Zámocká Dyje: Splavovať Moravskú Amazonku je zážitkom na celý život

 

Veľkú výhodu predstavuje jej celoročná splavnosť a bezpochyby tiež unikátna krajina, ktorou rieka preteká. Najprv poplávate medzi vinohradmi, potom budete mať chvíľu pocit, že sa predierate džungľou Amazónie, aby ste o pár zákrut ďalej mohli obdivovať unikátne architektonické skvosty Lednicko-valtického areálu. Tu žijú bobry, rybáriky, volavky alebo najväčší český chrobák - roháč.

Keď sme zistili, že plavba v najatraktívnejšom úseku, po tzv. Zámocké Dyji, zaberie len jedno popoludnie, vypožičali sme si nafukovacie kanoe a vyrazili za dobrodružstvom.

 

Moravská Amazonka

Vyplávame z Bulhar, malebnej vinárskej dediny, ležiacej na úpätí Pavlovských vrchov. Kúsok proti prúdu rieka vyteká z Dolnej Novomlýnskej nádrže a kľukatí sa smerom k Lednici.

Z časových dôvodov vynechávame úsek nad Bulharmi a našu kanoe fúkame priamo pod hrádzou rozvodia. Dyje sa tu delí na dva toky - vľavo tečie hlavná rieka, zatiaľ čo vpravo z nej odbočuje Zámocká Dyje, ktorá sa po asi 12 kilometroch opäť s hlavnou riekou spája. Práve tento úsek pôjdeme my.

Párkrát zaberieme pádlami a vzápätí nás pohlcuje lužný les. Hluk traktorov z vinohradov mizne a prekrýva ho bzučanie vážok a kvákanie žiab. Pokojná rieka sa lenivo kľukatí juhomoravskou "džungľou" a čo chvíľu nám pripravuje prekážky v podobe padnutých stromov alebo spleti konárov. Všetky sa ale dajú bez problémov obísť, len tu a tam musíme dávať pozor, aby sme nevošli do vetiev jelš.

Z korún storočných dubov a topoľov visia povrazy bylinných lián a brehy nepriestupne prerastajú vysoké žihľavy a netýkavky. Vyplašíme volavku, niekoľkokrát zahliadneme rybárika a bobrie kĺzačky už sme dávno prestali počítať. Pripadáme si skutočne ako v amazonskej džungli!

 

Bobrie stopy

Asi po hodine a pol sa pred nami objavuje maják. Nie je to fatamorgána - na ľavom brehu rieky skutočne niekto vybudoval niekoľkometrovou stavbu majáka; podľa sprievodcu teda vieme, že sa blížime do Nejdku. U miestneho táborisko preplávame kamennou haťou a vzápätí míňame malebný mlyn. Na hladine pri náhone kvitnú lekná a leknice, za ďalšou zákrutou ale civilizácia zase mizne a nad hladinou rieky sa nakláňajú statné koruny stromov a ružové kvety okrasy okolikatej.

Teraz, v sparnom popoludní, síce máme pramalú šancu uvidieť naživo bobra, stopy po ich činnosti ale môžeme pozorovať každú chvíľu. Keď zbadáme nahlodaný kmeň dubu o bezmála metrovom priemere, zastavujeme, aby sme si toto dielo prezreli pekne zblízka. Musel to byť naozaj pracovitý hlodavec, ktorý sa pustil do takej úlohy! Vďaka jeho činnosti mohutný strom síce nekapituloval hneď, ale vyschol a iste behom pár rokov do koryta nakoniec padne.

Rieka skoro netečie, a naša rýchlosť teda nie je nijako závratná. To nám ale nijako nevadí, pretože aspoň máme pokoj na pozorovanie prírody. Po chvíľke sa objavujú prvé lednické domčeky a po niekoľkých zákrutách priplávame k ďalšiemu stavidlu.

 

Zámockým parkom k Janovu hradu

Prenášame loď a ocitáme sa v zámockom parku. Sme zhruba v polovici plavby a čaká nás druhý úsek, kde poplávame parkom medzi pamiatkami Lednicko-valtického areálu. V jednej chvíli sa vpravo od nás vynorí priečelie lednického zámku, zatiaľ čo na druhej strane sa týči stavba Maurského minaretu. Pri Maurskej vodárni prenášame poslednú dnešnú hať a noríme sa do vnútra parku.

Rieka tu je spočiatku o poznanie upravenejšia, stále ale oceňujeme čistú vodu a úplný pokoj. Po chvíli míňame prvých a zároveň posledných vodákov počas našej plavby - a to sme sa na výlet vydali v plnej sezóne a za krásneho počasia!

Priplávame na sútok so Starou Dyjou, kde môžeme odbočiť doľava a proti prúdu sa vydať k Minaretu. Tak nejako túto variantu vypúšťame a pokračujeme po prúde k Janovu hradu. Rieka opäť naberá divokejší ráz a krajina sa trochu otvára. Pozorujeme storočné uschnuté duby, raj pre vzácne chrobáky roháča, ktorí tu žijú. Zdravíme sa s výletnými motorovými loďami a pri každom ich prejazde si užívame vlniek, ktorými inak Dyje naozaj šetrí.

Po štyroch hodinách plavby máme za sebou asi 12 kilometrov pádlovania a priplávame k Janovu hradu. Tu naše putovanie končí. Vyfukujeme loď a v tieni umelej zrúcaniny čakáme na dohodnutý odvoz.

 

 

Text a foto: Jan Hocek

S využitím www.padler.cz.

 

Zdieľať článok na Facebooku