Salieri vs. Mozart: Skutočne medzi nimi vládla nenávisť?

14.08.2022 |   |    | 

Päť rokov po smrti Antonia Salieriho vychádza hra Mozart a Salieri z pera ruského básnika Alexandra Puškina. Salieri v nej zavraždí Mozarta. Práve tu je možné hľadať jadro historiek o vzájomnej rivalite oboch hudobných géniov. Naozaj medzi nimi ale panovala?



 

Dielo Alexandra Sergejeviča Puškina (1799–1837) sa stáva inšpiráciou pre divadelnú hru Amadeus, ktorú v roku 1979 napíše britský dramatik Peter Shaffer (1926–2016) a o päť rokov neskôr sfilmuje slávny český režisér Miloš Forman. Mýtus, že sa slávni skladatelia, Rakúšan Wolfgang Amadeus Mozart (1756-1791) a Talian Antonio Salieri (1750-1825), nenávideli na život a na smrť, tým značne priživí. Išli si aj v skutočnosti vzájomne po krku?

 

Temperament im nechýba

Dráha oboch hudobných géniov začína celkom podobne. Antonia učí hre na klavíri a speve jeho starší brat Francesco Salieri (1741-1826), Wolfganga Amadea zase otec Leopold Mozart (1719-1787), sám schopný hudobný skladateľ. S ním zázračný chlapec absolvuje hudobné turné po Európe, počas ktorého vo viedenskom Schönbrunne predvedie svoje umenie aj habsburskej panovníčke Márii Terézii (1717–1780). V 16 rokoch sa potom stáva koncertným majstrom vo svojom rodnom Salzburgu.

To Salieri v 13 rokoch osirie. Jeho talent ale nezapadne. Všimne si ho Florian Leopold Gassmann (1729-1774), skladateľ a kapelník českého pôvodu, ktorý ho vezme so sebou do Viedne. Tam sa Antonio predstaví cisárovi Jozefovi II. (1741–1790), následníkovi Márie Terézie, a stane sa jeho obľúbencom. Obaja budúci hudobní velikáni majú aj podobný temperament. Salieri sa často prejavuje ako poriadny nervák a Mozart tiež dokáže dať najavo svoje emócie. Reve a dupe nohami…

 

Len jeden môže byť víťaz

Salieri prvýkrát naplno zažiari, keď roku 1769 napíše operu Le donne letterate na libreto inšpirované Molièrovou hrou Učené ženy. V roku 1774 sa ako cisársky komorný skladateľ dokonca dočká zvýšenia platu zo 100 na 300 dukátov, za to má ale povinnosť pomáhať starnúcemu cisárskemu dvornému kapelníkovi.

Mozart zakotví vo Viedni roku 1781, lenže jeho genialita má svoju tienistú stránku. Nie vždy dokáže dodať, čo sľúbil. Toho istého roku sa hudobníci prvýkrát osobne stretávajú. Obaja by radi učili hre na klavíri württemberskú princeznú Alžbetu Vilemínu (1767–1790), budúcu manželku cisára Františka II. (1768–1835), lenže zaujímavú pozíciu môže získať iba jeden z nich. Víťazom v pomyselnom súboji sa stáva Salieri. Mladý Mozart sa sklamane sťažuje svojmu otcovi, že mu to „cisár pokazil, pretože pre neho neexistuje nikto iný ako Salieri“. Talianski skladatelia sú podľa neho na dvore Jozefa II. zvýhodňovaní pred ostatnými.

 

Cudzinec má smolu

Prečo si Jozef II. nakoniec vybral Antonia? Mladý Mozart je v tej dobe v rakúskej metropole iba cudzincom s nevalnou povesťou, ktorý tu býva sotva pár mesiacov, zatiaľ čo jeho súper tu žije už 15 rokov a patrí k zavedeným umelcom. Žiadna nespravodlivosť v tom nie je... „Salieri bol skutočne obľúbencom cisára Jozefa II., ktorý sponzoroval väčšinu Salieriho opier. Mozart si toho bol vedomý, a práve toto zvýhodňovanie zdôrazňuje vo svojich listoch Leopoldovi,“ píše súčasný britský hudobný skladateľ Justin Wildridge.

Mozart to ťažko nesie, čo môže byť zdrojom nevraživosti medzi oboma muzikantmi. Tiež sa mu nepáči Salieriho spojenie s talianskym libretistom Lorenzom da Pontom (1749–1838), ktorý má vo Viedni de facto monopol na operné predlohy. "Ja s ním nebudem spolupracovať na žiadnej svojej opere," vyhlási údajne Mozart. Túto zásadu ale onedlho poruší v prípade slávneho Dona Giovanniho (1787), pre ktorého da Ponte libreto predsa len napíše.

 

Noty v ohni neskončia

Znovu si konkurenti zmerajú sily v roku 1786. Vtedy dokončia svoje opery v podobnú dobu. Do hry sa dostáva otázka času, čí kus si Viedenčania vypočujú ako prví. „Nahádžem partitúry do plameňov, ak moje dielo neuvidí javisko ako prvé,“ hnevá sa vraj Mozart. Nakoniec notové záznamy Figarovej svadby v ohni neskončia, pretože je to práve on, kto si na svoje konto pripisuje víťazstvo. Lenže s ďalším rokom sa šťastena prikloní pre zmenu na Salieriho stranu. Antonio získava miesto dvorného cisárskeho kapelníka a Wolfgangovo Amadeov klapne sánka naprázdno.

 

Boj o priazeň publika

Proti Mozartovi hrá úlohu aj jeho povesť divokej osobnosti, ktorá má konflikty s autoritami, a nespoľahlivého tvorcu, čo platí aj pre jeho pôsobenie v Prahe. Premiéra opery Don Giovanni, plánovaná tu na 14. októbra 1787, sa musí kvôli nemu odložiť dokonca o 15 dní. Cisár Jozef II. ale má pochopenie a dvorného kapelníka z Mozarta nakoniec urobí.

Napriek tomu sa vtedy dostane väčšieho záujmu publika Salieriho opere Tarare, uvedenej v premiére 8. júna 1787, než Mozartovu Donu Giovannimu. Da Ponte tiež ponúkne libreto opery Cosi fan Tutte najskôr Salierimu. Ten ale odmietne so slovami: „Na niečo také nestojí za to skladať operu.“ Jeho konkurent sa námetu, podľa ktorého dvaja mladí dôstojníci testujú vernosť svojich snúbeníc, ujme, a keď Antonio počuje, čo z toho „odpadu“ vytvoril, zamrzí ho to .

 

Rýchla smrť

V septembri 1791 sa Mozart vracia z Prahy do Viedne. V českej metropole uviedol premiéru svojho operného kusu Titus. Onedlho potom sa ale necítia zdravotne príliš dobre a 20. novembra 1791 ho už sužujú vysoké horúčky a zvracia. Celé telo mu opúcha natoľko, že sa podľa slov svojho syna Karola Thomasa (1784–1858) „nemôže ani pohnúť“. Vraj sa okolo skladateľa šíri zápach, „ktorý ohlasoval vnútorný rozklad a hneď po smrti stále silnel“. Podivná choroba, ktorej pôvod si vtedajší lekári nevedia vysvetliť, a náhla rýchla smrť podnieti špekulácie. „Niekto ho otrávil,“ šušká sa vo viedenských kruhoch. Hocikto dodáva, že za tým zrejme stál jeho rival Salieri…

 

Chorý a pomätený

Antonio má pred sebou oveľa dlhší život. Počas neho uvedie na javisko celkom 37 opier, ale postupne mu dochádza dych. Na rozdiel od Mozarta, ktorý zomrel mladý v 35 rokoch, na neho doľahne vek v plnej sile. V roku 1820 začnú Salieriho trápiť bolestivé záchvaty dni. Po prekonanej mozgovej mŕtvici skončí roku 1823 v nemocnici. Ochrnú mu nohy. Na lôžku trpí ešte dlhé dva roky. „Pomätenec. Tvrdí, že Mozartovi podal jed,“ šepká sa po meste. Vraj sa mal komusi zveriť, že svojmu rivalovi veľmi ublížil. Pokiaľ ale niečo podobné niekedy vyslovil, zrejme sa to stalo vo chvíľach ťažkej demencie, keď čosi nezrozumiteľne bľabotal. Pravdepodobne sa u neho prejavila aj Alzheimerova choroba.

 

Koniec ohovárania

Nemecký hudobný skladateľ Ignaz Moscheles (1794–1870), narodený v Prahe, vypovedá, že Salieri sa vraj pred ním nedlho pred svojou smrťou zaprisahal, že ide len o sprosté ohováranie. Tvrdil vraj: „Môžem na svoju česť a vieru vyhlásiť, že na tých absurdných povedačkách nie je za mak pravdy. Viete predsa – Mozart, vraj som ho otrávil.“ Ohováraniam pritom už dávno pred rokmi urobila koniec samotná Mozartova žena Constanza (1762–1842), ktorá po manželovej smrti poslala svojho syna Franza Xavera Wolfganga (1791–1844) do učenia sa hudbe . „Myslím, že to vyvracia všetky špekulácie. Žiadna matka by neposlala svojho syna na štúdiá k údajnému travičovi svojho manžela. To je veľmi silný dôkaz,“ poznamenáva v roku 2014 Ingrid Fuchsová, kurátorka výstavy, ktorá sa vtedy snažila vo viedenskom múzeu Mozarthaus uviesť vzťah oboch skladateľov na pravú mieru.

 

Spoločná skladba

Rôzne dobové dokumenty jasne potvrdzujú, že medzi oboma skladateľmi panoval korektný vzťah. V jednom z listov sa napríklad Mozart zveruje, že reakcia Salieriho na jeho operu Čarovná flauta bola veľmi priaznivá, dokonca bol dielom „ohromený“. České múzeum hudby rovno uchováva jednu ich spoločnú skladbu. Ide o kantátu Per la ricuperata salute di Ofelia, považovanú za stratenú a objavenú v roku 2015. Sotva by boli ochotní pracovať dohromady, keby medzi nimi naozaj panovala nenávisť. Áno, boli konkurentmi, ale o vzájomnej podpore a úcte svedčí aj skutočnosť, že po Mozartovej smrti Salieri často dirigoval jeho opery a podporoval jeho umelecký odkaz.

 

Príčina smrti

Napriek tomu povedačky o tom, že je Salieri Mozartov vrah, kolujú ďalej. Ľudová fantázia pracuje na plné obrátky, zvlášť preto, že Mozartova smrť zostáva roky nevysvetlená. V roku 1997 sa prípadu jeho úmrtia dokonca venuje aj milánsky súd. Vo svetle dobových záznamov ale vyhlási, že Salieri nenesie na Mozartovej smrti vinu. Čo teda stálo za predčasným skonom geniálneho skladateľa? Až v roku 2001 prichádza americký lekár Ján V. Hirschmann s teóriou, že za nečakaným odchodom umelca pravdepodobne bola trichinelóza, choroba spôsobená parazitom získaným zo zle tepelne upraveného bravčového mäsa. Jej príznaky mali k stavu Mozarta najbližšie. Salieri je z podozrenia z vraždy očistený.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Hana Stejskalová

Zdielať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)

Piatok, 7. október. 2022. Meniny má Eliška, Elisa.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa