Ožďany - rodné miesto Levočskej bielej panej

Až do mladšej doby kamennej siahajú dejiny obce Ožďany v Rimavskosobotskom okrese, ktorej kataster bol podľa odborníkov od toho obdobia takmer kontinuálne osídlený až do súčasnosti. Dokazujú to archeologické nálezy z viacerých výskumov, ktoré boli v obci a jej okolí realizované. "Ťažisko osídlenia Oždian, podobne ako aj mnohých iných v regióne, bolo počas mladšej doby bronzovej, v období pilinskej kultúry. Z katastra pochádzajú dva bronzové poklady – depoty. Prvý bol objavený v roku 1878, druhý v roku 1952," priblížil pre TASR archeológ Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote Alexander Botoš. Dodal, že existujú indície, na základe ktorých možno predpokladať, že v katastri obce stáli v období stredoveku minimálne dve zaniknuté dediny, ku ktorým prislúchali aj kostoly. "Tieto stavby však nie sú identifikované, pretože dediny zatiaľ neboli archeologicky skúmané. Sú doložené len povrchovými zbermi," vysvetlil Botoš.

Názov obce má podľa historika Leona Sokolovského základ v staroslovanskom slove azd-, respektíve ozd-, čo znamenalo páliť alebo sušiť. "Pridaním prípony -jan, neskôr zmenenej na -džan, -ďan a napokon -ďany, vzniklo pomenovanie pre obyvateľov, ktorí tu sídlili na suchom, vymýtenom mieste," priblížil etymológiu názvu obce historik vo svojej knihe Stručné dejiny Malohontu do roku 1803. Ako v nej ďalej uvádza, významným pre Ožďany bol rok 1651, kedy dostali od zemepána Gabriela Bakoša jarmočné právo. V 18. storočí sa v obci rozšíril chov ošípaných, na začiatku 19. storočia bolo prevládajúcim zamestnaním roľníctvo a prakticky počas celého feudalizmu sa v Ožďanoch udržalo hrnčiarstvo. "Napríklad v roku 1715 tam boli štyria hrnčiarski majstri," konkretizuje Sokolovský.

Významnou epizódou dejín Oždian je činnosť latinského lýcea, ktoré bolo do obce presťahované v roku 1643 z neďalekého Fiľakova a fungovalo 210 rokov. Na jeho pôde študovali alebo vyučovali viaceré osobnosti našich dejín, napríklad Ján Chalupka, Ján Botto, Samuel Reuss, Juraj Palkovič či Ján Francisci-Rimavský. "Budova lýcea sa bohužiaľ nezachovala. Pripomína ho len pamätná tabuľa na priečelí nášho obecného úradu," doplnil starosta Oždian Adrian Barto.

Vidieť ale môžete kaštieľ, v ktorom sa v 17. storočí narodila Julianna Korponayová, známa z románu Móra Jókaiho ako Levočská biela pani. Podľa slov archeológa Gemersko-malohontského múzea (GMM) v Rimavskej Sobote Alexandra Botoša možno reálne predpokladať, že na mieste súčasného kaštieľa stál predtým stredoveký hrad. „Bohužiaľ, pre absenciu archeologického výskumu nie sú o ňom známe bližšie údaje. Tento hrad alebo pevnosť však musela stáť už okolo roku 1454, pretože v prameňoch sa spomína, že ju mali v rukách bratríci, ktorých veliteľom bol Peter Komorovský,“ objasnil najstaršiu históriu objektu archeológ.

Kaštieľ patril počas svojich dejín viacerým zemepánom a šľachticom, jedným z nich bol Žigmund Géczy, otec spomínanej Julianny Korponayovej. Poslednými urodzenými vlastníkmi objektu bola rodina Luzsénszkych, ktorí sa však podľa slov riaditeľky GMM Oľgy Bodorovej v roku 1927 pre pozemkové reformy v Československu odsťahovali do Maďarska. „Medzi vojnami bol v kaštieli kláštor uršulínok a škôlka. Počas druhej svetovej vojny bol výrazne poškodený, po vojne prebehla čiastočná rekonštrukcia strechy a niektorých múrov,“ konkretizovala Bodorová.

Na obdobie druhej svetovej vojny a prechod frontu, ktorý bol pre kaštieľ zlomový, si spomína aj jeden z najstarších obyvateľov Oždian Teodor Berecz. Jeho otec bol v kaštieli správcom a on sám v ňom pred vojnou ako dieťa navštevoval škôlku. „My sme boli schovaní tu neďaleko v pivnici. V kaštieli boli Nemci a na neďalekých kopcoch Rusi, ktorí kaštieľ ostreľovali. Najstrašnejšia streľba bola na Vianoce 1944. To sme len čakali, aby sme sa dožili rána,“ zaspomínal Berecz. V okolí kaštieľa boli podľa jeho slov následne pochovaní padnutí vojaci, ktorých telá však neskôr exhumovali.

Po vojne bol objekt napriek spomínanej čiastočnej rekonštrukcii celé desaťročia prázdny a nevyužitý, hoci koncom 80. rokov sa uvažovalo o prestavaní na reštauračné a hotelové zariadenie s expozíciou o jeho histórii. Po zmene režimu vystriedal niekoľko vlastníkov, ktorí s ním mali rôzne zámery. Ani jeden však nebol realizovaný a objekt napokon skončil v exekúcii. Súčasný vlastník kaštieľa, Bystrická dopravná spoločnosť (BDS), má vypracovanú projektovú dokumentáciu jeho obnovy a pokúšala sa získať prostriedky na rekonštrukciu prostredníctvom grantov. „Celý proces schvaľovania však trval veľmi dlho. Náš projekt nakoniec bol podporený, ale keď sme dostali stanovisko o schválení, tak bolo jednak pred zimou a na celú rekonštrukciu zostávalo len zhruba 12 mesiacov,“ uvádza BDS vo svojom stanovisku pre TASR s tým, že v prípade nestihnutia termínu by museli vrátiť celý príspevok, a preto sa ho napokon vzdali. Ako BDS ďalej v stanovisku spomína, stále má záujem oždiansky kaštieľ zrekonštruovať a sledujú príslušné výzvy. Nebránia sa ani predaju objektu serióznemu kupcovi a s prípadnými záujemcami sú vždy pripravení hovoriť.