Nádherný súboj prírody a človeka - Soumarské rašelinisko

 

Ďalšie také miesto na Šumave asi nie je. Keď na chodník vstúpite, zistíte, že to, čím prechádzate, sa nedá porovnať s ničím v tejto oblasti. Prechádzate po lesných cestách mladými hájikmi, po drevených chodníkoch okolo rašeliny i lúk a jazierok a príroda okolo vás akoby nedávala zmysel. A ako by aj mohla, keď sa tadiaľto prehnali stroje ťažiace rašelinu vo veľkom, zostala po nich krajina v podstate bez flóry, dostali sa sem druhy, ktoré sem nepatria a v súčasnosti sa sem vracia, čo tu rástlo kedysi. To všetko vytvára zvláštny mix.

Tak ako v chránených častiach Šumavy, aj tu vládne rovnaký pokoj. Na pár úsekoch kráčate po mäkkej rašeline a máte pocit, že sa pod vami zľahka pohupuje. Sprevádzajú vás pritom drevené sošky škriatka Rašeliníčka, vďaka ktorým je chodník zaujímavejší pre deti.

Vanie ľahký vánok, medzi mladými stromami rastú machové vankúše, narazíte na jazierka a staré odvodňovacie kanály a tiež na mladé brezy, ktoré sa sem dostali ako nálety, ale na rašelinisko nepatria a ich korene nemajú dostatok kyslíka a odumierajú. A nakoniec môžete vystúpiť na vyše deväť metrov vysokú rozhľadňu, z ktorej to celé môžete pozorovať zhora.

Rašelinisko je obrovské – má rozlohu 85 hektárov a leží na Volarsku neďaleko Soumarského mosta, odkiaľ sa začína splavovať Vltava cez územie v národnom parku smerom na Lipno. Soumarské rašelinisko patrilo kedysi k mnohým ďalším rašeliniskám na známom Vltavskom luhu, ktorý je jednou z najprísnejšie chránených oblastí Šumavy – okrem Vltavy do nej nevedú žiadne turistické trasy a aj vodácka premávka na Vltave je prísne regulovaná.

Priemerná ročná teplota je tu 6,2 °C. Prachatický okres, kde rašelinisko leží, patrí k okresom s najnižšou priemernou teplotou v Českej republike. Ročne tu naprší až osem metrov zrážok a nadmorská výška sa pohybuje od 741 do 750 metrov nad morom. Názov dostalo rašelinisko podľa zvierat, ktoré tu pred vyše tisíc rokmi po Zlatej ceste prekračovali Vltavu, keď vozili do Čiech hlavne soľ a späť do Bavorska poľnohospodárske produkty (soumar – zviera nesúce náklad, napríklad kôň, osol, mulica, ťava a iné, pozn. prekl.). Rašelinisku sa ale vyhýbali – býval to životu nebezpečný priestor pre každého, kto nepoznal bezpečnú cestu zradnou mokraďou.

V 70. rokoch minulého storočia sa tu ale začala rašelina priemyslovo ťažiť. Ľudia celú oblasť odvodnili a z pôvodne päťmetrovej vrstvy nechali v priemere len asi 70 centimetrov rašeliny. Rašelinisko sa pritom tvorilo niekoľko tisíc rokov. Odborníci odhadujú, že vznikalo od poslednej doby ľadovej asi 9000 rokov.

Vytvorilo ho niekoľko druhov rašelinníkov. Tie na svojom vrchole stále dorastajú a spodné časti odumierajú, ale v miestnej pôde a vode sa nerozkladajú kvôli nízkej hladine kyslíka, ale ukladajú sa a menia na rašelinu. Rašelinisko pritom malo podobu takzvaného údolného vrchoviska – rašelina sa tu ukladala najviac v strede a vznikal tak akýsi veľký rašelinný bochník.

Pôvodne tu rástol typický rašelinný les s borovicou barinnou a ďalšími rastlinami zvyknutými na drsné klimatické podmienky, málo živín a nedostatok kyslíka v pôde. Následne ale bola oblasť odvodnená a klesla i hladina spodnej vody. Tým sa horná odhalená vrstva rašeliny prevzdušnila a začali rozkladné procesy. Začali sem tiež migrovať nepôvodné druhy. Keby ťažba v roku 1998 neskončila a nezačala revitalizácia, asi by rašelinisko zarástlo novými druhmi a k pôvodnej podobe sa nevracalo.

Čo sa sem muselo vrátiť v prvom rade, bola voda. Tá je pre rašelinisko kľúčová – vystupuje až k povrchu, a preto je tu málo kyslíka v pôde. To zastavuje rozkladné procesy a umožňuje vznik rašeliny. Samotný rašelinník vodu zadržuje aj v období sucha. Bez vody tu vznikla akási polopúšť, pretože tmavý povrch rašeliny presychal, premŕzal a v horúčave sa prehrieval.

Ako prvé sa preto zastavovalo odvodnenie tohto veľkého územia. V rokoch 2002 až 2006 sa prehrádzali všetky odvodňovacie kanály a vrátili sa sem jazierka. Zasypávali sa tiež priekopy a drevenými prahmi sa bránilo odtekaniu vody. Obnažený povrch rašeliny pokryl mulč (tráva nasekaná na rašelinových lúkach). Ten vyrovnal teploty na povrchu a navyše v ňom boli semená tráv a machu. Tiež sa tu rozhadzoval rašelinník.

Príroda sa tu dostala do akéhosi polostavu, ktorý sa inde na Šumave vidieť nedá. Na vyťaženom území rastie kombinácia flóry údolného vrchoviska s druhmi podmáčaných lúk a mokradí  a postupne odtiaľto miznú rastliny, ktoré sa sem dostali ako cudzie, čo je najviac vidno na odumierajúcich brezách.

Zatiaľ sa sem vracia najmä páperník pošvatý, ktorý je charakteristický bielymi chumáčmi na konci stoniek a s ním napríklad aj čučoriedky, brusnice a niektoré druhy tráv. Začínajú sa objavovať aj koberce rašelinníkov. Biológovia tu robia podrobný výskum a zistili, že za desať rokov tunajšia vegetácia dokázala kolonizovať už dve tretiny územia. Štvrtinu pokrýva hlavne páperník a desať percent rašelinníky. A s každým rokom sa to zlepšuje.

Chodník meria asi jeden a pol kilometra a prístupný je v lete a na jeseň. V zime a na jar sa uzatvára, aby mal pokoj veľmi silno ohrozený tetrov obyčajný, ktorý tu žije. Chodník pritom vznikol v rámci bezhraničného projektu s názvom Suchou nohou do rašelinísk na Šumave a v Bavorsku. Na bavorskej strane pri Haidmühle bol v rámci neho vybudovaný priemyselný  chodník vedúci tiež do reštaurovaného rašeliniska a aj k vodnému hámru, píle alebo do vodnej elektrárne.

Ako by raz, asi za stovky rokov, malo Soumarské rašelinisko opäť vyzerať, to si môžete pozrieť na niekoľkých náučných chodníkoch šumavského národného parku, ktoré vedú do neporušených rašelinísk na Chalupské, Jezerní a Tříjezerní slati.

 

Zdieľať článok na Facebooku