Zákerní vrahovia či obete filmového priemyslu: 7 najšokujúcejších útokov veľkého bieleho žraloka

20.12.2019 |   |    | 

Veľké biele žraloky sú nespochybniteľnými vládcami oceánov. Právom ich vnímame ako predátorov, pre ktorými by sme sa aj my mali mať pri pobyte vo vode na pozore. Je ale hystéria, ktorá okolo nich zásluhou hollywoodskeho trháku Stevena Spielberga vznikla, skutočne oprávnená?



 

Tradičný program Veľké biele Vianoce (Great White Christmas) na Discovery Channel ukazuje, ako tieto živočíchy prežívajú a čo je motiváciou k ich činom. To korešponduje i s počtom ľudských obetí tohto druhu, ktorý na prvý pohľad nie je tak drastický, ako by sa mohlo zdať. Napriek tomu si myslíme, že pohľad na prípady, ktoré formovali naše povedomie o žralokoch, nikomu neuškodí. Ba naopak - prispeje ku zdravej dávke opatrnosti.

 

Charles Vansant (1916)

V lete roku 1916 začalo Američanov lákať plávanie a potápanie v oceánoch. Extrémne horúčavy a epidémia obrny v tom istom roku navyše vyhnali značnú časť obyvateľov New Jersey do neďalekých prímorských rezortov. Jedným z nich bol aj 25-ročný finančný broker Charles Vansant, ktorý v pobrežných vodách nájde svoju smrť a zároveň sa zapíše do histórie ako prvá ľudská obeť žraločieho ataku. Jeho dovolenka s rodinou pri príležitosti Dňa vďakyvzdania sa premenila na horor, ktorý sa o niekoľko desiatok rokov neskôr stal podkladom pre vznik najslávnejšieho diela o žralokoch – knihe a podľa nej nakrúteného filmu Čeľuste (Jaws). Prizerajúcim rekreantom sa tak do pamäti zapísal hrôzostrašný výjav, keď miestny plavčík vytiahol na pláž krvácajúce telo, ktorému úplne chýbala jedna noha a z druhej zostával len zanedbateľný kus. I napriek snahám privolaných lekárov Charles Vansant do dvoch hodín zomrel vo svojej hotelovej izbe.

Kým si však americká odborná verejnosť pripustila, akej hrozbe čelí, museli zomrieť ešte ďalší traja ľudia, vrátane desaťročného chlapca Lestera Stillwella. Stalo sa tomu tak v priebehu nasledujúcich pätnástich dní. Do tej doby zoológovia aj ichtyológovia úplne odmietali podozrenie, že za útokmi stoja žraloky a tvrdili, že sú to predsa len hlúpe prerastené ryby. Pravdepodobnosť, že napadnú človeka, sa javila ako výplod chorej hlavy.

Po sérii útokov sa však obraz žraloka značne premenil – a od tej doby sú považované za človeka ohrozujúce krvilačné monštrá. Udalosti v New Jersey roku 1916 otriasli americkou spoločnosťou, čo priživil vládnymi opatreniami i prezident Woodrow Wilson. Atmosféru neuvoľnilo ani to, že krátko po útokoch z vody vytiahli mrcinu veľkého žraloka bieleho. V jeho žalúdku sa našli pozostatky ľudských rebier a stavcov, a tak bol tento samotár označený za strojcu všetkej tej hrôzy, ktorá pobrežie New Jersey postihla.

 

Joseph Troy Jr. (1936)

Šestnásťročný Joseph Troy Jr. bol vôbec prvou obeťou veľkého bieleho žraloka v štáte Massachusetts. A treba podotknúť, že do pomerne nedávnej doby vôbec jedinou. Chlapec z Dorcesteru, ktorý trávil prázdniny na obľúbenej Hollywood Beach, plával oproti výletnej lodi Black Cat a dostal sa pritom mimo zóny vymedzenej pre bezpečné vodné radovánky. V tejto vzdialenosti ho napadol morský predátor, ktorý sa mu zahryzol do nohy. Vďaka pohotovej reakcii chlapcovho otca a kapitána neďalekej lode sa ho zo žraločích zubov podarilo pomerne rýchlo vyslobodiť a na palube Black Cat mu nohu amputovať. Rana bola hlboká, no nie natoľko, aby došlo k pretrhnutiu stehennej tepny. Chlapec však napriek tomu zomrel na masívne krvácanie. Prípad je o to smutnejší, že s použitím moderných postupov, ktoré poznáme dnes, by lekári Josepha Troya pravdepodobne zachránili.

Hoci bol chlapec jednou z mála obetí žraloka v tejto oblasti, môžeme v ostatných rokoch v Massachussets sledovať silnejúce opatrenia namierené proti veľkým bielym žralokom. Zvyšuje sa tiež počet nahlásených pozorovaní tohto živočíšneho druhu v pobrežných vodách. Vysvetlenie je poruke – do tejto oblasti sa navrátila populácia tuleňov, ktoré predstavujú obľúbenú súčasť žraločieho jedálnička. Odporúčanie je preto jednoznačné – pre pobyt vo vode si vyberajte len tie oblasti, ktoré nie sú zároveň útočiskom veľkých morských cicavcov!

 

Barry Wilson (1952)

Príbeh skonu 17-ročného Barryho Wilsona sa nesie v duchu rozčarovania, ale tiež neskutočnej odvahy. Do značnej miery totiž zničil mýtus Kalifornie ako raja bezstarostnosti a pohody. Prvý smrteľný incident so žralokmi sa odohral neďaleko pláže, keď veľký biely žralok zaútočil na Wilsona z hlbín. Priebeh svedkovia popísali nasledovne – mládenec sebou začal znenazdania pohadzovať zo strany na stranu, žralok ho následne vyhodil do vzduchu a stiahol pod hladinu v mláke krvi, ktorá medzitým sfarbila okolitú vodu dočervena. Wilson sa onedlho znova objavil nad hladinou kričiac z plných pľúc o pomoc.

Osadenstvo pláže zostalo stáť v nemom šoku, než sa miestny tím vodného póla vydal do vody pomôcť napadnutému. Žraloka sa im úspešne podarilo odohnať a svoju obeť pustil, aj tak ale svalnatým športovcom trvalo celých 30 minút, než sa dostali späť na pevninu. Počas celej doby totiž útočník plával okolo nich! Obrovská snaha vodnopólistov bohužiaľ nakoniec aj tak vyšla navnivoč, mladíkovi už v tej chvíli chýbali veľké časti oboch dolných končatín, trupu i zadku. Krátko potom, čo ho vytiahli z vody, na následky rozsiahlych zranení zomrel. A Kalifornia už od tej doby nikdy nebola rovnaká.

 

Robert Lyell Pamperin (1959)

Robert Pamperin zmizol pred 60 rokmi v oáze scuba potápania - kalifornskej La Jolla. Spoločne so svojim kamarátom Geraldom Lehrerom boli vášnivými priaznivcami tohto športu, čo sa jednému z nich stalo smrteľným a druhému spôsobilo doživotnú traumu. Lehrer dozaista nikdy nezabudol na okamih, keď sa kamarát vynoril vedľa neho bez potápačskej masky a zúfalo kričal o pomoc. Keď sa Lehrer ponoril, aby topiacemu sa Pamperinovi pomohol, zbadal, že je od pása nadol zakliesnený v papuli gigantického veľkého bieleho žraloka, ktorý sa ho buď snaží celého zožrať, alebo ho naopak vypľuť. Neexistovalo však veľa pochybností – Robert Pamperin už v tú chvíľu nebol medzi živými. Všetky snahy predátora odohnať však vyšli nazmar, preto sa Lehrer urýchlene vydal na pobrežie zalarmovať miestnu pobrežnú  stráž. I napriek tomu, že pátrania sa zúčastnili desiatky profesionálnych potápačov, neboli ani po šesťdesiatich rokoch objavené žiadne pozostatky Pamperinovho tela. Navzdory mnohým teóriám, že nešlo o útok žraloka, je smrť potápača naďalej pripisovaná tomuto predátorovi. Dôvodom je absencia motívu a úprimné zdesenie jeho spoločníka.

 

Omar Conger (1984)

Smrť Roberta Pamperina však bola dôležitá z jedného ďalšieho dôvodu. Pomohla totiž podporiť menšinový názor, ktorého zástancami bolo už v tej dobe mnoho ichtyológov, ale stále sa k nemu neodvažovali otvorene hlásiť. A to síce, že veľký biely žralok primárne na človeka nechce útočiť. Ak si uvedomíme, že klasickou potravou morských predátorov sú tulene, a zároveň si predstavíme, ako vyzerá tradičný potápačský neoprén, zistíme, že pravda leží možno úplne niekde inde, než si fanúšikovia hororových hollywoodskych filmov v tej dobe mysleli. Smrť potápača Omara Congera v roku 1984 tento názor ďalej podporila – žralok potápača v čiernej súprave napadol, dvakrát sa zahryzol, a potom sa zdanlivo chystal zaútočiť na jeho potápačského partnera Jimmyho Rehma. Keď k nemu ale doplával, len vypľul zohyzdené telo a zmizol. Rehm sa síce Congera snažil oživovať na drevenom rafte, nebolo to však nič platné. Potápač bol už v tej chvíli po smrti.

 

Michelle von Emster (1994)

Na prípade Michelle von Emster je zaujímavé, že hoci je oficiálne pripisovaný veľkému bielemu žralokovi, existuje dosť nepriamych dôkazov a indícií naznačujúcich, že skutočnosť je možno komplikovanejšia. Zdeformované telo 25-ročnej ženy z Kalifornie vyplavilo more a koroner pomerne rýchlo vzhľadom k povahe zranení určil za príčinu úmrtia napadnutie žralokom. Telo bolo vyzlečené donaha, chýbala mu pravá noha, odtrhnutá od stehna nadol. Pri obhliadke sa našli početné zlomeniny v oblasti krku a rebier a v tráviacom trakte obete došlo k nálezu významného množstva piesku. Všetko začalo byť čoskoro spochybňované. Prečo bola Michelle vo vode nahá v noci, keď teplota mora nebola práve najvyššia? Ako je možné, že sa i napriek pretrhnutiu stehennej tepny bola obeť schopná nadýchnuť tak zhlboka, aby prehltla toľko častíc piesku? Ďalej sa objavili upozornenia, že veľký biely žralok útočí „čisto“. Keď uhryzne ľudskú končatinu, sú tieto zranenia v podstate rezmi s chirurgickou presnosťou, a tak tomu v tomto prípade rozhodne nebolo. Začala kolovať séria teórií siahajúcich od nehody, cez samovraždu až po vraždu. Tú mal mať na svedomí bývalý milenec, v láske sklamaný kolega z práce alebo či stalker, na ktorého Michelle už predtým upozornila svojich nadriadených. Oficiálne ale zostal prípad uzavretý, a napriek nesúhlasu mnohých odborníkov na žraloky je dievčina naďalej považovaná za jednu z ich najslávnejších obetí.

 

Randy Fry (2004)

Päťdesiatročný Randall Fry zasvätil podstatnú časť svojho života podmorskej faune. Ako prezident Aliancie rekreačných rybárov v regióne San Luis Obispo bojoval za ukončenie sporu, ktorý dlhé roky trápil skupiny komerčných a rekreačných rybárov. Podľa priateľov bol oceán jeho životom a neraz sa nechal na verejnosti počuť, že má pred veľkými bielymi žralokmi rešpekt, ba dokonca si myslí, že jeden z nich sa v budúcnosti stane príčinou jeho smrti. V roku 2004 sa jeho predtucha naplnila, keď ho práve veľký biely žralok napadol počas potápania. Podľa parťáka Ericha Zimmermanna sa všetko odohralo tak rýchlo, že nemal ani čas zareagovať, a skôr než si uvedomil, čo sa deje, bolo po všetkom. Žralok  sa prirútil, zaútočil na Frya, stiahol ho pod hladinu, a naraz bolo všade množstvo krvi. Žraloka ani Frya už nikdy nikto nevidel nažive. I tak môže útok vládcu oceánov prebiehať.

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdielať článok na Facebooku

Foto: SITA/AP, TASR/AP
Zdroj: Discovery Channel

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)

Pondelok, 6. júl. 2020. Meniny má Patrícia, Patrik.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa