Povesti a legendy: Pán Svätého Antona lovil hlucháne, aby sám neprišiel o život

Kaštieľ vo Svätom Antone neďaleko malebnej Banskej Štiavnice patril rodom Koháryovcov a Coburgovcov. Dostavaný bol v druhej polovici 18. storočia v štýle neskorého baroka. Jedna z tunajších historiek hovorí aj o symbolike jeho architektúry.

Všetko sa vraj stavalo v duchu kalendára. Sídlo malo pôvodne štyri vchody ako ročné obdobia a arkád bolo sedem podľa dní v týždni. Komíny tu mohli pomenovať podľa mesiacov v roku, keďže ich bolo dvanásť a týždne počítať podľa 52 izieb. No a pomyselne sa v každý jeden deň roka mohli pozrieť z jedného zo 365 okien.

Dni v roku však pozorne počítal aj posledný majiteľ kaštieľa Ferdinand Coburg. Tento bulharský cár sa venoval prírodovede. V jeho zbierkach by ste našili rôzne rastliny či chrobáky, ale tiež viacero odborných textov, ktoré sám nápísal. K rozhľadu mu určite pomohlo i to, že bol, ako sa hovorí, osemnásťkrát človekom. Ovládal vraj presne toľko jazykov, a preto je nanajvýš podivuhodné, že podľahol jazyku veštby.

Ferdinand sa často venoval tradične panskej kratochvíli – poľovačke. Zapádná chodba kaštieľa je lemovaná trofejami danielov, kamzíkov či hlucháňov. No a práve hlucháne tu nie sú len tak z rozmaru. Podľa slov legendy rok čo rok doslova zachraňovali holý život. A nie hocijaký, ale rovno ten panovníkov. Keď si raz Ferdinand dal veštiť u cigánky, tá mu predpovedala, že v tom roku, v ktorom uloví hlucháňa, vraj nezomrie.

A tak Ferdinand lovil a lovil a lovil, až kým krátko pred druhou svetovou vojnou kaštieľ vo Svätom Antone opúšta a vracia sa do rodného Coburgu. Posledný Ferdinandov hlucháň sa tu datuje rokom 1944. Ak by sa mali naplniť slová veštby, doma v Coburgu by ulovil už len troch. V roku 1948 totiž Ferdinand zomiera. Či mu v tom roku žiaden hlucháň „na mušku“ neprišiel, to už dnes v Svätom Antone nevedia...

Autor: © Zoznam/Eva Vašková