Filmári strávili tri mesiace v spoločnosti levov: Polovica mláďat sa nedožije prvých narodenín (ROZHOVOR)

Jedným z afrických území, v ktorom sa levy vyskytujú, je Zambia, rodná zem Nathana Pilchera, jedného z dvoch autorov dokumentárnej série Územie veľký mačiek. Pilcher sa spoločne so Samanthou Daviesovou tri mesiace pohyboval po území narodeného parku South Luangwa a vytvoril dokumentárny seriál  Územie veľkých mačiek, ktorý od 2.1. vysiela televízna stanica Viasat Nature každý štvrtok o 19:00. Jeho tvorcovia v rozhovore prezradili viac.

Nathan, vy v Afrike nakrúcate už vyše 15 rokov, čo sa za tú dobu zmenilo?

NP: Zrejme najväčšou zmenou je narastajúca populácia ľudí. Zvieratá prichádzajú o svoj priestor, začínajú prenikať do ľudských oblastí a tam vzniká konflikt. Život v africkej džungli je už beztak náročný a zvieratá musia denne čeliť mnohým ťažkostiam. Mnohé z nich sa kvôli ľuďom ešte zväčšili.

Aj pre levy je teda najväčšou hrozbou človek?

NP: Každý zrejme predpokladá, že levy sú kráľmi džungle, tými najdominantnejšími zvieratami. Do veľkej miery to tak je, predovšetkým mláďatá sú však veľmi zraniteľné. V divočine je skutočne ťažké prežiť, problémom je ale aj ľudský zásah a fakt, že rezervácie sa stále zmenšujú. Zvieratá sú nútené hľadať jedlo a oblasť na život a z toho vznikajú konflikty.

SD: Ich životné prostredie sa ničí, takže je v ňom pre levy menej miesta. Problémom sú aj poľovačky... Je to veľmi smutné, lebo levy sú veľmi spoločenské šelmy a žijú v svorkách. Keď zabijú samca, samice si musia pohľadať nového, alebo nový samec príde a preberie vládu nad svorkou. A zabije levíčatá, ktoré sa narodili pred jeho príchodom. Takže keď zabijú samca, svorku to skutočne hlboko zasiahne.

Aký je váš najobľúbenejší zážitok z nakrúcania?

NP: Obrovským zážitkom bolo vidieť, ako jedna svorka prebrala nadvládu nad inou, hoci to nie je vždy pekný pohľad. Je to však veľmi zaujímavé z pohľadu ich správania. A potom samozrejme patrí k tým najlepším momentom sledovanie mláďat pri hre.

SD: Jeden z mojich prvých skvelých zážitkov bolo zistenie, že máme levíčatá. Keď sme tam šli prvýkrát, dosť sme sa báli, lebo sme počuli, že žiadne nie sú. Keď sme ich potom prvýkrát našli a matka ich vyniesla z úkrytu priamo k nášmu autu a začala ich kŕmiť, to bolo skutočne niečo úžasné. Ďalším z mojich absolútne najobľúbenejších zážitkov bolo, keď matka opustila malé levíča Spottyho. Asi týždeň sme ho sledovali. Bol naozaj veľmi mladý a nikto ho nekŕmil, takže musel bojovať o život. Mysleli sme si, že to nedokáže. Asi týždeň sme ho potom nevideli a mysleli si, že je mŕtvy, keď sa odrazu objavila jeho mama a Spotty sa k nej znova pripojil. Bol to šok, ale nádherný šok a veľmi nás prekvapilo, že sa to stalo.

Len asi polovica mláďat sa vraj dožije prvých narodenín a ešte menej ich dosiahne dospelosť. Bolo ťažké udržať si od nich odstup?

SD: Pre mňa to bolo veľmi ťažké. V porovnaní s Nathanom sa ma to veľmi emociálne dotýka. Viem, že z profesionálneho hľadiska by to tak nemalo byť, ale pre mňa to bolo náročné, keď sme nakrúcali malého Spottyho, ktorého opustila matka. Videla som, že je veľmi hladný, ale viem, že taká je príroda a že s tým naozaj nemôžem nič urobiť. A myslím, že keby sme do toho my ľudia zasiahli, spôsobilo by to iba ďalšie problémy. Naozaj by sme mali prírodu nechať na pokoji.

Ktorá scéna sa nakrúcala najťažšie?

NP: Jednoznačne najťažšie je sledovať malé levíča toľko dní bez toho, aby ste akokoľvek zasiahli alebo sa pokúsili pomôcť. Ale to nemôžete, musíte si udržiavať odstup a všetko len sledovať.

SD: Pre mňa osobne bolo šokujúce sledovať bitku levov, ale najťažšie bolo tiež filmovať levíča Spottyho, keď ho opustila matka. A ja som tam bola každý jeden deň a ten maličký sedel vedľa auta a plakal a plakal. Veľmi vychudol, bol podvýživený a dokonca sa pokúšal jesť sloní trus, lebo od hladu nevedel, čo so sebou. To bol jeden z najhorších okamihov, lebo som doslova sledovala levíča umierať a nedokázala som nič urobiť. Bolo to veľmi, veľmi ťažké.

Vyskytlo sa počas nakrúcania ešte niečo, čo si budete navždy pamätať?

SD: Úžasným zážitkom bolo, keď mi levy ležali pri nohách. Ale čo sa týka filmovania, najšialenejším zážitkom bolo, keď jedna z mladých samíc zabila gravidnú antilopu. Celé hodiny sme už sedeli na slnku. Všetky levy spali a o minútu sa priblížilo stádo antilop. Samica sa zobudila a vyštartovala po jednej z nich. To úbohé zviera si ani nestihlo uvedomiť, čo sa deje a lev ho zabil.

NP: Veľmi zaujímavé bolo sledovať, ako sa menilo správanie svorky voči mne. Keď som prišiel späť po asi štvormesačnom období dažďov, bol som pre levy opäť niečím novým a boli trochu ostražité. Na konci ale bolo vidno, že ma prijali a zmenili svoje správanie. Bolo veľmi milé vidieť, že ma už nevnímali ako hrozbu. Toto by som asi nemal hovoriť, aby to ľudia nerobili, ale mláďatká niekedy príšli oňuchávať moje nohy a podobne, čo je skutočne úžasný zážitok.

Povedzte nám o správaní levov ku vám viac...

NP: To je zaujímavé, ich správanie sa mení aj v závislosti na prostredí. Keď vystúpite z auta a idete pešo, jasne vo vás spoznajú človeka a utečú, pretože ľudia sú v divočine najväčším predátorom. Ale ak tá istá svorka príde do tábora, dobrovoľne vstúpi na ľudské územie, o ktorom vie, že sú tam ľudia, tak sa tam jeho členovia správajú úplne inak. Takmer akoby vás prijali. Pred pár rokmi som mal možnosť v období dažďov dozerať na tábor, ktorý bol vtedy pre ľudí bol zavretý. Okolie zaplavilo a levy sa v podstate prisťahovali ku nám do tábora, takže sme tam v obklopení vodou uviazli spolu. Žili sme tam s nimi, boli sme susedia. Práve vtedy som sa do levov zamiloval.

A ako levy reagovali na to, že ich niekto pozoruje?

NP: Ľudia mi asi neuveria, ale povedal by som, že sa takmer hanbia. Pomaly prejdú okolo vás s hlavou dolu hľadiac do strany. Akoby tam ani nechceli byť. Akoby vraveli, no dobre, toto je tvoje miesto. A je mi naozaj ľúto, že sme tu, ale skúsime ti nezavadzať. Je veľmi čudné hovoriť to, pretože levy sú obvykle veľmi dominantné, agresívne, sú kráľmi džungle. Ale myslím, že pretože vedeli, že to oni prišli na naše územie, tak boli do určitej miery submisívnejšie. Snažili sme sa netlačiť na pílu a neísť príliš blízko, ale často sme od nich boli takých päť metrov. To sa však skutočne nesnažím propagovať, lebo som videl veľa ľudí, ktorí to skúsili a nedopadlo to dobre. Ani pre nich, ani pre zvieratá, ktoré potom zastrelia.

Zistili ste o levoch počas nakrúcania Územie veľký mačiek aj niečo nové?

NP: Neubehol jediný deň bez toho, aby sme nezistili niečo nové. Pritom už toho bolo napísaného veľa... Lenže každý jedinec sa správa inak, takže neustále pozorujete nové správanie a snažíte sa ho prečítať. Zaujímavé sú aj ich charaktery. Každý z nich má totiž inú povahu. Sú tam dudroši, iné levy sú veselé, ďalšie zas lenivé. Sú ako my alebo ako psy, ku ktorým ich často prirovnávam. Ak viete posúdiť povahu psa a vidieť, kedy sú šťastné alebo nahnevané, tak to budete mať veľmi podobne aj s levmi. Každý má svoju povahu. A niektoré z nich priam fantastickú.

S ľuďmi majú levy podobný aj život v rodinách...

NP: Áno, je zaujímavé sledovať ich hierarchiu a najmä vodcov a samice. Práve tie sú základom rodiny, pretože samice spolu zostávajú dlho, kým samce prichádzajú a odchádzajú. Keď začína lov, obvykle to spraví vedúca samica. A všetci, čo len tak ležali okolo, odrazu spozornejú. Vidia, že ona spozornela, tak spozornejú aj oni. Samozrejme je tam však aj veľa bojov a hádok, ako v ktorejkoľvek rodine...

SD: Jednou z najpôsobivejších vecí na levoch je tímová práca a ich fungovanie ako svorka, ako rodina. Sledovať ich počas lovu je niečo neskutočné. Ako medzi sebou ticho komunikujú a lovia obrovské zvieratá ako napríklad byvoly, ktoré sú extrémne nebezpečné...

Počas filmovania ste zrejme stretli aj iné zvieratá. Prekvapilo vás niečo?

NP: Áno, často sme nakrúcali aj iné živočíšne druhy. Často je dosť zaujímavé sledovať ich vzájomné spolužitie, napríklad keď sa krokodíly a levy kŕmia spolu. Niekedy vidíte spolu aj hyeny a osamelého leva. Nemajú sa rady, ak sú to ale samotári, často ich vidno kŕmiť sa bok po boku. Keď ich počet narastie, začnú sa konflikty.

SD: Raz sme nakrúcali stádo levov a v ďalšom okamihu sme z diaľky začuli, ako sa bijú levy a hyeny. Tie zvuky boli neskutočné. Hyeny veľmi, veľmi hlasno revali. Asi po 15 minútach sme k nim dorazili a pokúšali sa dostať ešte bližšie, ale krovie bolo príliš husté. Počuli sme, že sa tam odohráva veľký súboj, ale nemohli sme ho nafilmovať. A takto to funguje v divočine, nie vždy sa dostanete na miesta, ktoré potrebujete natočiť.

Báli ste sa niekedy nakrúcania? Zažili ste nejaké šokujúce momenty?

NP: Nič vážne. Sú to divoké zvieratá a nedá sa vždy predpokladať, čo sa stane. Takže vždy treba byť opatrný a do veľkej miery sa to dá – vždy sme v autách a vždy sa snažíme byť v bezpečí. A po všetkých tých rokoch vieme, čo robíme. Vieme, ako veľmi sa môžeme k levom priblížiť, pretože vidíme, ako sa ich správanie mení a ak lev nie je šťastný, zostávame trochu ďalej. Keď je lev veľmi uvoľnený, môžeme sa dostať bližšie. Zároveň ale pracujeme s veľkými zvieratami ako sú slony a keď naňho lev zareaguje, jeho správanie sa môže odrazu zmeniť. Takže musíme byť vždy pripravení aj na to, že sa môže stať niečo zlé. Sledovať, kadiaľ môžeme uniknúť a čo robiť, ak by sa niečo pokazilo. Musíme neustále zhodnocovať situáciu a do určitej miery plánovať, čo spravíme.

SD: Ja som sa nebála, v divočine som už veľmi dlho. Mám len 26 rokov, ale po škole som strávila rok v afrických  národných parkoch. Vždy som milovala zvieratá a v divočine cítim pokoj. Myslím, že keď sa správate vhodne a používate rozum, nikdy sa nedostanete do situácie, kde by vám niečo hrozilo.

Ak vás zaujíma život levov, pozrite si najnovší dokumentárny seriál  Územie veľkých mačiek, ktorý od 2.1. vysiela televízna stanica Viasat Nature každý štvrtok o 19:00.

Autor: © Zoznam/ako