetinami a s vonnými tyčinkami. Opäť vysmiati  miestni, ktorí žijú v spoločných komunitách, majú neustále vo svojich pôsobivých chrámoch oslavy – ženy, oblečené v sarangoch, nádherne zdobených tradičných odevoch, nesú na hlavách obety bohom.

Miestny Balijčan nám povedal, že veriaci minú až 70 percent svojich úspor na slávnosti jednotlivých chrámov. Opičí tanec či tzv. „mamma dance“ sú tak osobité vystúpenia, že na ne rozhodne tak ľahko nezabudnete. Hovorí sa, že turizmus vytesňuje z tohto bohémskeho ostrova autentickosť a tradičný život. Je síce pravda, že juh ostrova teraz vyzerá diametrálne odlišne ako pred tridsiatimi rokmi, Bali ale stale hinduizmom dýcha a túto atmosféru si ľudia len ťažko nechajú vziať. A prečo? Náboženstvo je hlboko zakorenené v srdiach a životoch miestnych a na svoju kultúru sú Balijci nesmierne hrdí.

Je však samozrejmé, že so zvyšujúcim sa turizmom sa mení aj ostrov. Pribúdajú veľké obchodné centrá, supermarkety, globálne a zahraničné reštaurácie a obrovské hotelové impéria, ktoré vytláčajú miestnych pouličných predajcov, malé obchodíky s domácimi potravinami, miestne street food stánky a ubytovanie u domácich tzv. „homestays“. Čoraz viac sa hovorí o modernom otroctve, kde v luxusných hoteloch miestni pracujú v mizerných podmienkach aj 14 hodín denne za pár drobných!

Možno aj preto sme si počas našich ciest viac obľúbili pobyty v homestays. Nie vždy išlo o spolužitie priamo v miestnych rodinách, niekedy to boli skôr guesthousy či hostely, ale väčšinou bol majiteľ z danej krajiny a zamestnával lokálny personál alebo pracoval sám na seba. Jedno z posledných ubytovaní v homestayi sme mali na malom ostrove pri Bali – Nusa Penida, pre ktorý je typická nedostatočná infraštruktúra, malý výber turistického ubytovania a takmer žiadne zahraničné rešturácie či bary.

Väčšinou jete v miestnom „warungu“ opekanú ryžu s kuraťom „nasi goreng“ či mäso podávané na paličke s arašidovou omáčkou „kip saté“. Ryža sa podáva na raňajky, obed aj večeru. Spomínaná homestay však bola veľkým zážitkom. Majiteľ bol klasicky usmiaty, vždy dobre naladený pravý Nusa Peniďan. Rozprával nám o tom, ako ostrov vyzeral pred tým, ako sa tu rozmohol turizmus. Že cesta na vedľajšie Bali trvala niekoľko hodín a verejná doprava jazdila v malých frekvenciách (na porovnanie, v súčasnosti jazdí z Bali niekoľkokrát denne rýchloloď, s ktorou ste na ostrove za 45 minút).

Ako si zobral hypotéku a vybudoval svoje živobytie. Akým spôsobom získavali na ostrove vodu, elektrinu či svetlo. Ako skorumpovaní su miestni policajti a ako zavreli sporumpovaných politikov do väzenia. Fakt, že sme mali na izbe švába a že záchod nevábne voňal, úplne vytesnil to, že majiteľ nám pomohol s prenájmom skútra, poradil nám miesta, ktoré musíme vidieť a na záver nás odprevadil k lodi a zaprial veľa šťastia.

Ak je na vašom cestovateľskom hľadáčiku Indonézia, tento ostrov nesmiete vynechať. Nachádza sa tu magický jaskynný chrám alebo slávna pláž Kelingking beach. Predstavte si snehobiely piesok, tyrkysovú vodu, úporne strmý zostup a prúdy tak silné, že pri malom zaváhaní vás zmetú a vypľujú o niekoľko metrov ďalej. Pláž je obkolesená majestátnymi útesmi a ak máte šťastie, zhora zahliadnete aj manty obrovské.

Za najintenzívnejší zážitok z celej trojmesačnej cesty ale považujem vyskúšanie thajského zdravotníctva v kráľovskom hlavnom meste. Nie že by sme to tak plánovali, ale na cestách musíte často čeliť nepredvídateľným situáciám a riešiť ich za pochodu. Takou boli ak priateľove zdravotné komplikácie. Spočiatku sme jeho bolesť brucha nebrali až tak vážne, vraveli sme si, že to patrí k cestovaniu a je len dôsledkom cudzej stravy s miestnych baktérií, na ktoré nie sme zvyknutí. Verili sme, že o deň - dva bude dobre.

Bolesti však neutíchali a keď prešli do nepríjemných kŕčov, rozhodli sme sa navštíviť lekára. Jeden krátky telefonát do poisťovne napovedal, ktorú nemocnicu navštívime. Diagnóza lekárov v nej bola viac-menej jednoznačná - akútna bolesť slepého čreva a okamžitá operácia. Hoci ide o pomerne bežný zákrok, na cestách po Ázii s batohom na chrbte takúto situáciu človek vníma inak.

Nastal kolobeh telefonátov rodine, najbližším priateľom, sestričkám, chirurgovi a na infolinku cestovného poistenia agentovi, ktorý takéto prípady rieši s turistami. O 11:00 sme prišli do nemocnice a o 15:00 už priateľ ležal na operačnej sále. Našťastie všetko prebehlo v poriadku, jednalo sa o špičkovú nemocnicu, personál a servis, ktorý by asi priateľ u nás nedostal. Tento luxusný „pobyt“ však vyšiel na mastných 10 000 eur! Je dobré nepodceniť význam kvalitného cestovného poistenia.

Cestovanie však nemusí byť len o spoznávaní nového. Nie je lepší pocit, ak svoj dovolenkový čas strávite aj pomocou tým, ktorí to potrebujú. Je veľa možností, ako si nájsť projekt, ktorý vás zaujíma alebo činnosť, ktorej by ste sa chceli venovať. Chce to predovšetkým kvalitný prieskum na internete, pozerať na recenzie, všímať si, ako majitelia alebo ľudia, s ktorými komunikujete, reagujú (ak vás hneď v prvom maili požiadali o to, aby ste im poslali peniaze, tak by som ich za dôveryhodných určite nepovažovala).

My sme na Bali našli školu, kde sa venujú zdravotne postihnutým detičkám a deťom z chudobných rodín a zamierili sme tam. Doobeda sme sa venovali deťom so zdravotným postihnutím, najčastejšie sa vyskytoval Downov syndróm, znížená inteligencia, autizmus, hyperaktivita alebo postihnutie nôh, nervov, svalov… Poobede sme učili deti z chudobných rodín angličtinu. Treba zdôrazniť, že zdravotne postihnuté deti sú v Indonézii brané ako „nečisté“, že pykajú za svoje hriechy a boli poslané na tento svet za niečo zlé, čo urobili v predošlom živote. Sú prípady, kedy takéto dievčatá a chlapci boli spútaní, väznení a rodiny nevedeli, čo si s nimi počať. O to vzácnejšie bolo vidieť tieto deti žiť šťastným životom na mieste, kde sa im venujú dobrovoľníci z celého sveta, miestni učitelia, fyzioterapeuti, a to všetko pod záštitou manželského páru, ktorý to celé vymyslel a popritom dáva prácu niekoľkým miestnym ľuďom.

Ak by ste mali záujem o skúsenosť tohto druhu, vrelo vám školu Yayasan Widya Guna v dedinke Bedulu len pár minút od kultúrneho centra na Bali - mestečka Ubud, odporúčam. Môžete si vybrať formu dobrovoľníctva, ktorá vám vyhovuje a taktiež môžete finančne sponzorovať dieťa, ktoré na škole spoznáte. Sto percent vašich financií pôjde na školské pomôcky, uniformu a ostatné veci priamo súvisiace so vzdelaním dieťaťa. Potom s ním môžete udržiavať kontakt a priamo uvidíte, do čoho ste investovali. Ak ste sólo cestovateľ, o to lepšie. Spoznáte dobrovoľníkov z celého sveta aj tamojšiu kultúru a určite neoľutujete. Pre viac informácii si pozrite stránku školy yayasanwidyaguna.org/wp/.

A keď sme už pri tých sociálnych otázkach, nedá sa nespomenúť aj ekológiu a dôsledky plastovej doby, na ktoré sme počas ciest narazili. Na Bali sa strhla veľká búrka a pršalo celý deň, celú noc a celé nasledujúce dopoludnie. Popoludní sme sa rozhodli ísť surfovať na známu Kuta beach pre začínajúcich surferov. Ten prísun odpadkov, ktoré vlny priniesli z okolitých miest, sa slovami ani opísať nedá. Doslova sme plávali v odpadkoch a po čase sme si na ten plastový sáčok obmotaný okolo členku museli zvyknúť.

Indonézia patrí spolu s Čínou a Indiou k najväčším svetovým producentom odpadu v mori. Plasty zahltili naše oceány a plastové štruktúry boli dokonca nájdené aj v najhlbšom bode našej zeme, Mariánskej priekope v hĺbke 11 kilometrov pod hladinou mora! Čo je alarmujúcejšie, je strašná predpoveď, že takýmto tempom bude v roku 2050 v oceáne viac plastov ako živočíchov! Plastové mikročastice vedci nachádzajú v žalúdkoch všetkých vodných živočíchov a vodných vtákov a sú dôsledkom ich úmrtia.

Nehovoríme však len o znečistených oceánoch. Množstvo odpadkov, ktoré sme na cestách videli, zabolí každú enviromentálne zmýšľajúcu osobu. O separovanom odpade môžete na Filipinách, Bali či Thajsku len snívať, ba čo viac, nezáujem vlád v zbere odpadu je markantný. Dôsledkom toho vidíte ľudí páliť si svoj vlastný odpad alebo jednoducho hodiť odpadok na zem.

Donedávna ešte miestni balili jedlo do bambusových listov, v súčasnosti sú schopní zabaliť šesť olúpaných mandariniek do plastového obalu a zabaliť vám to do dvoch plastových sáčkov. Celý nákup si samozrejme odnesiete v jednorazovej veľkej igelitovej taške. Nevzdelanosť ľudí a nezáujem vlády je v tomto probléme kľúčová.

Popri tom všetkom ale treba zdôrazniť, že v tomto čarovnom kúte Zeme stále nájdete aj panenskú prírodu a pláže ako z raja. Juhovýchodná Ázia je totiž ako bonboniéra a je len na vás, akú príchuť si vyberiete.

Zdielať článok na Facebooku

Foto: Ivana Ďurčová
Zdroj: Ivana Ďurčová

Hodnotenie článku:
3.8/5 (4 hlasov)

Nedeľa, 19. august. 2018. Meniny má Lýdia.

Najnovšie príspevky

Foto dňa