Tajomstvo koncentračného tábora Buchenwald: Smrť tam našla aj talianska princezná

Dňa 11. apríla 1945 americkí vojaci vstupujú do koncentračného tábora Buchenwald neďaleko nemeckého Weimaru. "Nikdy ma nič nešokovalo tak veľmi ako pohľad na toto miesto," vyhlási neskôr vrchný veliteľ spojeneckých síl Dwight D. Eisenhower (1890-1969). Tisíce väzňov sú vyhladované na kosť, choré a špinavé. Okrem nich sú tu haldy mŕtvych a veľmi desivé nálezy ako napríklad vypreparované lebky.

V tábore sa za roky jeho existencie stalo množstvo hrôz a len hŕstka väzňov, ktorí ním prešli, sa dočkala oslobodenia. Pre princeznú Mafaldu Máriu Savojskú (1902–1944) je už bohužiaľ neskoro. A pritom jej život začal takmer až rozprávkovo, keď sa narodila talianskemu kráľovskému páru Elene Černohorskej (1873–1952) a Viktorovi Emanuelovi III. (1869 – 1947). Medzi rodičmi panovala harmónia, dievčaťu sa dostalo prepychu aj vzdelania a mamička jej odovzdala vrelý vzťah k umeniu.

Nenávidí ju

"Tá mrcha!“ hromží Adolf Hitler (1889–1945). „Tá najčernejšia zdochlina v talianskej kráľovskej rodine!“ udrie päsťou do stola a minister propagandy Joseph Goebbels (1897–1945) mu prízvukuje: „Je to tá najhoršia suka!“ Hovorí o Mafalde, ktorá je vydatá za Filipa Hesenského (1896–1980), aktívneho nacistu. Raz bol dokonca s manželkou vodcom pozvaný na oficiálnu večeru v Berlíne. Lenže princeznej sa jeho kariérny postup, nacizmus ani taliansky fašizmus vôbec nepozdávajú a netají sa tým. Keď potom jej otec v septembri 1943 necháva zatknúť Benita Mussoliniho (1883–1945), Hitler zúri. Mafalda vie, že sa nad ňou sťahujú mračná. Čoskoro je na ňu vydaný zatykač a aj jej manžel končí v domácom väzení – obvinený zo zrady, pretože nikomu nepovedal o svokrových plánoch.

Lapená do pasce

„Môžeme sa stretnúť?“ žiada dôstojník SS Karl Hass (1912–2004). „Mám pre vás správu od manžela,“ sľubuje. Mafalda súhlasí, a tým si spečatí osud. Nasleduje jej zatknutie, výsluchy a potom transport do Buchenwaldu. Umiestňujú ju do tzv. domu pre prominentov, ktorý je síce bokom od tábora, ale podmienky v ňom sú aj tak biedne a ochrana extrémna. Pod hrozbou smrti nesmie prezradiť, kto v skutočnosti je. Keď zistí, že dom opravujú talianski väzni, zákaz ale poruší.

Zachránia telo

„Bombardovanie!“ vykríkne ktosi 24. augusta 1944, keď spojenci podnikajú nálet na neďalekú zbrojovku. Bomby zasiahnu aj tábor. Stovky ľudí umierajú na mieste, iní sú ťažko zranení. Princezná má po nálete otvorenú zlomeninu ruky. Snáď keby sa dostala do sterilného prostredia nemocnice, mala by nádej... Lenže v koncentráku takáto možnosť neexistuje. Ruku je kvôli sepse nutné amputovať. Princezná počas bolestivého zákroku stráca vedomie a veľa krvi. Už sa nikdy nepreberie, umiera v noci na 27. augusta 1944. Tak ako v prípade ostatných mŕtvych väzňov, má byť jej telo spálené, ale talianski zajatci vedia, o koho sa jednalo, a tak zariadia, aby bola pochovaná ako neznáma žena na Weimarskom cintoríne . Vďaka nim a ich svedectvu sú princeznine pozostatky po vojne vykopané a riadne pochované v Hesensku.

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

Autor: © HISTORY revue / Jana Bitalová