Zázrak prírody úplne zblízka: Za zvieratami Nového Zélandu sa oplatí cestovať cez pol sveta

 

Už príchod Maorov znamenal koniec niektorých druhov, keďže nelietajúce vtáky predstavovali asi najľahší zdroj obživy. Neskoršia invázia Európanov mala ešte fatálnejšie následky, ktoré pretrvávajú dodnes. Mnoho ďalších vtákov vyhynulo a aj v súčasnosti je už tých posledných pár druhov ohrozených, keďže obyvatelia Starého kontinentu si na ostrovy doviezli myši, kuny, ježkov, či vačkovce kusu z neďalekej Austrálie. Všetky tieto hlodavce predstavujú veľkú hrozbu, keďže vyžierajú hniezda pôvodných druhov. Aj ďalšie dovezené zvieratá, ako napríklad zajace a jelenia zver, ničia pôvodné biotopy a tým taktiež znižujú populáciu tých pôvodných.

Ak chce človek vidieť čo najviac živočíchov, najjednoduchšie je vyhľadať si konkrétne spoločnosti, ktoré organizujú výlety práve za týmto účelom. Väčšinou je aspoň časť z poplatku za tour venovaná fondu na zachovanie a ochranu prírody a samozrejme k tomu človek dostane odborný výklad. My sme absolvovali tri takéto výlety v rôznych častiach Južného ostrova. Treba však mať na pamäti, že vo všetkých prípadoch sa jedná o divokú prírodu, preto nikdy vopred neviete, na čo vlastne natrafíte.

 

Abel Tasman

Prvú tour sme absolvovali hneď na severe Južného ostrova v národnom parku Abel Tasman cez spoločnosť Abel Tasman EcoTours. Keďže sme chceli vidieť čo najviac, vybrali sme si cca 7-hodinový výlet loďou po pobreží národného parku, aj so zastávkami na kúpanie (Golden Future Boat Tour). Prvým zaujímavým miestom bol asi najznámejší geologický útvar celého parku, Split Apple Rock.

O chvíľu neskôr už nasledovalo vylodenie na pláži s prechádzkou pôvodným lesom, spojenou s odborným výkladom a názornou ukážkou pascí, ktoré majú pomôcť regulovať stavy dovezených druhov hlodavcov. Narazili sme aj na nelietavého vtáka weka, ktorý sa priblížil na pár metrov.

Bohužiaľ na mori sme až toľko šťastia nemali a okrem tuleňov, kormoránov a iného vodného vtáctva sme natrafili len na jedného tučniaka modrého, ktorý je mimochodom najmenším druhom tučniaka na svete. Naozaj bol malinký, nemal viac ako 30 cm, čo je ich maximálna výška.

Väčšinou vraj však ale vidno aj delfíny a výnimočne dokonca i kosatky či iný druh tučniakov. Keďže sme ale boli v nádhernom prostredí plnom zlatistých pláží, až tak veľmi nám naša situácia neprekážala. Navyše náš sprievodca Stew, zároveň aj majiteľ, bol úplne skvelý, oduševnený a plný vedomostí, ktorými nám priblížil problémy s ochranou prírody v parku. Počas ďalších zastávok sme si ešte dosýta užili kúpanie a šnorchlovanie.

Cestou späť sme pozorovali hrajúce sa tulene a videli sme dokonca aj mláďa, ktoré z úkrytu vytŕčalo len hlavou a nedočkavo volalo na svoju mamu. Odtiaľ sme už vyrazili späť do prístavu a cestou sme na malú chvíľku zahliadli ďalšieho tučniaka. Keďže poobede je čas odlivu, celá zátoka, v ktorej bol aj samotný prístav, bola zrazu na súši a na našu loďku už na vzniknutej nekonečnej pláži čakal traktor, ktorý nás následne odtiahol až ku prístavu.

 

Otago

Za ďalším výletom sme sa vydali až na poloostrov Otago na juhovýchode Južného ostrova. Vybrali sme si spoločnosť Elm Wildlife Tours, ktorá organizuje výlety do súkromnej chránenej oblasti, kde hniezdia tučniaky žltooké.

Tie nežijú okrem Zélandu nikde inde a sú najohrozenejším druhom na svete. Zvolili sme si 6-hodinovú tour (Encounters Tour), ktorá sa okrem tučniakov zameriava aj na pozorovanie albatrosov, tuleňov a uškatcov. Aj novozélandské Hooker uškatce sú endemitmi, a teda rovnako ako tučniaky žltooké sa nevyskytujú nikde inde a tiež patria k najohrozenejším druhom.

Na začiatok sme ale vyrazili k najsevernejšej časti poloostrova, kde hniezdia albatrosy. Práve táto kolónia je jedinou na svete, ktorá je prístupná z pevniny. Nečakala som, že albatrosy budú až také veľké, ale naozaj sú to vtáky úctyhodných rozmerov. Rozpätie krídel majú aj 3 metre a dokážu letieť až 130-kilometrovou rýchlosťou! Práve vďaka obrovským krídlam sa viac-menej len kĺžu vzduchom, nelietajú ako ostatné vtáky.

Vo vzduchu sme ale nevideli žiadne mláďatá, len dospelé jedince. Sprievodkyňa Laura nám vysvetlila, že mladé vyletia prvýkrát, až keď sa s rodičmi vydajú na nekonečnú 9000-kilometrovú cestu naprieč Pacifikom k brehom Južnej Ameriky. Počas cesty pijú len slanú vodu, keďže ich telá si dokážu z vody odfiltrovať soľ a dokonca vraj spia počas letu, majú v sebe akéhosi prirodzeného "autopilota".

Po zhliadnutí týchto jedinečných lietajúcich obrov sme sa už vydali do súkromnej chránenej oblasti, kam sa dostanú len miestni farmári a Elm Wildlife Tours. A aby zvieratá neboli rušené, v rôznych častiach pláže vybudovali akési pozorovateľne pre turistov. Z prvej takejto plošiny sme pozorovali celú tuleniu kolóniu, vrátane mláďat, ktoré boli akoby v škôlkach.

Samce a samice väčšinou odpočívali na skalách pri oceáne a mláďatá boli hlbšie v chránených častiach skál, často s malými bazénikmi, v ktorých sa hrali. Mláďatá sú od matky závislé prvých 9 mesiacov, kedy prijímajú len mlieko. Už pár dní po narodení mláďaťa sa samica opäť spári s hlavným samcom celej skupiny, ale reálne oplodnenie prebehne až 3 mesiace po tomto akte. Práve vďaka rýchlemu rozmnožovaniu sa tulene v danej oblasti opäť hojne vyskytujú aj napriek tomu, že ešte v minulom storočí boli na polostrove Otag úplne vyhubené európskymi lovcami tuleňov.

Pokračovali sme na ďalšiu pláž z opačnej strany, kde nás už "čakali" Hooker uškatce. Žiadnej veľkej akcie sme sa ale najprv nedočkali, len sa spokojne vyvaľovali na pláži bok po boku. Zamierili sme teda na koniec pláže, kde boli vyvýšené pozorovateľne v oblasti, kde hniezdia tučniaky. A naozaj sme ich odtiaľ videli, tri z nich stáli uprostred kopca pri hniezdach. Kvôli ich bezpečnosti sú pozorovateľne vybudované vo väčšej vzdialenosti, keďže tučniaky sa rýchlo vyplašia. Každý z nás však mal k dispozícii ďalekohľad, takže ani vzdialenosť nebola nijakou prekážkou. Po chvíľke sa objavil ďalší jedinec, ktorý sa vracal z mora z lovu, takže sme sledovali jeho cupkanie po pláži až ku spomínanému kopcu, kde hniezdia.

Dozvedeli sme sa, že tučniaky sú lesné vtáky a súčasné trávnaté plochy im krátkym nohám spôsobujú veľké problémy. Kedysi bol na Zélande totiž všade prales a žiadna tráva, dnes je to bohužiaľ naopak. Aj preto spoločnosť Elm Wildlife už 18 rokov vysádza v celej tejto oblasti pôvodné rastliny, aby aspoň čiastočne prinavrátili tučniakom ich pôvodný biotop. Pri schádzaní späť na pláž sa objavili ešte ďalšie dva tučniaky, ktoré sa takisto vracali z lovu, takže sme si opäť užili ich roztomilo-komické cupitanie vo frakoch.

Mimochodom ich sfarbenie je prírodnou kamuflážou. Keď plávajú na hladine, vtáky ich zhora nevidia, keďže splývajú s tmavou farbou oceánu. Naopak, zdola ich nevidia podmorské predátory, keďže ich biele sfarbenie splýva so svetlou hladinou oceánu. Dobre si to tá príroda vymyslela.

Na záver výletu sa prebrali aj uškatce na pláži a cestou späť nám samce predvádzali ich hry, ktoré vyzerali miestami dosť nebezpečne. Najmä keď sa rozbehli oproti sebe a začali sa hrýzť.

 

Kaikoura

Poslednou destináciou bol poloostrov Kaikoura na severovýchode Južného ostrova. Na tento výlet som sa tešila asi najviac, keďže sa jednalo o bližší kontakt so zvieratami, konkrétne delfínmi. Vďaka spoločnosti Dolphin Encounter som si mohla splniť jeden z mojich snov a vydať sa za týmito fascinujúcimi tvormi do ich domáceho prostredia. Pre neplavcov je k dispozícii samozrejme aj verzia pozorovania delfínov z paluby lode.

Keďže počet plavcov aj neplavcov je limitovaný, je dobré rezervovať si miesto čo najskôr. My sme si vybrali hneď prvú plavbu v nekresťanskú hodinu 5:30 (Swim with dolphins), keďže ráno zvyknú byť delfíny najaktívnejšie a mali sme výlet zároveň spojený s pozorovaním východu slnka.

Samotnej plavbe najprv predchádza školenie o bezpečnosti a plavci sa samozrejme musia prezliecť do neoprénov, keďže vody v okolí Zélandu nepatria práve medzi tie najteplejšie. Každý teda dostal celotelový neoprén, neoprénovú bundu a masku na hlavu, šnorchel s okuliarmi a menšie plutvy a mohli sme vyraziť. Autobusmi nás priviezli k prístavu a rozdelili do dvoch lodí. Na každej bol maximálny počet plavcov 16, plus pár ďalších pozorovateľov.

Krátko na to, čo sme vyrazili, začalo vychádzať slnko a ako sme ho pozorovali z paluby, zahliadli sme aj pohyb na hladine. Po pár minútach na lodi sme narazili na prvú skupinu Dusky delfínov. Naša posádka usúdila, že je to ideálny čas na prvý ponor, tak sme sa všetci presunuli do zadnej časti a čakali na pokyn. Keďže delfíny prejavovali záujem, netrvalo dlho a už sme skákali do chladných vôd Pacifiku.

Na školení nám bolo povedané, že na prilákanie delfínov máme vydávať rôzne zvuky, od spevu obľúbenej pesničky, až po napodobovanie zvukov delfínov, a tak to pod vodou aj vyzeralo. Trošku ako taký podvodný cirkus. Delfíny boli ale naozaj zvedavé a nebáli sa priplávať na pár metrov, niektoré sa mi dokonca mihli tesne pred tvárou (samozrejme voda skresľuje). S jedným sa mi dokonca chvíľu podarilo akoby hrať, točili sme sa okolo seba a hľadeli si vzájomne do očí, až ma nakoniec podplával a zmizol v hlbinách.

Keď sa po pár minútach delfíny vzdialili, vyliezli sme späť na loď a takto sme sa "vylodili" ešte trikrát. Posledné dve miesta boli ďalej od pevniny, kde sme narazili na ešte väčšie skupiny, ale viditeľnosť bola oveľa nižšia. Delfíny som zahliadla, až keď boli tesne pri mne. Práve v týchto miestach sa ku delfínom priplietlo aj pár tuleňov, ktorých sme videli ešte z paluby, vo vode sa mi ale bohužiaľ kvôli nízkej viditeľnosti nepodarilo zbadať žiadneho z nich.

Po poslednom štvrtom ponore sme sa už prezliekli z neoprénov a nasledovala photo session, teda čas na fotografovanie delfínov z paluby. Naozaj boli úplne všade okolo nás, zo všetkých strán, netrúfam si ani odhadnúť, koľko ich tam dokopy mohlo byť a veľa z nich sa predvádzalo. Vyskakovali okolo lode, robili saltá či premety. Sú však tak rýchle, že zachytiť ich jedinou fotkou je naozaj problém. Chvíľu sa dokonca naháňali aj s tuleňmi, až to miestami vyzeralo, že tulene sa hrajú na delfíny.

Dokázala by som tam stráviť celé dni, bohužiaľ bol už ale čas na návrat do prístavu. Cestou sme ešte na chvíľu zahliadli vzácne a ohrozené delfíny Hector, ktoré žijú iba vo vodách Nového Zélandu a patria k najmenším druhom delfínov na svete. Po návrate do centra sme ešte dostali poďakovanie za účasť s pohľadnicami a informáciami o nadácii na ochranu životného prostredia, ktorá automaticky obdrží časť "vstupného" od každého účastníka plavby.

Aj keď žiadna z týchto tour nepatrí práve k najlacnejším, každá z nich bola niečím iná a špecifická a poskytla mi možnosť nahliadnuť hlbšie do života miestnych živočíchov. A aj vďaka odbornému a profesionálnemu prístupu sprievodcov som si domov odniesla jedinečné zážitky, na ktoré budem spomínať po zvyšok svojho života.

 

Zdieľať článok na Facebooku