Česká verzia Dreyffusovej aféry: V Polnej za vraždu dievčiny odsúdili nevinného Žida

 

Mestečko Polná sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Jihlavy, asi dve hodinky od Bratislavy. Má len čosi vyše 5000 obyvateľov, no pamiatok na rozdávanie. Za všetky spomeňme barokový chrám Nanebovzatia Panny Márie zo začiatku 18. storočia, ktorý patrí s dĺžkou 63, šírkou 26 a výškou 22 metrov k najmohutnejším v Českej republike, alebo zámok, ktorého počiatky siahajú až do 13. storočia a dnes zahŕňa objekty v rôznych slohoch.

Polná vznikla na pomedzí Čiech a Moravy pravdepodobne koncom 12. storočia a minimálne od roku 1532 bola súčasťou mesta aj početná židovská komunita. Najskôr žili roztrúsene, ale koncom 17. storočia vzniklo prvé geto. Židovskú štvrť tvorili poschodové domy s barokovými a klasicistickými znakmi, v auguste 1863 však celú Polnú zasiahol ničivý požiar, a tak dnes jej pôvodnú podobu pripomína už iba jedna budova.

Napriek tomu patrí geto vďaka svojmu celistvému vzhľadu a pôdorysu v tvare trojuholníka k najvýznamnejším dokladom židovských pamiatok na českom území. V súčasnosti tvorí Karlovo námestie a stojí tu 32 väčšinou poschodových domov prestavaných v novodobom štýle, ako aj synagóga a rabínsky dom, v ktorých  je umiestnené Regionálne židovské múzeum.

Synagóga bola vybudovaná na prelome 17. a 18. storočia a k bohoslužbám slúžila až do 40. rokov 20. storočia. V tom čase sa tam zmestilo 118 mužov a 80 žien. Do mužskej časti sa vchádzalo z ulice a pozdĺžnej chodby, ženská galéria mala samostatný vchod. Po vojne synagóga slúžila ako sklad a chátrala, takže sa dokonca uvažovalo o jej demolácii. Po rozsiahlej rekonštrukcii však opäť slúži verejnosti, konajú sa tu prehliadky, ale aj koncerty a krátkodobé výstavy.

Náročná obnova doslova z ruiny zachránila pred zánikom aj susedný rabínsky dom, ktorý vznikol nadstavbou na začiatku 18. storočia. Dnes v ňom na prízemí môžete vidieť expozíciu o histórii polenského geta a jeho obyvateľov, ale aj čiernu kuchyňu, kde sa dozviete o kóšer varení. Najväčší poklad je však ukrytý o poschodie nižšie.

V priebehu stavebných prác totiž objavili pod zbúraným sociálnym zariadením rituálny kúpeľ mikve, vybudovaný okolo roku 1684, ktorý patrí nielen k najstarším, ale aj najkrajším v krajine. Je čiastočne vytesaný do skaly, hlboký dva metre a plný pramenitej vody. „Pred pár rokmi siahala až po najvyšší schod, dnes je už hladina oveľa nižšie,“ vysvetľuje naša sprievodkyňa Klára Dvořáková s tým, že prítok sa kvôli rituálnym účelom nemôže nijako upravovať.

Prehliadka oikračuje nan poschodí, kde obdivujeme tzv. zimnú modlitebňu s jednoduchým svätostánkom. Miestnosť sa využívala v studenom počasí, keď ju na rozdiel od klasickej synagógy prehrievali lúče slnka. Od roku 1850 slúžila aj ako židovská všeobecná škola a na balkóne môžete dodnes vidieť vonkajší záchod (prevét), kde si žiaci uľavovali s výhľadom na námestíčko za rabínskym domom a synagógou.

Možno k nim patril aj najznámejší tunajší Žid Leopold Hilsner, ktorého rodina bývala po polovici 19. storočia v príbytku pre obecných chudobných, zriadenom v suteréne. Priezvisko tohto nešťastníka sa stalo symbolom pre najväčšie prejavy antisemitizmu v Česku pred nástupom Hitlera a jeho prípadu je v Polenskom regionálnom múzeu venovaná rozsiahla expozícia.

Na jar 1899 otriasla Polnou brutálna vražda 19-ročnej Anežky Hrůzovej, ktorá v meste pracovala ako krajčírka. Telo nieslo stopy zápasu a početných rán palicou a kameňmi, na krku bolo znateľné škrtenie a veľký hlboký rez. Miestni lekári vyhlásili, že v tele a na mieste nebolo dosť krvi, no hoci tento údaj mohol naznačovať, že k vražde došlo inde, obviňujúce prsty ukázali na miestnych Židov. Už oddávna sa totiž verilo nezmyslu, že z rituálnych dôvodov vraždia kresťanov a odoberajú im krv.

Hlas ľudu už po pár dňoch ukázal na 22-ročného neveľmi inteligentného Leopolda Hilsnera, ktorý na čas vraždy nemal alibi, lebo sa ako obvykle potuloval po okolí. „Dovtedy sa Židom v Polnej nežilo v porovnaní s inými krajinami vôbec zle. Neboli násilnosti, pogromy... Záhadná smrť však všetko zmenila. O život sa začali báť aj obyvatelia geta,“ vysvetľuje Dvořáková.

Hilsnera súdili v Kutnej Hore za prítomnosti antisemitských novinárov a politikov, ktorí ovplyvňovali verejnú mienku, a tak nemal šancu na spravodlivý proces. „Justičný omyl a osobná tragédia Leopolda Hilsnera bola zavinená mimoriadnym vplyvom protižidovskej propagandy a politiky v českej spoločnosti v dobe okolo roku 1900. Namiesto priestoru pre hľadanie spravodlivosti sa súdna sieň stala javiskom antisemitizmu,“ čítame na informačnej tabuli.

Napriek tomu, že svedkyňa, ktorá zrejme ako jediná videla skutočného vraha Anežky, ho odmietla stotožniť s obvineným, chudobný Žid bol uznaný vinným a odsúdený na smrť, až kým mu cisár František Jozef neudelil milosť. Z väzenia sa dostal po takmer dvoch desaťročiach, zmenil si meno a túlal sa po českých a rakúskych mestách. Zomrel v roku 1928 na ochorenia, ktoré zrejme súviseli s dlhodobým pobytom za mrežami.

Ostro sledovaný proces však zničil aj jeho advokáta Zdenka Auředníčka. Nenávisť českých nacionalistov a antisemitov a následný strata klientely ho priviedla na pokraj duševného zrútenia a napokon opustil krajinu a usadil sa v ďalekej Viedni. Nevôli verejnosti čelila i časť českej inteligencie na čele s profesorom Tomášom G. Masarykom, ktorý označil rituálnu vraždu za poveru a pozadie procesu za antisemitské.

Skutočného vraha nešťastnej Anežky Hrůzovej nikdy nevypátrali.

 

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku