Maliar s talentom i ambíciou: Hádal sa samoľúby El Greco o honorári za svoje diela?

 

Na Pyrenejskom polostrove zaznamená El Greco (1541–1614) väčší úspech. Po rokoch strávených v Taliansku sa konečne cíti docenený. Žiadne šťastie ale netrvá večne, stačí jeden zle prijatý obraz a o ďalšiu prácu nezavadí…

 

Učitelia nad ním žasnú

Narodil sa ako Doménikos Theotokópulos v Kandii, kráľovstve na gréckom ostrove Kréta, ktoré sa v tom čase nachádza pod nadvládou a diktátom Benátskej republiky. Dobré finančné zabezpečenie rodiny chlapcovi dovolí, aby nastúpil do tamojšej školy ako maliarsky učeň. Tu sa venuje prevažne maľbe náboženských obrazov alebo ikon a nad jeho prácami žasnú aj učitelia. Všetkým je jasné, že z tohto mladíka raz niečo bude. „Založme si cech. Bude o nás lepšie a spravodlivejšie postarané. Čo myslíš, Doménikos?“ naliehajú priatelia na svojho talentovaného kolegu. Ten na ponuku kývne a v 22 rokoch sa už pýši titulom majstra.

 

Prvýkrát vo veľkomeste

Strach a neistota zavládnu medzi obyvateľmi Kréty po zemetrasení, ktoré spustoší časť ostrova. Mnohí sa kvôli popadaným domom a obchodom ocitajú na pokraji biedy. Navyše tu hrozia útoky berberských pirátov. Kto je schopný a perspektívny, urobí najlepšie, keď odtiaľ zmizne. To je aj prípad Doménika a prakticky celej generácie jeho umelecky nadaných rovesníkov. Pravdepodobne v roku 1567 prichádza Doménikos do Benátok a iba mu prechádza zrak. Mesto je v tom čase jedným z najväčších kultúrnych centier sveta, kde si podávajú ruky umelci západných aj východných kultúr. Je miestom, kde sa stretáva Byzancia s talianskou renesanciou, a hlavne talent s príležitosťou. V Benátkach sú v tom čase veľmi žiadaní takzvaní madonneri alebo maliari byzantských madon. A práve takej šance sa Doménikos chopí. Jeho cudzí pôvod nikto nerieši…

 

V učení u Tiziana

Na Doménika sa usmeje šťastie, keď sa mu podarí zakotviť v dielni presláveného renesančného maliara Tiziana (1488/1490–1576). Na rozdiel od tých umelcov, ktorí sa preslávia až po smrti, sa Tizian teší náležitej úcte už za svojho života. Portrétovať sa od neho nechal napríklad pápež Pavol III. (1468–1549) aj cisár Svätej ríše rímskej Karol V. (1500–1558). „Pozor na ten kontrast,“ upozorňuje učiteľ Doménika a ten farbu na palete radšej zosvetlí. Mladý grécky talent nasáva rady skúseného majstra ako huba, ale znalosti si rozširuje aj mimo dielne. „Od Tiziana a ďalších Benátčanov sa El Greco naučil, aké dôležité sú farby,“ dopĺňa súčasný americký autor Christopher J. Knight. Už teraz si ale mladík maľuje, ako raz svojho majstra predbehne.

 

Hrdý na svoj pôvod

Doménikos namáča špičku štetca do farby a potom ním pomaly prejde po plátne. Pod fúzy si niečo sústredene mrmle, zatiaľ čo má jazyk mimovoľne silne zovretý medzi zubami. Práve dokončuje ďalší zo svojich ikonických obrazov. „Teraz ešte podpis a hotovo,“ zaraduje sa a urobí v dolnom rohu plátna nepatrnú značku. „Doménikos Theotokópulos, El Greco,“ stojí na mnohých jeho dielach. Svoj nesmrteľný pseudonym si slávny maliar podľa všetkého osvojí práve v Taliansku. Nielen z lásky k svojej domovine si zvolí prezývku „Grék“, čím odkazuje na svoj pôvod. „Meno získal počas svojho pobytu v Taliansku, kde identifikovať človeka pomocou jeho krajiny či mesta pôvodu bolo bežnou praxou,“ zhŕňa vznik prezývky popredný americký historik umenia Harold E. Wethey (1902–1984).

 

Pohoršený Vatikán

„Niečo také sa hodí do kúpeľov či do krčmy!“ bedáka nad freskou Posledný súd na zadnej stene Sixtínskej kaplnky pápežský ceremoniár Biagio da Cesena (1463–1544). Svojmu kritikovi sa jej autor Michelangelo (1475–1564) múdro pomstí. Do diela ho zveční ako mýtického kráľa Midasa s oslími ušami. Keby však mal takto pristupovať ku všetkým, ktorí sa jeho prácou cítia pohoršení, musela by sa freska rozkladať cez celý Rím. Vyobrazenie nahých postáv, navyše biblických, totiž nevídane nabúrava vtedajšiu puritánsku morálku a správy o nemravnosti, vzbudzujúcej rumenec na tvári, sa na Michelangelovo dielo valia zo všetkých strán. Pápež Pavol IV. (1476–1559) preto roku 1558 dokonca nechá cez odhalené partie niektorých postáv namaľovať rúcha. „Michelangelovo predchádzajúce použitie nahoty, napríklad pri soche Davida, bolo prijaté ako reprezentácia hrdinstva, nahota v Poslednom súde však bola popisovaná ako nehanebnosť,“ vysvetľuje súčasný belgický spisovateľ Victor A. Ginsburgh.

 

Trúfalý boží výtvor

El Greco si cestu do vysnívanej rímskej metropoly nachádza roku 1570. Je mladý, nadaný, plný ideálov, a hlavne sebavedomia. Slávny Michelangelo je síce už šesť rokov po smrti, ale jeho odkaz je snáď ešte živší ako kedykoľvek predtým. Každý, kto sa vie oháňať štetcom, chce maľovať ako on. El Greco nie. „Bol som stvorený všemohúcim Bohom, aby som zaplnil vesmír svojimi majstrovskými dielami,“ vysloví sa jedného dňa vo všetkej pýche. Sebadôvera, hraničiaca s bohapustou aroganciou, je však zrejme potrebná na to, aby predstúpil pred pápeža Pia V. (1504-1572) s mimoriadne trúfalou ponukou. „Vaša svätosť, dovoľte mi, aby som so všetkou počestnosťou a slušnosťou premaľoval to buričské dielo,“ navrhuje a nehanebne tým naznačuje, že je ochotný zničiť Michelangelovu kontroverznú fresku Posledného súdu. Ako sa Svätý Otec rozhodne?

 

Michelangelo? Nevedel maľovať!

El Greco stojí osamotený uprostred Sixtínskej kaplnky a v ústrety majestátnosti obdivne pozoruje výjav konca sveta. Premaľovať toto úchvatné dielo mu pápež nedovolil. Zhatil mu tak plán sa navždy zapísať do histórie ako „maliar lepší Michelangela“. Sám však umenie starého majstra skryto obdivuje a historici sa zhodujú, že sa El Greco nechal Michelangelovou technikou vo svojich prácach ovplyvniť. Jeho narcistická povaha a nekonvenčné videnie sveta ho ale núti sa voči tomuto symbolu predchádzajúcej generácie čo najvýraznejšie vymedziť, a El Greco si preto pri kritike legendy neberie servítky. „Bol to veľký muž, ale nevedel maľovať,“ vyhlási posmešne o niekoľko rokov neskôr o Michelangelovi. „Týmto proti sebe vyvolal negatívnu reakciu zo strany rímskych umelcov, ktorí ho donútili opustiť mesto,“ píše súčasný nemecký autor El Grecovho životopisu Michael Scholz-Hänsel. Frustrovaný maliar opúšťa Rím v roku 1577.

 

Prišiel sa presláviť

El Grecovým nasledujúcim a teraz už posledným kotviskom sa stáva španielske Toledo, ležiace pár desiatok kilometrov juhozápadne od Madridu. Malebné mesto na skalnom útese, po ktorom sa kľukatí rieka Tajo, mu učaruje a sám ho na svojich obrazoch opakovane zveční. Neprotiví sa mu ani silná rekatolizácia, ktorá v protireformačných Španielsku panuje - on sa sem prišiel presláviť, bez ohľadu na režim. Po príchode preto rovno zamieri do toledskej katedrály, kde má svojimi obrazmi prispieť k jej rekonštrukcii. „Hľa!“ vyzve pyšný El Greco prítomných zástupcov cirkvi. Jedným ťahom zhodí plátno z rámov a všetkým pristanú zraky na nádhernom obraze, spodobňujúcom Krista. Všetci uznalo kývajú hlavou. Ich slová však umelca zaskočia. „Dáme vám zaň 250 dukátov, ani o jeden viac,“ znie ponuka. El Greco len nasucho prehltne.

 

Dohady o Ježiša

Pokiaľ ide o honoráre, El Greco volí netradičný spôsob – cena obrazov sa stanovuje, až keď je dielo hotové, na základe odhadu dvoch znalcov, jedného hájajúceho záujmy maliara, druhého brániaceho objednávateľa. Je tak len otázkou času, kým sa objaví nejaký sporný verdikt. Ten nakoniec prichádza v prípade obrazu Kristus vyzliekaný z rúcha, ktorý spodobňuje rozvášnený dav, trýzniaci Ježiša. Je zrejmé, že sa toledská kapitula bude snažiť cenu zraziť, čo najviac sa to dá. Cirkevní hodnostári pritom poukazujú na nezrovnalosti s biblickým textom. Nepáči sa im prítomnosť trojice žien v ľavom dolnom rohu maľby či fakt, že hlava Ježiša je posadená nižšie ako hlavy jeho trýzniteľov. Nízka odmena sa však El Grecovi, ktorý sa raz necháva počuť, že sa jeho diela „rovnako nedajú zaplatiť“, prieči. Preto sa dokonca ponúkne, že obraz premaľuje. To sa ale napokon nestane.

 

 

Kráľa nepoteší

Španielskemu kráľovi Filipovi II. (1527–1598) spadnú kútiky natešených úst a zlostne privrie oči. El Greco mu práve predstavuje svoj najnovší obraz Umučenia svätého Maurícia. Dielom sa snaží dostať do panovníkovej priazne, avšak jeho reakcia mu nádej na akékoľvek zblíženie s kráľovským dvorom zhatí. „Nepotešil si ma, majster maliar. Tvoja maľba zdá sa byť výdobytkom divotvornej mysle,“ hovorí ostrým hlasom vladár a potom svižným krokom odkráča. „El Grecova osobnosť bola trochu halucinačná, takmer šialená. Tajomný štýl jeho mimoriadnych diel nie je vedený klišéovitými a náboženskými štandardmi protireformačného Španielska, ale skôr jeho osobnou duchovnou víziou,“ vysvetľuje nepochopenie El Grecových diel súčasný španielsky profesor Ernesto Ballesteros Arranz. Po fiasku s obrazom sv. Maurícia už El Greco od panovníka žiadnu zákazku nedostane, a tak sa mu čoskoro nedostáva peňazí. Vedie totiž veľmi nákladný život. Napríklad si platí drahých hudobníkov, aby mu hrali, zatiaľ čo večeria. „Od mladosti túžil po tom, aby žil ako šľachtic, na výslní spoločenského diania a v prepychu,“ približuje umelcovu rozmarnú povahu súčasný spisovateľ Zdeněk Volný.

 

Dlhy ako dedičstvo

„Poď bližšie,“ hovorí El Greco tlmene svojmu synovi. Jorge Manuel Theotocópuli (1578-1631) sa nakloní nad pobledlou tvárou otca a pozorne počúva jeho slová. Je apríl roku 1614, keď 73-ročný umelec opúšťa tento svet. Spísaním závetu poverí svojho jediného syna. Veľmi mu toho však odkázať nemôže. El Greco sa v posledných rokoch svojho života stretával s dlhmi, a v čase, keď ležal na smrteľnej posteli, mu tak zostalo len niekoľko málo obrázkov a štós grécky písaných kníh. Nesmrteľné však zostanú jeho diela, ktoré si v 20. storočí znovu získajú pozornosť umeleckej obce, a hlavne inšpirujú nespočetné množstvo ďalších nadaných umelcov.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Filip Krumphanzl

Zdieľať článok na Facebooku