Určené pre mŕtvych, ale tešia živých: Jurkovičove vojenské cintoríny sú vzácnym unikátom

2022-11-12 13:00:00 |   |    | 

Vrcholné diela najznámejšieho slovenského architekta prvej polovice 20. storočia Dušana Samuela Jurkoviča sú známe nielen architektonickej obci, ale aj širšej verejnosti. Našu pozornosť si však zaslúžia aj jeho súbor troch desiatok vojenských cintorínov z I. svetovej vojny, o ktorých sa na Slovensku natoľko nevie. Ide pritom o absolútny unikát.



 

Dušan Samuel Jurkovič patrí k našim najvýznamnejším architektom. Mnohé jeho diela pozná azda každý. Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle, Spolkový dom (dnes Dom kultúry) v Skalici, budova lanovej dráhy na Skalnaté pleso v Tatranskej Lomnici, tepláreň v Bratislave, kúpeľné domy v Luhačoviciach, Pustevny na Radhošti, zámok Josefa Bartoňa v Novém Měste nad Metují či Jurkovičova vila v Brne, to všetko sú stavby, ktoré netreba bližšie predstavovať.

Jurkovičova tvorba však bola najmä v medzivojnovom období omnoho rozmanitejšia. K absolútnemu unikátu, ktorý je na Slovensku málo známy, je jeho súbor troch desiatok vojenských cintorínoch z I. svetovej vojny. Nachádzajú sa na juhovýchode Poľska, tesne pri slovenských hraniciach. Niektoré sú síce ťažšie prístupné a na mnohých vykonal svoje dielo zub času, ale zaslúžia si našu pozornosť.

 

Záchrana v hodine dvanástej

Jurkovič väčšinu z cintorínov naprojektoval z dreva, no časom sa vytratil záujem o ich udržiavanie, a tak pod vplyvom drsnej prírody spustli a takmer zanikli. Poľskí ochrancovia prírody i rakúsky čierny kríž sa našťastie v posledných rokoch usilujú o ich záchranu, takže viaceré z  cintorínov po rekonštrukcii nadobudli stratenú krásu. My sme sa počas našej návštevy perly Šariša - Bardejova zašli pozrieť aspoň na niektoré z nich a neoľutovali sme. Hoci sú určené pre mŕtvych, architektonické a krajinárske riešenie každého je majstrovským dielom skúseného tvorcu, ktorý chcel žijúcim pripomenúť padlých v I. svetovej vojne. 

 

Deň vojnových veteránov

11. november sa slávi ako Deň vojnových veteránov. Práve v tento dátum roku 1918 bolo podpísané bojujúcimi stranami prímerie a skončila sa dovtedy najstrašnejšia vojna v dejinách ľudstva. Od roku 1919 sa vždy 11.11. presne o jedenástej hodine vo Veľkej Británii, USA a v posledných rokoch aj v ďalších krajinách západného sveta na dve minúty zastaví život. Tento zvyk sa dodržuje dodnes ako symbol uctenia pamiatky vojakov, ktorí statočne, odvážne a odhodlane bojovali za našu budúcnosť. Od roku 1921 je symbolom tohto sviatku červený vlčí mak.

Prvá svetová vojna zrútila staré spoločenské istoty, rozpadli sa mnohonárodné štáty a z monarchií sa stali demokratické republiky. S týmito zmenami prišla aj do architektúry revolúcia zvaná moderna a Jurkovič bol jedným z jej priekopníkov, ale súčasne váhal opustiť celkom tradície. V tejto symbióze nového a tradičného vznikli diela, ktorých hodnoty preveril čas.

 

Všetci na jednom mieste

Rakúsko-uhorská armáda aj počas vojenských operácii zabezpečovala opateru ranených a napokon aj starostlivosť o padlých. Armáda na tento účel zriadila pri veliteľstvách jednotlivých vojenských okruhov špeciálne oddelenia, v ktorých pracovali inžinieri architekti, sochári, maliari a remeselníci rôznych profesií, pričom využívali aj prácu vojnových zajatcov. Oddelenia mali za úlohu nielen likvidáciu škôd na bojiskách, ale predovšetkým identifikáciu padlých a ich pietne pochovanie na novovybudovaných vojenských cintorínoch.

A to bez ohľadu na to, ku ktorej z bojujúcich strán či armád patrili. Motto na jednom z týchto cintorínov hovorí: „Za života pohádaní, smrťou zmierení, spolu tu zložili kosti.“ Toto bezprecedentné pochovávanie všetkých mŕtvych – vojakov a dôstojníkov rakúsko-uhorskej, nemeckej i cárskej ruskej armády sa už v histórii nikdy nezopakovalo.

 

Oddelenie pre výstavbu vojnových hrobov

K najlepšie fungujúcim oddeleniam pre výstavbu vojnových hrobov pri cisársko-kráľovskom vojenskom veliteľstve patrilo to v Krakove, pod ktoré spadala oblasť západnej Haliče. Práve tu našiel Jurkovič útočisko pred nečinnosťou v Brne, kde v tom čase nemal žiadne zákazky, a zároveň novú tému pre svoju tvorbu. Pomníkom, náhrobkom, pamätníkom či cintorínom sa predtým veľmi nevenoval. Asi najbližšie k dovtedajšej tvorbe, ktorá ho inšpirovala aj pre túto novú výzvu, boli projekty, ktoré uskutočnil pre pútnické miesto na Svätom Hostýne.

Krakovské oddelenie začalo pracovať v januári 1916 a v priebehu trištvrte roka postavili väčšinu pohrebísk. V priebehu troch rokov vzniklo v oblasti zaberajúcej okolo 10 tisíc km2 a rozdelenej do 11 okrskov takmer 400 cintorínov, na ktorých pochovali vyše 60 tisíc padlých vojakov rakúsko-uhorskej, nemeckej a ruskej armády. Mnohé z týchto cintorínov vzniklo priamo na miestach bojov, iné v blízkosti dedinských cintorínov.

Dôležitosť sa kládla nielen na súlad nových stavieb s krajinou, ale aj s lokálnou architektúrou. Architekti, ktorí navrhovali celkový projekt od umiestnenia po detaily architektonického stvárnenia pomníka a jednotlivých náhrobkov, úzko spolupracovali so sochármi, maliarmi a ďalšími umeleckými profesiami a vytvárali tak unikátne umelecké diela v lone prírody.

 

Jurkovič staval cintoríny na mieste bojov

Oblasť západnej Haliče, spadajúcej pod starostlivosť oddelenia, v ktorom Jurkovič pracoval, bola rozdelená do desiatich okresov. Spomedzi nich si Jurkovič vybral Zmigród, ležiaci v blízkosti hraníc Poľska a Slovenska, ktorý mu bol blízky rázom krajiny i ľudu. Bola to oblasť od Gorlice po Duklu, hornatá krajina s rázovitou ľudovou drevenou architektúrou, ktorá ho v nasledujúcej tvorbe cintorínov veľmi inšpirovala. Drevo ako stavebný materiál pri tvorbe cintorínov bolo v tejto oblasti veľmi časté a oslovilo aj Jurkoviča.

Ten cintoríny najradšej zakladal priamo v teréne, aby tak na miestach niekdajších tvrdých bojov vo forme pamätníkov vyrozprával udalosti vpísané do tohto miesta a na náhrobkoch pripomenul obete, ktoré si tieto boje vyžiadali. Mal veľkú voľnosť pri výbere miesta, materiálu a mal možnosť robiť pokusy. Zasadzoval cintoríny prirodzene do prírodnej scenérie a vytváral dojem, že jeho stavby zrastajú s krajinou. Jurkovič zároveň dokonale svojimi stavbami vyrozprával príbehy, ktoré spojili osudy obetí s miestom ich posledného odpočinku. Jeho haličské cintoríny navodzovali atmosféru piety, bez nadsadeného dramatizovania, pátosu a monumentality. Boli koncipované ako náboženské a pietne objekty. Staval pomníky padlým, nie heroizovaným hrdinom.

 

Drevo, kov a kameň v symbióze so zeleňou

Okrem dreva, ktoré používal na zrubové konštrukcie či súčasť oplotenia cintorína, Jurkovič pri tvorbe haličských cintorínov siahal aj po rôzne opracovaných kameňoch.  Obľuboval lomový kameň, ktorý svojou surovosťou ladil s prírodným prostredím. Často ho využíval na múry ohrád či na podmurovky pomníkov. Niekedy do muriva vkladal veľké balvany alebo monolity, z ktorých vyrastali tesané kríže.

Vo viacerých prípadoch využil Jurkovič aj nové materiály ako betón či umelý kameň. Drevo využíval aj vo forme šindľa, ktorým pokrýval vstupné brány, zakončenia kaplniek či vežových útvarov pamätníkov. Okrem rozličných tvarov náhrobných krížov, ktoré poukazovali na národnosť a vierovyznanie padlých, architekt často drevo používal aj na monumentálne kríže.

Drevo a kameň dopĺňal aj kov, najčastejšie v podobe ozdobných klinov spájajúcich brvná krížov či plechových prístreškov kryjúcich náhrobné či monumentálne kríže. Kov sa uplatnil aj v podobe nápisových tabúľ na individuálnych hroboch. V menšej miere kov Jurkovič použil aj na zábradlia cintorínov či na celé kríže.  Dôležitou súčasťou bola zeleň, keď sa na pietnych miestach vysádzali konkrétne stromy či kríky. Na vyčlenenie cintorína z okolitej prírody často využíval živé ploty.

 

Rotunda, vojenský cintorín č. 51

Najväčšieho ohlasu spomedzi Jurkovičových haličských cintorínov sa dočkali architektonické pomníky v podobe kaplniek tvarom pripomínajúcich veže karpatských drevených kostolov. Vďaka týmto stavbám si Jurkovič upevnil svoju povesť „básnika dreva“.

Najkrajším a asi aj najznámejším je cintorín na Rotunde, umiestnený na holom vrchu s výškou 771 metrov, ktorý ponúkal široký rozhľad po okolí. Dnes je už zarastený a cintorín dobre skrytý uprostred zelene, napriek tomu svojou nádherou vyrazí dych každému návštevníkovi. Po pomerne prudkom, asi trištvrte hodinovom výstupe sa pred vami objaví dokonalé dielo.

V kruhovej ohrade vymurovanej z lomového kameňa do výšky dvoch metrov boli dookola podľa krížových osí symetricky rozložené hroby – štyri hromadné a dvadsať individuálnych. Uprostred kompozície sa týči sústava piatich ihlanových veží, stojacich na kamennej podmurovke s vysokými strechami pripomínajúcimi veže karpatských kostolíkov, ukončené mohutnými krížmi s dekoratívnymi oblúkovitými strieškami.

Ústredná veža dosahuje výšku 16 metrov, ostatné štyri 12 metrov. Pochovaných je tu 54 vojakov, z toho 42 rakúsko-uhorských a 12 ruských. Ako memento pôsobia na návštevníkov slová vyryté do kameňa : „Neplačte, že ležíme tak ďaleko od ľudí. A búrky nás neraz častujú. Však slnko nás každý deň skôr budí. A včaššie odhaľuje žiaru svojej slávy“.

 

Magura / Przelecz Malastowska , vojenský cintorín č. 60

Cintorín založený v priesmyku pod Magurou patrí k prvým Jurkovičovým dielam. Postavil ho už v apríli 1916 a vymedzovala ho ohrada v tvare pravidelného dvanásťuholníka. Dominantou je kaplnka, ukončená šindľovou strechou, nad ktorou je nadstavec z piatich krížov zjednotených spoločným trojuholníkom striešky.

Pri základni nadstavca je v lichobežníku umiestnený obraz Madony Czestochowskej. Pod ňou je umiestnená pamätná doska v nemeckom jazyku, ktorý v preklade znamená: „Pamätajte počas dní plných šťastia. Že na tej zemi prebiehal zúrivý zápas. Že tu tisíce mladých obetovalo svoj život. Aby sa pre vás rozsvietilo slnko slobody.

Najväčšou zvláštnosťou tohto cintorína je drevená maceva (židovský náhrobok) v absolútne originálnom Jurkovičovom štýle, pod ktorým je pochovaný židovský vojak Mendel Brod zo štvrtého streleckého bataliónu. Na celom cintoríne sa nachádzajú 4 masové hroby a 63 individuálnych hrobov, kde navždy odpočíva 174 rakúsko-uhorských vojakov, ktorí padli vo februári až máji 1915 počas operácie Gorlica.

 

Gladyszów, vojenský cintorín č. 55

Len čo prejdete dvojkrídlovou drevenou bránkou na cintoríne v Gladyszówe, ocitnete sa pred obdobným vežovým tvarom, ktorý  má aj pomník, ale tentokrát ako samostatný dominantný útvar. Štíhly, trikrát odstupňovaný kónus  so šindľom pokrytou strechou sa dvíha na podstavci z kamenných kvádrov s nápisovými tabuľami.

V kameni sú vytesané tieto slová : „Smrť vojaka je svätá. A veľký príkaz nenávisti zotiera. Či bratom bol, alebo nepriateľom. Nech nikto nepamätá. Rovnako česť a milosť darujme im.“ Mohutný drevený kríž, ktorý z neho vyrastá, je ukončený ozdobnou plechovou strieškou oblúkového tvaru a siaha do výšky 12 metrov od základne pamätníka. Pochovali tu 104 padlých, z toho 12 rakúsko-uhorských a 92 ruských vojakov.

 

Ďalšie Jurkovičove vojenské cintoríny

K ďalším zaujímavým Jurkovičovým vojenským cintorínom patrí vojenský cintorín č. 46 Konieczna – Beskidek, ktorý stojí na kopci priamo na slovensko - poľskej štátnej hranici, čo ukazujú hraničné kamene oboch krajín. Na tomto cintoríne je pochovaných 168 rakúsko-uhorských vojakov a 135 ruských.

Na maličkom, ale dobre zachovanom vojenskom cintoríne č. 52 v dedinke Zdynia je pod dominantným kamenným krížom pochovaných 29 rakúsko–uhorských a 17 ruských vojakov, z toho sú 2 hromadné hroby a 3 pre identifikovaných padlých vojakov.

Dobre dostupný aj autom je vojenský cintorín č. 56 v dedinke Smerekowiec, ktorý leží hneď pri ceste vedľa malého rusínskeho cintorína. Pochovaných je tu 22 rakúsko-uhorských vojakov a 1 ruský.

Posledný nami navštívený vojenský cintorín č. 48 sme našli v hustom lese pri dedinke Regietow Wyzny. Po prejdení drevenou bránkou s motívom slnka, ktorý bol pre Jurkovičovu tvorbu typický, sa ocitnete na cintoríne ohraničenom kamenným múrikom. Pochovaných je tu 74 rakúsko–uhorských a 136 ruských vojakov.    

Po skončení vojny a dokončení týchto haličských vojenských cintorínov sa Jurkovič vrátil na Slovensko a navrhol svoj najimpozantnejší pomník – mohylu generálovi Štefánikovi na Bradle. Jej architektúra priamo nadväzuje na diela vojnového obdobia a je vlastne zavŕšením haličskej periódy, ktorá bola so všetkými svojimi obmedzeniami vrcholnou fázou architektovej tvorby.

 

 

Autor: © Zoznam/Pavol Urbánek

Zdieľať článok na Facebooku


Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk

Piatok, 29. marec. 2024. Meniny má Miroslav.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa