Bítov je jedným z najstarších a najromantickejších hradovna Morave. Nad riekou Dyje sa týči už od stredoveku, no návštevníkov láka nielen bohatou históriou, ale aj unikátnou zbierkou vypchatých zvierat z celého sveta. Najviac pozornosti na seba pútajú psy a mačky.
Skalný ostroh na riekou bol zrejme osídlený už za čias Veľkej Moravy, prvé písomné zmienky o Bítove ale pochádzajú z roku 1046. Predpokladá sa, že hrad založil panovník Břetislav I. a po vymretí Přemyslovcov po meči prešiel začiatkom 14. storočia do rúk Lichtenburkovcov.
Majetkom rodu, ktorý zbohatol najmä vďaka ťažbe striebra, zostal Bítov až do roku 1576. V ďalších storočiach mal rôznych pánov, najväčšiu pečať na ňom ale zanechal Fridrich Jankovský z Vlašimi, spoluautor moravskej ústavy (1628).
Pôvodne sa jednalo o drevenú stavbu, až začiatkom 13. storočia hrad dostal svoju kamennú podobu. Jeho najstaršia dochovaná časť, kamenná veža, pochádza z obdobia okolo roku 1222. Postupne bolo dobudované mohutné opevnenie s tromi vežami, nová obytná časť aj hradný kostol Nanebovzatia panny Márie na hradnom nádvorí (1334). V roku 1638 bol postavený palác s arkádovým nádvorím a vežou.
Bítov ale čakali ešte viaceré ďalšie premeny. Po roku 1811 upravili budovy do dnešnej neogotickej podoby a postavili aj nové severné krídlo s kuchyňou. Na mieste sýpky vznikla divadelná sála a na severnej strane empírová kočiareň s koniarňou. V 19. storočí prebehli aj veľké úpravy záhrad a lesoparku s výstavbou rotundy, studničky a jazierka lásky.
Najväčšiu pozornosť súčasných návštevníkov ale púta interiér, kde uvidíte okrem dobového nábytku či vzácnej zbierky zbraní tiež obrovské množstvo vypchatých zvierat. Bývalí majitelia boli vášnivými poľovníkmi, a tak si zo svojich ciest po svete priniesli aj exotické trofeje ako opičky, levy, kolibríky či rôzne iné cudzokrajné vtáky. Rozsahom možno o čosi menšou, no o to zaujímavejšou je však zbierka, ktorú založil posledný majiteľ hradu. Tvoria ju totiž vypchaté psy a mačky.
Georg (Jiří) Julius Haas z Hasenfelsu bol podivín. Pochádzal z rodiny statkárov zo západných Čiech, ktorí vlastnili najväčšiu porcelánku v Habsburskej monarchii, a Bítov dostal v roku 1912 do daru od otca, keď inzerát s ponukou uvideli v novinách. Už o dva roky ale vypukla prvá svetová vojna, Georg (na foto v strede) narukoval a na hrad sa vrátil až v roku 1921.
V tej dobe mal 35 rokov a bol starým mládencom. Zrejme by preňho ani nebolo jednoduché nájsť si vhodnú manželku. Haasovci boli do šľachtického stavu povýšení až v roku 1899 a navyše mali židovský pôvod, preto na nich ostatní šľachtici pozerali cez prsty. Určite nepomohlo ani to, že Georg bol výstredný bohém, ktorý sa rád oddával pitkám a bujarým zábavám.
Škrobené večierky a manželstvo podľa pravidiel mu zrejme vôbec nechýbalo. Haas udržiaval bohaté kontakty s miestnymi ženami, z ktorých mnohé sa stali jeho milenkami. Barón sa k nim správal ako pravý gavalier. Dbal o to, aby im nič nechýbalo a aj vo svojom závete im odkázal slušný majetok a apanáž. Ešte dlho po Haasovej smrti chodila niektorým miestnym starenkám malá finančná podpora.
Barón v okolí splodil aj niekoľko detí. Oficiálne uznal len dvoch svojich potomkov, predpokladá sa ale, že ich dokopy mohlo byť minimálne pätnásť. O Haasových vzťahoch máme presnejšie informácie. Viedol si totiž tzv. Maitressen konto - evidenciu mileniek, kde ich hodnotil podľa poskytnutej rozkoše. V najúspešnejšom roku mal zapísaných až 285 žien.
Dôkazom Haasových milostných aférok je aj niekoľko fotografií a unikátny súbor vypchatých mačiek. Každá z nich má totiž nejaký doplnok, napríklad klobúčik či šatku, podľa ktorého sa dá rozoznať, ktorú z barónových mileniek reprezentuje. Hoci môže zbierka vyzerať kruto, opak je pravdou. Barón bol totiž obrovským milovníkom zvierat a je považovaný za predobraz dnešných ochrancov prírody.
Nenávidel zabíjanie zvierat a odmietal ich lov - na rozdiel od jeho matky, s ktorou sa bytostne neznášal. Barónka bola typická nemecká šľachtičná a na poľovačkách trávila každú voľnú chvíľu. Steny jej súkromných priestorov pokrývali trofeje a dokonca aj niektoré kusy nábytku boli vyrobené zo zvierat, ktoré ulovila. Na Bítove uvidíte napríklad jej kožou potiahnuté kresielka z parožia. Niet divu, že sa Georg matke vyhýbal a aj svoje bývanie si radšej zariadil v úplne inom trakte.
Haas uprednostňoval spoločnosť zvierat a hrad premenil na jednu z najväčších súkromných zoologických záhrad, kam sa cez víkend mohla bezplatne pozrieť aj široká verejnosť. Choval psy, kone, mačky, ale aj mravenčiara či levicu, pomenovanú podľa jeho obľúbenej Disnyeho postavičky Mickey Mousa. Barón nechával svoju Mietzi-Mausi sedieť pri jedálenskom stole a želal si, aby ju po smrti pochovali spolu s ním v hradnej kaplnke.
Haas svoju milovanú levicu odkúpil ako mláďa od cirkusu Kludski a spolu s ňou prišiel na Bítov aj poník, ďalší Haasov obľúbenec. Bol to mladý, divoký a neskrotný tvor, ktorému dávali zamestnanci piť zvyšky piva, a tak neraz zúrivo vyčíňal na nádvorí. Jedného dňa sa však nešťastnou náhodou zranil a musel byť utratený, a tak si smútiaci barón nechal na pamiatku aspoň vypreparovať jeho telo.
Pri všetkej barónovej láske ku zvieratám si ale ten najväčší kus barónovho srdca jednoznačne uchmatli psy. Tie sa stali v podstate pánmi hradu, veď v jednej chvíli ich na Bítove bývalo až dvesto! Na dvore vybudovali veľké množstvo voliér a výbehov, v interiéri psom vyhradili bývalú divadelnú sálu a v hradnej kuchyni namiesto pre ľudí varili pre zvieratá.
Na plemene barónovi nezáležalo. S rovnakou láskou choval bernardíny, dogy, boxery, írske setre, jazvečíky, ale aj rôznych krížencov. Všetky informácie o psoch aj o výdavkoch nechával zapisovať do účtovných kníh a v písomnej podobe dokonca existoval denný režim, v ktorom bolo stanovené napríklad aj to, že v sobotu sa mení slama vo všetkých kotercoch a búdach.
Podobne ako pri poníkovi sa barón nedokázal rozlúčiť ani so svojimi najväčšími psími miláčikmi, a tak si mechával zachovávať aspoň ich telesnú podobu. Výsledkom je najväčšia zbierka vypchatých psov na svete, kde je každé z 51 zvierat zvečnené v polohe, ktorú malo počas života najradšej.
Ostatné psy nechával Haas pochovať na psích cintorínoch v hradnej priekope pred hlavnou bránou a v záhrade. Hroby boli označené dreveným krížom a malou plechovou doštičkou s menom zosnulého a ozdobené bielymi kamienkami a buxusom.
V podstate celý svoj život prežil Georg Haas obklopený svojimi milovanými zvieratami a opustiť ich odmietal aj po smrti. Keď mal v máji 1945 spolu s ostatnými Nemcami opustiť územie Čiech a Moravy a odísť do Rakúska, 65-ročný barón to odmietol. Obliekol sa do parádnej uniformy a napriek prosbám vernej gazdinej sa zamkol vo svojej izbe.
Okolo jednej hodiny po polnoci padli dve rany a Haas bol mŕtvy. Oficiálne sa hovorilo o samovražde, jeho smrť ale sprevádzali viaceré nejasnosti (barón mal napríklad dve strely v ľavom spánku, hoci bol pravákom). Mnohí preto dodnes veria, že si v skutočnosti nevzal život sám, ale majiteľa Bítova zabil najatý vrah, aby bolo hrad možné vykradnúť.
To sa po jeho smrti aj stalo. Vzácne kusy hradného nábytku boli zničené, rozkradnuté alebo rozpredané za bagateľ. Zvieratá trpeli hladom a barónova milovaná levica čoskoro po pánovej smrti zahynula tiež. Podľa jednej verzie ju zastrelil ruský vojak, iní tvrdia, že ju otrávili arzénom. Napriek barónovmu želaniu nebola Mietzi-Mausi pochovaná v rodinnej hrobke v hradnej kaplnke spolu s ním.
Barónove milované psy však zostali súčasťou hradu Bítov až dodnes, a tak sem prúdia aj zvedavci, ktorí podobné pamiatky bežne nenavštevujú. Zbierka vypchatých domácich miláčikov je veľkým lákadlom, bez preháňania ale môžeme povedať, že pohľad na nich nemusí byť pre každého úplne príjemný. Treba však mať stále na pamäti, že vznikli z lásky jedného muža k verným nemým tváram.
NÁŠ TIP:
Bítov leží necelých 30 kilometrov od Znojma nad Vranovskou priehradou, ktorá je vďaka širokým službám skvelou lokalitou na víkend či celú dovolenku. Priamo pod hrad sa v lete dokonca môžete dopraviť výletnou loďou.
Neobíďte ani samotnú obec Bítov. V nej sa nachádzajú až dve menšie rodinné múzeá (jedno venované automobilom značky Tatra, druhé modelom železnice a vláčikov), ale tiež rodinný pivovar manželov Tesařových.
V budove hasičskej zbrojnice môžete skvelé pivo nielen ochutnať, ale aj sledovať celý proces výroby. V susedných priestoroch navyše funguje penzión s reštauráciou, takže z Bítova smädní ani hladní rozhodne neodídete.
Ďalšie turistické možnosti v okolí nájdete aj na stránke www.znojmoregion.cz.
