Slováci brázdia svet na bicykloch a so psami: V živote sme neboli šťastnejší (ROZHOVOR)

 

Ľuba a Tomáš sa v máji 2017 vybrali na svoju najväčšiu a najdlhšiu cyklocestu, ktorá začala v Kanade v Britskej Kolumbii a skončí v najjužnejšom bode Argentíny. Momentálne sú asi v polovici cesty a my sme sa s nimi na diaľku spojili, aby nám o svojom dobrodružstve povedali viac.

 

Kde sme vás zastihli?

Momentálne sme v San Miguel de Allende, mexickom mestečku na zozname svetového dedičstva UNESCO na kurze španielčiny.

 

Povedzte nám niečo viac o vašej ceste.

Cestu sme oficiálne začali 31. mája vo Vancouveri a našim cieľom je Ushuaia. Doteraz máme za sebou 12 tisíc kilometrov v Kanade a USA a aktuálne sme v centrálnom Mexiku. Spočiatku sme cestu plánovali podľa miest, ktoré sme chceli vidieť (národné parky Jasper a Banff, vnútrozemie USA, Baja California...), teraz dávame presnú cestu dohromady podľa toho, čo  nám poradia domáci a ďalší cyklisti...

 

Prečo ste sa rozhodli práve pre túto oblasť?

Do Južnej Ameriky sme vždy chceli ísť a trasu z Kanady do Argentíny sme vybrali podľa toho, aby ju s nami mohli absolvovať psy. Našim cieľom ale nie je dostať sa z Vancouveru do Ushuaie čo najrýchlejšie, ale jednoducho cestovať a spoznávať. Náš odhad je, že celá trasa bude merať asi 30 tisíc kilometrov, no istí sme si len začiatkom a koncom. Čo sa stane medzitým, je vo hviezdach.

 

Prečo cestujete aj so psíkmi?

Podľa nás je odpoveď len jedna: LÁSKA. Ak máte pocit, že váš psík by sa rád pridal k vám a mal by z toho radosť, tak ho jednoducho zoberte so sebou. Samozrejme, rolu hrá aj určitá sebeckosť, keďže sme si nevedeli predstaviť byť bez nich tak dlho. Ale na prvom mieste je vždy pes a jeho prospech!

 

Nie je to však veľká príťaž navyše?

Samozrejme, to, že máme so sebou psíky, nás limituje v mnohých veciach, ale počítali sme s tým a výhody pre nás prevažujú nevýhody. Možno je to komplikovanejšie, drahšie, možno sme pomalší a máme menej možností, ale nikdy, nikdy v živote sme neboli šťastnejší ako práve teraz!

 

Akým spôsobom sa vlastne pohybujete? Psíky zrejme nevládzu bežať celú trasu popri vás...

Nie, pri dlhých cyklistických výletoch samozrejme potrebujete niečo, čo vášho psa bezpečne a spoľahlivo prepraví. Na trhu je viacero vozíkov pre psov, treba však medzi nimi starostlivo vyberať. Mávajú totiž rôznu hmotnosť aj kvalitu. Videli sme dokonca taký, kde ochranný kryt proti dažďu nekryl po stranách a to je samozrejme veľký problém, lebo psíky veľkú časť trasy prejdú práve vo vozíku a len krátkodobo behajú popri bicykli.

 

Ako riešite pohyb v mestách?

Väčšie mestá navštevujeme hlavne kvôli doplneniu zásob (sme vegáni, takže tam nájdeme lepší výber potravín pre nás a aj špecializované obchody pre psov). Múzeá veľmi nenavštevujeme, ale ak niekam veľmi chceme ísť, ubytujeme sa v hoteli alebo hosteli a psíky tam na nás veľmi rady počkajú. Keď ideme do obchodu, väčšinou čakajú vo vozíku pred obchodom samé alebo s jedným z nás.

 

V prírode je to asi jednoduchšie...

Asi vás to prekvapí, ale národné parky v USA vôbec nie sú „dog friendly“, psy sa môžu pohybovať len po asfaltovných cestách a v kempoch. Preto sa tu radšej treba národným parkom vyhnúť, prekrásna príroda sa dá nájsť aj mimo nich. Napríklad tzv. národné lesy (National forests) vyzerajú podobne ako národné parky, s ktorými väčšinou susedia, len tam máte väčšiu voľnosť.

 

Je to podobné aj v ostatných krajinách, ktorými ste prechádzali?

Kanada je v tomto ohľade super, so psom môžete ísť na turistické chodníčky, samozrejme pod kontrolou, na vôdzke, čo by nám v krajine plnej medveďov ani inak nenapadlo.

 

A ako je to s nocovaním?

Väčšinou prespávame v stane, kde majú naše psíky vlastné spacáky. Obvykle sa ale aj tak schúlia ku nám, aby nás zohriali. Často tiež využívame tzv. Warmshowers, čo je komunita cykloturistov alebo tých, ktorí im fandia. Títo ľudia ponúkajú bez nároku na odmenu svoje domovy, trávniky, sprchy, kuchyne... Viackrát sa stalo, že nás u seba prichýlili aj náhodní dobrodinci. Hotely sú pre nás len krajným riešením.

 

Predstavte nám svoje psíky.

Phoebe a Lolo sú tie najlepšie psy na svete, obaja sú veľmi poslušní. A viete, prečo sú takí? Lebo sú to útulkáči, psíky, ktorým sme dali šancu a ony si ju vážia. Phoebe má 6 rokov a pripomína stavača, našli ju ale s ďalšími tromi šteniatkami vyhodenú v krabici. Je dosť bojazlivá, nedôverčivá k cudzím, ale cestu zvláda výborne a ľudí, ktorých stretávame, už akceptuje a nebojí sa ich. Lolo je presný opak, 3-ročný „žiarsky osadný teriér“ je extrovert, ktorý si myslí, že ľudia sú tu na to, aby ho škrabkali, mojkali a milovali.

 

Absolvovali ste s nimi už predtým nejakú prípravu alebo dlhšie cesty?

Samozrejme sme si cestovanie so psíkmi už predtým „nanečisto“ vyskúšali, aby sa naučili behať popri bicykli a na vôdzke. Boli sme v Cotswolds, v Škótsku a predošlý rok sme bicyklovali cez New Forest na Isle of Wight. Treba ale pripomenúť, že sme žili v Londýne, takže sme to nemali zas až tak ďaleko.

 

To sa však o vašej aktuálnej trase povedať nedá.

Veru nie, preprava za oceán bola predsa len trochu náročnejšia. 26. mája sme leteli z Paríža do Vancouveru so spoločnosťou, ktorá nám umožnila zobrať psíky na palubu. Phoebe by asi ťažšie znášala cestovanie v batožinovom priestore. Pri nás to však obaja zvládli úplne bez problémov. Počas vzletu a pristávania sme im dávali striekačkou piť vodu, aby ľahšie prekonali zmeny tlaku, inak 9-hodinový let v podstate prespali.

 

A vy sami ste sa pripravovali ako?

Predovšetkým sme našu cestu dlho a starostlivo plánovali. Keď chcete cestovať so psíkmi, treba si v prvom rade overiť vstupné požiadavky do jednotlivých krajín. Potom je tu samozrejme plánovanie presnej trasy. Majte na mysli, že ak chcete psíkovo dožičiť dostatok času mimo vozík, vždy prejdete kratšiu trasu, než keby ste šli sami. Možno sa rozhodnete ísť bočnými cestami, aby si mohol pes zabehať... Treba myslieť aj na mnoho drobností - topánky pre psy, masť na labky, pinzetu na vyťahovanie ostňov.... No a samozrejme nesmiete zabudnúť na najrôznejšie očkovania psíkov aj vás. My sme sa dali zaočkovať proti žltej zimnici, besnote, hepatitíde, brušnému týfu a preočkovať tetanus.

 

Prekvapilo vás napriek tomu niečo, s čím ste nepočítali?

Lesné požiare. Ako Európania s nimi nemáme veľa skúseností, ale v Kanade a USA narastajú do obrovských rozmerov. Kvôli lesným požiarom sme museli zmeniť časť trasy, lebo boli pozatvárané cesty, jazdiť v tom dyme nie je malina. Okrem toho nás prekvapili aj niektoré zvieratá. Stretli sme medvede, vyjúce kojoty, tarantuly, štrkáča aj ovčiarske psy, ktoré nám v Nevade krúžili okolo stanu. Najhoršie ale boli obrovské mravce s veľkými hlavami a hryzadlami. V Mexiku nám vyžrali množstvo dier do stanu aj do oblečenia. Látku používajú k stavbe hniezd a na ľudí alebo zvieratá našťastie neútočia. Aj tak si ale odvtedy dávame dobrý pozor, kde sa utáboríme.

 

To bol zrejme váš najhorší zážitok z cesty, a čo ten najlepší?

Skvelých zážitkov je naozaj mnoho. Mnohé sa opäť spájajú s prírodou - pozorovanie veľrýb na Oregonskom pobreží, morské vydry a bobry na Sunshine Coast, divoké kone v Nevade, čierne medvede v Kanade (jeden z nich na nás pozeral z priekopy, keď sme okolo neho prefičali na bicykloch)... Samozrejme tie najlepšie zážitky ale prinášajú stretnutia s ľuďmi. Špeciálne tu v Mexiku je väčšina z nich chudobná, no aj tak nám ponúkajú vodu, jedlo a radi nás vezmú k sebe domov. Ľudia, ktorí sami mnoho nemajú, nám už pomohli oveľa viac než tí, ktorí majú až príliš. Nezištne, sami od seba.

 

Viac zaujímavých zážitkov a fotografií, ako aj aktuálne informácie o ceste Ľuby a Tomáša nájdete na stránke, facebookovom profile a Instagrame Step Out And Explore.

 

Zdieľať článok na Facebooku