KREMNICA - Ľudia si skrášľujú príbytky rôznymi dekoráciami. Vkus máme odlišný, niektorým sa páči niečo, čo iní považujú za gýč. Väčšinu z vyše 4000 exponátov získali do Múzea gýča v Kremnici ako dar. Vystavené diela chodia obdivovať turisti z celého sveta. A nie sú to iba len trpaslíci, považovaní za symbol všetkých gýčov na svete.
Mnohí návštevníci múzea gýča v Kremnici žiadajú, aby im sprievodca povedal definíciu gýča. „Čo je to vlastne ten gýč? Je toto gýč, alebo nie je? Prečo to je gýč a to nie?“ pýtajú sa. Turisti prichádzajú nielen zo Slovenska, ale aj z Českej republiky, Veľkej Británie, celej Európy, USA a dokonca aj Japonska.
Sprievodca Miroslav Marko (69) robí v múzeu ako dobrovoľník. Je už na dôchodku, predtým päť rokov pracoval na pošte a pôsobil aj v mestskom úrade ako prednosta. Vyštudoval drevársku priemyslovku, neskôr si urobil aj bakalára na vysokej škole v Banskej Bystrici. V penzii sprevádza turistov z domova aj zo sveta.
„Obrátil som sa na slovník slovenského jazyka, tak som to sem aj vystavil, je to jedna z viacerých definícii gýča, ktorá podľa mňa sedí,“ ukazuje sprievodca Miroslav Marko na obrázok s textom: „Gýč je skrátka umelecky bezcenný, nevkusný výtvor zameraný na lacný efekt, výtvarné, literárne alebo iné dielo nízkej umeleckej hodnoty.“
Do múzea chodia aj školské výpravy s učiteľkami estetický výchovy. Našli sa vraj aj také, ktoré po prehliadke zarazene vraveli, že sa im niektoré exponáty veľmi páčia.
„Väčšinu exponátov nám ľudia donesú. Boli to nevhodné dary alebo pozostalosť po príbuzných.“ povedal Miroslav Maroko, ktorý na prácu v múzeu nie je sám. Záujemcov o gýče po múzeu sprevádza ešte jeden jeho kolega. „Snažíme sa našich návštevníkov neobracať, nepadne to na dobrú hrudu,“ myslí si s tým, že každý jedinec inak vníma svet.
Múzeum sídli v objekte mesta Kremnica a funguje vďaka vstupnému, z ktorého občianske združenie hradí náklady na prevádzku, najmä energie. Exponáty sú rozdelené do sekcií a vystavené sú v dvoch miestnostiach. Pri našej návšteve ich tam bolo 4072.
„V našom múzeu máte príkaz fotiť a nakrúcať videá,“ smeja sa sprievodca. Exponátov sa návštevníci môžu aj dotýkať. Vidieť môžu hrajúce dámske skrinky na šperky, keramiku, drevené výrobky, dekorácie z prímorských destinácií, jedálenské súpravy, zapaľovače, výšivky a mnoho iného. Samozrejme nechýbajú ani maskoti gýča - trpaslíci.
Jeden nadšenec ponúkol, že pri príležitosti výročia založenia mesta Levoča vyrobí Levočskú bielu pani. „Tu ju máte v plnej kráse,“ ukazuje sprievodca. „Dal si na tom záležať, je na kolieskach, ale určite nemá ani jeden historických prvok. To je ukážka toho, že každý z nás má to cítenie a to estetično rôzne,“ vysvetlil Miroslav Marko.
Chemlonový obraz zase doniesol muž, ktorý chcel svoje dielo, na ktorom vraj pracoval celé tri roky, pôvodne vyhodiť. Pri tvorbe mu došli farebné bavlnky. „Povedal nám, že už nemal hnedý j zelený chemlon, mal veľa červeného, tak ho tam pri tvorbe obrazu šľahol a manželka ho vyhodila aj s obrazom z domu,“ opísal pôvod jedného z exponátov sprievodca. „Je to náročná precízna práca, ktorá dlho trvá, to ide gulička ku guličke...“ spomenul.
Ada Straková v obývačke
V jednej z miestností je aj ukážková sedacia obývačková zostava aj s televíznym prijímačom, do ktorého nalepili fotografiu niekdajšej slovenskej televíznej hlásateľky Ady Strakovej, ktorá je rodáčka z Kremnice.
„Náš cieľ je, aby ľudia neplakali, ale nostalgicky si povedali, však takúto obývačku som mal, toto som mala. Aby prišli ako domov, tak sme začali obývačkou, mäkké fotelky, dobové rádijko, tonetka, lampa, televízor Marína z roku 1961 a sekretár,“ opisuje Miroslav Marko. V miestnosti je spálňa či kútik s vianočným stromčekom.
Medzi pôvodne nechcené svadobné dary patrí aj pozlátená jedálenská súprava. „V sobotu na svadbe ju dostali mladomanželia a už v nedeľu zaujala čestné miesto v našom múzeu,“ uviedol sprievodca.
V múzeu majú aj dar od bývalej premiérky Ivety Radičovej. „Nepodarilo sa nám však od nej zistiť, od koho ho dostala. Mnohí návštevníci nám vyčítajú, že tu nemáme rybu, ktorá na tlesknutie hýbe chvostom a spieva vianočnú melódiu, tento exponát nám chýba,“ smeje sa Miroslav Marko.
Iný muž, ktorý robil na železnici, priniesol do múzea zaujímavý budík, ktorými mu kúpili kolegovia, lebo často zaspával do roboty. „Po obvode chodí vlak a trúbi,“ predviedol nám exponát sprievodca.
Ako vzniklo múzeum gýča?
Riaditeľ festivalu Kremnické gagy a zároveň aj riaditeľ Múzea gýča v Kremnici Roman Vykysalý (66) sa s myšlienkou zviditeľnenia gýča pohrával už na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Kremnici v roku 1973. Je umelecký kováč a umením sa zaoberá celý život. Počas štúdia sa začal venovať aj ochotníckemu divadlu. Rodák z Kremnice dnes žije v obci Hronská Dúbrava (okr. Žiar nad Hronom).
Keď bol v roku 1975 ako študent na praxi, aj s kamarátom objavili výrobcu betónového jeleňa. Ukázal im, ako robil aj dvojmetrovú muchotrávku. „Mali sme plán, že napíšem knihu Hrady, zámky a jelene, taký bedeker, keďže v tom čase takmer na každej železničnej stanici bol postavený malý hrad či zámok, ktorý vytvoril väčšinou miestny výpravca,“ opísal začiatky svojho vzťahu ku gýčom.
Diela mali v pláne vyfotografovať a Roman Vykysalý túžil k jednotlivým hradom vymýšľať povesti. Napokon nebolo nič. Neskôr, keď už začal pracovať, dostal objednávku na výrobu mreží na jednu chatu. Keď prišiel na obhliadku, domček bol plný chemlonových dečiek, drevených výrobkov a jeleňov.
„Obzeráte, čo?,“ opýtal sa domáci. Napokon priznal, že je lekár a sú to dary od pacientov, ktoré spočiatku vyhadzoval. „Bolo mu to však ľúto, považoval to za recesiu, no manželka mu veci nedovolila mať doma, tak ich nosil na chatu. Vtedy mi prvý raz napadla myšlienka vytvoriť múzeum gýča,“ opísal Roman Vykysalý.
Ešte za socializmu
Prvý pokus o prezentáciu gýčov sa uskutočnil v roku 1982 na druhom ročníku Festivalu humoru a satiry Slovenské gagy vo forme výstavy. „Vtedy väčšina gýčov bolo z dovozu, tak sme to s kamarátom rozdelili do skupín podľa krajín pôvodu výrobkov. Z dôvodu nedostatku v obchodoch si však ľudia dekorácie vyrábali najmä sami,“ opísal Roman Vykysalý.
Druhýkrát sa výstava gýčov konala aj o rok neskôr a od roku 2004 je každoročnou súčasťou festivalu Kremnické gagy. Napokon v roku 2006 začalo oficiálnu činnosť Občianske združenie Múzeum gýča a o dva roky otvorili stálu expozíciu.
Ulička nosov
Súčasťou múzea je aj Ulička nosov. Myšlienka vznikla v roku 1999, kedy nad Kremnicu urobili 2,5 metra vysoký nápis GAGYVÚD.V tom čase sa mala v Uličke odtláčať nie práve najvkusnejšia časť tela – zadok.
„V roku 2002 sa nápad zapáčil humoristovi Stanovi Radičovi, ktorý začal s nami spolupracovať. S tou časťou tela mal ale trošku problémy a prišiel s nápadom odliatkov nosov,“ povedal sprievodca múzea Miroslav Marko. Na nádvorí budovy sa tak nachádza ulička a na stene sú odliatky nosov známych osobností.