Zrod alpinizmu: Vyfúkol horalom Matterhorn Brit so skicárom?

 

Tentokrát už vie, že je blízko. Až na vrchol ale Jacques Balmat (1762-1834) zatiaľ nevystúpi. Uvedomil si, že potrebuje spoločníka, svedka rekordu, a tak sa tento savojský horal vracia späť do údolia a o výstup sa pokúsi neskôr. Svet však stojí na začiatku zrodu nového športu a záľuby. Dobytie Mont Blancu, najvyššej hory Európy, rozpúta vlnu záujmu o výstupy na ďalšie alpské vrcholy.

Zlatá éra alpinizmu nastáva v polovici 19. storočia. Alpských velikánov zdolávajú nielen miestni zberači vzácnych minerálov a lovci kamzíkov, ako bol Balmat, kuriózne to „chytí“ aj ľudí z nížin, predovšetkým športovo založených Angličanov. Z 36 prvých výstupov na alpské štvortisícovky si ich pripíšu 31. V Londýne vzniká prvý horolezecký klub, a keď budú všetky alpské vrcholky zdolané, alpinisti sa presťahujú na iné horstvá. Horolezectvo sa stáva čím ďalej populárnejším športom. Avšak na začiatku stál skôr vedecký záujem ako túžba po dobrodružstve...

 

S palicou na horu

Z botaniky presedlal na horniny. Švajčiar Horace-Bénédict de Saussure (1740-1799) dorazil v roku 1760 do francúzskeho Chamonix a začal sa zaujímať o výstup na Mont Blanc. Bol realista, vedel, že sám by na to nemal, a tak vypísal odmenu pre tých, ktorí pokoria „prekliatu horu“. Dúfal, že potom, keď niekto objaví schodnú cestu, sa tam dostane snáď aj on sám. Alpy mu učarovali, nielen svojou scenériou. „Je toho tu toľko na skúmanie,“ pochvaľoval si. Musel si však ešte pár rokov počkať, kým sa prví dvaja muži dostali na vrchol.

7. augusta 1786 vyráža Jacques Balmat v utajení, len v sprievode svojho priateľa, lekára zo Chamonix Michela-Gabriela Paccarda (1757-1827), zdolať Mont Blanc. Cestu už pozná aj počasie im praje. Nájdu si príhodné miesto na bivak a 8. augusta za úsvitu pokračujú nahor. Bez lán, skôb a cepínov, nebezpečnou cestou, od ktorej sa v roku 1820 upustia. Balmat si na výstup vyrobil špeciálnu drevenú palicu, tri metre dlhú, vážiacu 1,7 kilogramu, na konci vybavenú kovovým hrotom. Prehľadáva ňou nebezpečný terén. O 18:23 dosiahnu obaja muži cieľ, vystúpia na vrchol. Ešte ich však čaká cesta nadol.

 

Vedátor s komorníkom

Prechádzka ružovým parkom to rozhodne nie je. Paccarda postihne snežná slepota, prudká bolesť v očiach mu ich nedovoľuje otvoriť. S týmto hendikepom napriek tomu zostúpi až do údolia, kde ich čaká tragická novina. Judith, čerstvo narodená Balmatova dcérka, zomrela. Radosť z úspechu im zhorkne. Nešťastný otec sa však čoskoro vzchopí a vypraví sa do Ženevy, aby poreferoval de Saussurovi o ich rekorde. Sám prírodovedec sa na Mont Blanc vydá po roku, 3. augusta 1787, v sprievode svojho komorníka a 19 sprievodcov, z ktorých jedným je už skúsený Balmat. Na vrchole bádateľ necháva postaviť stan a venuje sa tam rôznym meraniam. Okrem iného zisťuje, že „prekliata hora“ meria 4775 metrov. Od dnešnej výšky sa prírodovedec teda odchýlil o 34 metrov, čo bola z hľadiska tej doby len nepatrná chyba.

 

Horalom sú na smiech

V tom čase Alpy obdarujú svojou krásou i nebezpečenstvom stále len pár ľudí, väčšinou miestnych. S rozvojom železnice, cestovania aj obľuby športov sa tam však začínajú hrnúť návštevníci aj zo vzdialenejších končín. „Ideme loviť svišťa,“ oznamuje Jean-Antoine Carrel (1829 – 1891) z dediny Breuil na talianskej strane pod Matterhornom. V skutočnosti sa už v roku 1857 neúspešne pokúsi s dvoma druhmi zdolať poslednú alpskú štvortisícovku, ktorá bola považovaná za nezdolateľnú. Dedinčania berú lezenie po horách ako výstrednosť, a tak to tají, aby sa mu nesmiali.

O pár rokov neskôr, v roku 1861, sa už o horu začnú zaujímať Angličania. Jeden z nich, Edward Whymper (1840-1911), prišiel do Álp prvýkrát vo svojich 20 rokoch, keď ho tam ako nádejného ilustrátora poslal jeden vydavateľ robiť skice. Práve s týmto chlapíkom sa Carrel nakoniec spojí a pokúsi sa v roku 1863 o ďalší výstup na Matterhorn spoločne. Musia to vzdať kvôli snehovej búrke. Čoskoro sa z nich stávajú konkurenti. Novovzniknutý Taliansky alpský spolok totiž túži po tom, aby na vrchole stál ako prvý Talian. Vyberá si k tomu a tiež zaplatí Carrela. Naštvaný Whymper sa preto rozhodne spojiť s dvoma inými výpravami viac či menej skúsených alpinistov a zaútočiť na vrchol odinakiaľ, zo Zermattu na švajčiarskej strane. Súboj môže začať…

 

Kruté vytriezvenie

Taliani súpera podcenili. Neponáhľajú sa, starostlivo budujú cestou záchytné tábory, myslia na dostatočné zásoby potravín, a tak keď sa 14. júla 1865 priblížia k vrcholu Matterhornu, je tam už obsadené. Asi o hodinu sa oneskorili za Whymperom a jeho skupinou siedmich mužov, ktorí už na vrchole vztýčili svojráznu zástavu - modrú košeľu jedného z vodcov výpravy na žrdi z dvoch zviazaných palíc. Pokorený Carrel ani na vysnívané miesto nedôjde a chystá sa s Talianmi k zostupu.

V jeho dedine Breuilu, odkiaľ ľudia pozorovali horolezcov ďalekohľady, zatiaľ prepuká víťazný jasot. Zástupcu Talianskeho alpského spolku vôbec netrápi, že na vrchole napočítal sedem mužov, aj keď Carrelovo mužstvo malo iba štyroch. Taliani sa vidia ako víťazi. Víno tečie prúdom, poslovia sa rozbiehajú po okolí oznámiť triumf. Druhý deň ráno prichádza bolestivé prebudenie. Carrel dorazil do dediny so správou, že im víťazstvo súperi vyfúkli. Ostatní členovia expedície sa tak hanbia, že sa medzi ľuďmi ani neukážu. Aby túto hanbu odčinili, vystúpi Carrel a ešte jeden muž na Matterhorn 17. júla a umiestni tam taliansku vlajku.

 

Zachránilo ich staré lano

Ani konkurencia si svoj triumf však neužila. Úspech poznamenala tragická nehoda. „Každú noc vidím mojich štyroch kamarátov, ako kĺžu po chrbte v dokonalých rozstupoch a miznú v nenávratne,“ spomínal neskôr Edward Whymper na dramatický zážitok pri zostupe. Na jednom exponovanom mieste sa neskúsený Robert Hadow (1846–1865) šmykol a strhol so sebou aj ostatných. Lano sa pretrhlo, vďaka čomu sa Whymper aj ich zermattský vodca Peter Taugwalder (1820–1888) so synom zachránili, zatiaľ čo ostatní sa zrútili zo severnej steny hory a zahynuli.

Neskôr sa ukázalo, že preživší boli spojení s nešťastníkmi starým lanom, ktoré malo byť len záložné, čo im zachránilo život. Tragédia jednej výpravy a neúspech tej druhej nedokážu oboch ich hlavných protagonistov odradiť od zdolávania horských velikánov, a to aj iných ako alpských. Nakoniec obaja umierajú v Alpách. Carrel vyčerpaním, keď ešte predtým dokázal doviesť do bezpečia skupinu, ktorú sprevádzal na Matterhorn a prepadla ich tam búrka, Whymper v posteli v hoteli v Chamonix, keď sa vrátil zo svojej poslednej alpskej výpravy.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Helena Chvojková

Zdieľať článok na Facebooku