Slováci na ceste okolo sveta: Najmilších ľudí sme stretli v tých najnebezpečnejších krajinách (ROZHOVOR)

 

Maya a Michal pochádzajú z Trenčína, kde trávili väčšinu voľného času v prírode. Spočiatku sa venovali najmä cyklistike v slovenských horách, postupne však navštevovali aj čoraz viac európskych krajín. Po určitom čase sa rozhodli, že už nechcú do zahraničia cestovať len na návštevu, ale chcú si v inej krajine skúsiť aj žiť a presťahovali sa do Kanady. Tú po štyroch rokoch opustili kvôli splneniu ďalšieho sna - cesty okolo sveta. S týmto obrovským dobrodružstvom začali v Mexiku, prešli Strednou Amerikou (Guatemala, Salvádor, Nikaragua, Kostarika, Panama) a Južnou Amerikou (Venezuela, Kolumbia, Peru, Bolívia, Čile, Argentína), na dlhší čas zakotvili na Novom Zélande a navštívili aj Indiu či Indonéziu. My sme využili prestávku v ich cestách a Maya nám o ich zážitkoch povedala viac.

 

Ste na ceste okolo sveta. Kde sa taký nápad vzal?

Vždy som chcela cestovať po svete. Ale myslela som si, že dlhodobí cestovatelia sú buď bohatí alebo sponzorovaní firmami. Ach, ako som sa mýlila. Keď som narazila na prvý cestovateľský blog, kde jeden kanadský pár cestuje po svete s tým, že si na to našetrili, bola som nadšením bez seba. Priateľovi Michalovi som čítala ich blog a dookola opakovala, že by sme mali začať vážne šetriť a ísť cestovať. Dávalo mi to väčší zmysel ako chodiť na krátke dovolenky, ktoré sú väčšinou unáhlené a kvôli letom aj drahé. Pocitom voľnosti, ktorý dlhodobé cestovanie ponúka, som bola posadnutá. A tak sme začali šetriť a po roku a pol sme sa vydali na cestu.

 

Aký je váš cieľ? Chcete navštíviť čo najviac krajín, alebo len zopár z každého kontinentu?

Chceli sme zažiť svet, zjednodušene povedané. Hlavne sme chceli ísť do Južnej Ameriky. Niektoré miesta sme mali vyhliadnuté vopred, ale väčšina ich pribúda po ceste. Chceli sme zažiť miestny život, ďaleko od rezortov a preplnených turistických miest, a to bez ohľadu na to, v koľkých krajinách, ani ich nepočítame. Kde boli najkrajšie hory, alebo sme počuli cestovateľov spomínať zaujímavé miesta, tam sme išli. Začali sme v Mexiku, prešli Strednú Ameriku a aj Južnú od Venezuely po Čile. Potom sme nejaký čas strávili na Novom Zélande a odtiaľ pokračovali do Indonézie a Indie. Na Slovensko sme sa po veľmi dlhom čase zdržali až tri mesiace. A nenechali sme si ujsť ani hory v Európe – Slovinsko, Taliansko a Rakúsko. Po ceste späť do Kanady, kde bol vtedy náš domov, sme ešte navštívili Škótsko a Anglicko, kde sme bývali a pracovali kedysi.

 

Máte tieto trasy vopred presne naplánované, alebo idete, „kam vás vietor zaveje“?

Niektoré destinácie alebo aktivity sme si museli naplánovať vopred. Napríklad trek v národnom parku v Torres del Paine v Čile. Plánovali sme ísť mimo hlavnej sezóny, aby sme sa vyhli návalu ľudí. Väčšinou sme sa riadili intuíciou, napríklad sme sa na poslednú chvíľu rozhodli ísť do Venezuely, kam veľa ľudí nechodí kvôli napätej situácie a ekonomickej kríze. Nakoniec sme tam zostali tri týždne a keby sme nemali naplávané stretnutie v Kolumbii, zostali by sme ešte dlhšie. Napríklad v Peru sme boli asi 40 dní. Najprv sme chceli našej ceste okolo sveta venovať asi rok, ale potom sme zistili, že by sme sa museli príliš náhliť, tak sme si stanovili zhruba dva roky.

 

Z vášho blogu vidno, že viac ako pamiatky vás lákajú prírodné krásy...

Radi si pozrieme pamiatky – hlavne také, kam nechodia davy ľudí. S výnimkou Machu Picchu a Tádž Mahalu, tam je nával vždy. Viac nás ale lákajú hory a príroda. Niektorí radi navštevujú veľkomestá, nám však uberajú energiu. Väčšinu času sme strávili v horách alebo v džungli (prípadne malých mestách a dedinách). Cítime sa tam voľní a šťastní.

 

S tým zrejme súvisí aj odpoveď na otázku, bez čoho by ste sa na cesty rozhodne nevybrali...

Bez otvorenej mysle a úsmevu na tvári. Všetko ostatné sa dá kúpiť alebo naučiť bez toho fungovať. Ale pre toho, kto chce kontrétnejšiu odpoveď: Cestovné poistenie je základ, ako aj fľaša s filtrom. Vo veľkej väčšine krajín voda z kohútika pitná nie je. Kupovanie vody v plastových fľašiach je proti našim cestovateľským zásadám – nielen kvôli nákladom, ale aj kvôli znečisťovaniu prostredia zbytočným plastom. Videli sme, kde plasty končia, hlavne v malých horských dedinkách. Používame Lifestraw fľašu s filtrom a môžeme tak piť z hocijakého zdroja. Pri kempovaní sme pili z riek a potokov po ceste. A potom máme aj špeciálne zážitky, kedy sa na krásnych miestach nielen môžeme okúpať, ale vodu aj vyskúšať. Napríklad sme sa kúpali pod najväčším vodopádom sveta – Angelov vodopád vo Venezuele – a nemuseli sme si nosiť žiadnu vodu, napili sme sa rovno z vodopádu.

 

Akým spôsobom sa zvyknete presúvať a kde zvyknete prespávať?

Na dlhej ceste pozeráme predovšetkým na náklady a lety sa oplatili, iba ak boli kúpené v predstihu. Keďže my sme veľakrát nevedeli, kedy a kam pôjdeme, presúvali sme sa najmä miestnou dopravou. Napríklad cez väčšinu Čile sme cestovali autobusom. Trvalo to síce asi 35 hodín, ale bolo to veľmi pohodlné a lacné. Čo sa týka ubytovania, v horách kempujeme. Napríklad v Patagónii sme strávili vyše mesiaca a väčšinu času v stane. Inak bývame v hosteloch alebo malých B&B. Tam je vždy najviac informácií a aj veľa iných cestovateľov, s ktorými sa radi porozprávame.

 

A čo lokálna kuchyňa? Ste odvážni a dáte sa prehovoriť na čokoľvek, alebo radšej neriskujete?

Jedli sme veru všelikde. Hlavne tam, kam chodia domáci a nie turisti. V turistických reštauráciách je jedlo, etiketa a ceny prispôsobené turistom. V malej lokálnej vývarovni vždy varia domáce a chutné jedlo. A keďže chceme vidieť, čo a ako jedia domáci, pýtame si rady od nich. Je to vždy zaujímavý zážitok a domáci sa nám radi prihovoria, lebo sú prekvapení, že nejakí turisti zablúdili do ich jedálne.

 

Dôverujete domácim aj, keď vás napríklad pozvú k sebe domov, alebo vám ponúknu jedlo?

Najmilších a najviac nápomocných ľudí sme paradoxne stretli v krajinách, ktoré sú považované za nebezpečné – Salvádor, Venezuela a Kašmír v Indii. Keby sme sa mali báť každého domáceho, celkový pocit z krajiny by asi nebol najlepší. Z ľudí je často cítiť úmysel a pri dlhodobom cestovaní sa dá naučiť čítat ľudí. Zážitky s miestnymi ľuďmi a s ostatnými turistami v hotelovom rezorte sú neporovnateľné. Hoteloví hostia dostanú všetko naservírované na podnose a keď nastane problém, posťažujú si na recepcii a niekto to za nich vyrieši. Život s domácimi si ale vyžaduje obojstrannú komunikáciu, otvorenosť a často aj trpezlivosť a tvorivosť.

 

Mali ste aj nejaký nepríjemný zážitok?

Vo Venezuele sme boli obzvlášť pozorní, majú ekonomickú krízu, turistov tam veľa nechodí, domáci utekajú z krajiny, pretože kvôli inflácii sú ich peniaze takmer bezcenné a veľa domácich si nemôže dovoliť ani základné potraviny. S pocitom zúfalstva narastá aj odvaha činov, na ktoré hrdí určite nie sú. Stretli sme tam však tých najpríjemnejších a najpriateľskejších ľudí. Ľudia sa nám na ulici prihovárali a my sme boli prekvapení, že po anglicky. Chceli vedieť, odkiaľ sme a ako sa nám páči ich krajina. Často nám dávali rady, na ktoré miesta si máme dávať pozor. Bolo cítiť, že aj napriek ich ťažkému životu chceli, aby sme si ich krajinu užili. Nepríjemný zážitok bol, keď sme sa vrátili z džungle a zistili, že naše bankovky sú zrazu neplatné a banky zavreté.

 

Videli ste množstvo krajín. Ostal vám popri nich aj nejaký nesplnený cestovateľský sen?

Napriek tomu, čo si väčšina ľudí myslí – že nám krajiny alebo zážitky postupne z nejakého zoznamu ubúdali – opak je pravdou. Oveľa viac miest, ktoré by sme chceli navštíviť, pribudlo - nových, ale aj už známych. Kam by sme sa najviac chceli vrátiť, je Čile a Venezuela. Situácia v krajine sa postupne mení, my dúfame, že ju čoskoro opäť navštívime.

 

S cestovaním teda ešte nekončíte...

To určite nie. Viete, o tom, čo mi cestovanie dalo, by som vedela knihu napísať, ale o tom, čo mi zobralo, ani slovo. Žiť v novej kultúre a neustále sa prispôsobovať novým podmienkam je najlepšia škola zodpovednosti, odolnosti, trpezlivosti a kreativity. Veľa stresových situácií sme sa naučili brať v kľude a s úsmevom. Vtedy sa problémy riešia najľahšie.  Sledovanie miestneho života človeka naučí pozorovať a učiť sa iným spôsobom, a nie hneď odsudzovať. K šťastnému životu stačí veľmi málo materiálnych vecí. Vystačiť si s dvomi ruksakmi za každých podmienok nás priviedlo k ešte väčšiemu minimalizmu v bežnom živote. Šťastie je skryté v každodenných maličkostiach, najmä takých, ktoré berieme ako samozrejmosť.

 

Ak sa chcete dozvedieť o stretnutí s tarantulou, návšteve indiánskeho kmeňa vo venezuelskej džungli či najväčšom mayskom trhu, sledujte dvojicu Travel with the Smile na ich webovej stránke, Facebooku, Instagrame či YouTube.

 

Zdieľať článok na Facebooku