Heydrichov salón Kitty: V berlínskom nevestinci špehovali nacistov aj cudzích diplomatov

 

Bordelmamá Kitty Schmidtová (1882–1954), pôvodným menom Katharina Zammitová, ktorá viedla vlastný podnik od začiatku 30. rokov minulého storočia, má všetko skvele premyslené. Už nejaký čas si zarobené peniaze zbierala a teraz sa pokúsi odísť z Berlína, nad ktorým sa sťahujú vojnové mračná, aby si svoje bohatstvo, zatiaľ uliate vo Veľkej Británii, mohli užívať. Najprv sa má dostať do Holandska a odtiaľ pokračovať, lenže 28. júna 1939 počuje: „Pôjdete s nami!“ Razom je po snoch o lepšej budúcnosti. Žena zbledne ako stena, jej plán je na hraniciach zmarený a ona zatknutá. Čoskoro sa dozvedá, že gestapo má o nej viac informácií, než by si priala. Na ústredí, kam ju príslušníci tejto tajnej štátnej polície odvezú, je „ubezpečená“ v tom, čo už dávno tušila: Hrozí jej tvrdý trest.

 

Desivá nádej

„Ale existuje aj iná možnosť,“ ponúka Walter Schellenberg (1910–1952), podriadený samotného šéfa gestapa, Reinharda Heydricha (1904–1942). Kitty zvedavo zdvihne obočie. Vo väzení alebo koncentračnom tábore rozhodne trčať nemieni a je ochotná pre to mnohé urobiť, aj keď vie, že sa zahráva s ohňom. „Budete pokračovať vo svojej práci, ale váš salón poslúži na vyššie účely,“ dostáva ponuku. Kitty v tej chvíli napadne, aké vyššie účely asi môže plniť nevestinec, ale všetko sa čoskoro dozvie. „Urobíme z neho luxusný podnik, kam budú chcieť chodiť dôležití muži, a nasadíme doň odpočúvanie,“ vysvetľuje jej Schellenberg postupne dobre premyslený systém…

 

V pasci

„Budem mať vlastné dievčatá, alebo mi nejaké dodáte?“ chce iste vedieť Kitty, ktorá sa snáď ani neodvažuje uvažovať o tom, že by ponuku odmietla. Dostáva trochu komplikovanú odpoveď o dvoch skupinách prostitútok, ale to aj tak nie je až tak veľmi dôležité. Je v pasci. Vypočuje si teda zvyšok požiadaviek a súhlasne prikývne. „Dobre, urobím, čo budete chcieť,“ hlesne sklamaná tým, ako všetko dopadlo. Krátko potom sa všetko dáva do pohybu. Vykričaný dom Kitty je opravený a ako pečienka prešpikovaný modernými plošticami na odpočúvanie. Uniknúť nesmie jediné slovíčko.

 

Vycvičené prostitútky

„Pôjdete s nami!“ Tieto slová si, rovnako ako Kitty, vypočuje viac ako tisícka dievčat počas mnohých záťahov na nočné podniky. Následne sú starostlivo preverené a len dvadsiatka z nich prejde „výberovým konaním“ pred komisiou, v ktorej nechýbajú psychiatri. Kladené sú na ne vysoké nároky. Zamestnankyne salónu Kitty musia byť nielen krásne, ale aj múdre, učenlivé, značne vypočítavé a lojálne k nacistickej moci. „Ak budete dobre plniť svoju prácu, nemusíte sa báť o vlastnú budúcnosť,“ je im sľubované. Z dievčat sa tak vlastne stávajú špiónky, avšak aby mohli plniť svoju úlohu, musia byť dokonale pripravené. Nie je možné ich vyslať za Kitty len tak, ešte ich čaká výučba na dôstojníckej škole. Musia ovládať šifry a niekoľko cudzích jazykov, pretože sa očakáva, že do salónu budú chodiť aj zahraniční politici. Naučia sa rozpoznávať dôstojnícke hodnosti a poznať aktuálne politické dianie. Okrem toho sú pripravené taktizovať v nenápadnom vyzvedaní a neprezradiť sa pritom. O odpočúvaniach v salóne nemajú mať potuchy, ale po každej návšteve podávajú hlásenia o jej priebehu.

 

Zaheslovaná rozkoš

Týmito dievčatami sú doplnené stále pracovníčky pani Kitty, ktoré robia dobre bežnej, pre nacistov nezaujímavej klientele. „Výnimoční hostia budú poznať vopred dohodnuté heslo,“ je šéfka poučená o novinkách v chode svojho salónu. „Len tí dostanú možnosť vybrať si dievča z fotoalbumu.“ Stratégia funguje perfektne. O podniku sa čoskoro hovorí v najvyšších kruhoch a možnosť jeho návštevy je považovaná za privilégium. Asi 10 000 mužov je za dobu takého fungovania vykričaného domu pre prominentov obšťastnených… a odpočúvaných. Nacisti tak získavajú nielen prehľad o tom, kto je a nie je dostatočne lojálny k režimu, ale aj množstvo dôležitých politických informácií.

 

Úspech nad fotoalbumom

Vysoko postavený nacista usrkáva drahé pitie a listuje albumom s fotografiami, z ktorých sa naňho usmievajú až výnimočne krásne dievčatá. Ich výrazy pritom nie sú práve nevinné. A aby tiež boli, keď tu ide o to, že si daný hodnostár má zvoliť, s ktorou z nich strávi chvíle plné milostného dobrodružstva. Tento album prechádza rukami veľmi vplyvných mužov z radov nemeckých dôstojníkov aj zahraničných pohlavárov. Jedným z nich je aj sám Reinhard Heydrich. Ten otáča list za listom a len sem tam od nich odhliadne, aby sa znova pozrel po útulnom priestore. Dobre všetko vymyslel, keď spojil príjemné s užitočným, chváli sa v duchu. Predsa len ctiť manželstvo, a hlavne plodenie detí ako nacistickej budúcnosti je jedna vec, ale SS-Obergruppenführer z vlastnej skúsenosti vie, čo dokáže ženská príťažlivosť. V získavaní potrebných informácií preto stavil na istú kartu: sex.

 

Erotické výzvede

„Spokojný?“ usmeje sa naňho madame Kitty a on prikývne. Salón v luxusnej berlínskej štvrti Charlottenburg je už vyhľadávaným miestom a Heydrich vďaka nemu skvele plní nariadenie svojho nadriadeného Heinricha Himmlera (1900–1945). Ten mu nakázal, nech zistí, či vo svojich radoch nemajú nacisti zradcu, ktorý hrá na obe strany a poskytuje tajné informácie nepriateľovi. Heydrich, v tom čase už šéf Hlavného ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA), ktorý má pod palcom bezpečnostnú políciu, gestapo aj kriminálnu políciu, ešte na spodnom poschodí budovy navštívi svojich mužov, aby ich pochválil, ako dobre zvládajú svoju prácu. Práve k nim sa totiž cez odpočúvacie zariadenie dostáva všetko, čo je v salóne povedané. A nie sú to len slová vyrieknuté z vášne. V snahe zapôsobiť na krásky zaznejú mnohé... Ak sa niekedy zdá, že by snáď návšteva salónu nemala priniesť špiónske ovocie, každé z dievčat vie, čo má robiť. Stačí šikovne a hlavne nenápadne zaviesť reč, kam je potreba. Muži, opojení erotickou atmosférou aj alkoholom, potom povedia mnohé…

 

Vtipkovanie aj politika

„Kto by ho bral vážne. Je na smiech,“ chvastá sa raz taliansky gróf Galeazzo Ciano (1903–1944), ako si so svokrom, ktorým nie je nikto iný ako samotný duce Benito Mussolini (1883–1945), v súkromí robia srandu z Adolfa Hitlera (1889) . Gestapák, ktorý jeho slová zachytí, ich okamžite odovzdáva ďalej. Führerových nohsledov určite nepotešia, ale oproti iným, ďaleko podstatnejším správam, je táto informácia pomerne povrchná. „Obsadíme Gibraltár,“ ujde napríklad Ramónovi Serranovi Suñerovi (1901–2003), ktorý v rokoch 1938–1942 zastáva pozíciu španielskeho ministra vnútra a ministra zahraničia a ktorý veľmi sympatizuje s nacionálnym socializmom i fašizmom. V nacistických hlavách sa ihneď rozblikajú výstražné majáky. Takýto krok by sa im ani trochu nehodil, pretože Nemci tieto územia využívajú ako dopravné cesty. Len vďaka dobrej informovanosti môžu zaťahať za správne nitky tak, aby k ničomu nežiaducemu nedošlo.

 

Odpočúvanie odpočúvania

Roger Wilson v roku 1940 so zvrašteným čelom pozoruje skupinku robotníkov, ktorí pripevňujú kábel. Pobehujú práve okolo berlínskej budovy, v ktorej sídli v tom čase už veľmi preslávený salón Kitty, ktorý navštevuje aj minister propagandy Joseph Goebbels (1897–1945). Wilson už nejaký čas krúži v jeho okolí a snaží sa zistiť, ako by sa dal využiť na potrebné účely. Teraz má tento britský špión pocit, že konečne na niečo natrafil. „Veď tí robotníci vyzerajú divne,“ myslí si a má rozhodne pravdu. Majú úplne nové oblečenie a celkovo pôsobia trochu nepatrične. Chytrý agent okamžite nadobúda presvedčenie, že o žiadnych robotníkov v skutočnosti nejde. Toto musí byť niekto iný, pravdepodobne zainteresovaný do toho, čo sa v budove deje. Wilsonovi tak svitá nádej, že úloha, ktorá mu bola pridelená –⁠ teda odpočúvať salón Kitty –⁠ bude splniteľná ľahším spôsobom, než si doteraz myslel. Aby si bol istý, prechádza okolo domnelých robotníkov. Nenápadne po nich pokukuje, možno si zapaľuje cigaretu, aby sa mohol zastaviť. Našťastie si ho nevšímajú, a to ani keď môže zahliadnuť, kam smeruje prípojka kábla. Niet pochýb o tom, že povedie do ústrednej ríšskej špionážnej služby. Wilson si jednoducho dáva dve a dve dohromady a v hlave sa mu začína rodiť plán…

 

Peniaze na prostitútky

„Stačí tam teraz dostať niekoho od nás,“ hovorí si Wilson s tým, že vybraný agent by nainštaloval britské odpočúvacie zariadenie na to nemecké. „Potrebujem finančné prostriedky na návštevy salónu Kitty,“ oznamuje potom svojim nadriadeným. Je to síce logický krok, pretože tak sa môže v prestrojení najlepšie dostať dovnútra, na druhú stranu chcieť peniaze na zaplatenie v takomto zariadení je značne trúfalé. „Zbláznili ste sa?“ nechce o tom Londýn ani počuť... Lenže Wilson vie, že mu nezostáva nič iné, a tak svojich nadriadených presviedča tak dlho, kým nebude počuť súhlas. „Dobrý deň, som mladší tlačový tajomník rumunskej ambasády,“ predstavuje sa Wilson, vystupujúci pod touto falošnou identitou. Ako diplomat zistí heslo a vydáva sa do salónu. Jeho misia je úspešná. Celé tri roky Briti odpočúvajú niektoré odpočúvanie nacistov. Počujú takú veľkú časť toho, čo prominenti, ktorí sa v nočnom podniku bavia, hovoria. Teda až na jednu výnimku. Je ňou sám strojca nápadu Reinhard Heydrich. Akonáhle sa sem vydáva on – povedzme na kontrolu – musia byť všetky odpočúvacie zariadenia vypnuté, aby nevznikol kompromitujúci materiál.

 

Neslávny koniec

Píše sa júl 1942, keď ľudia utekajú ulicami Berlína. „Do úkrytov!“ volajú mnohí cez sirénu a hluk výbuchov dopadajúcich bômb. Mesto trpí pod náporom spojeneckého bombardovania a medzi poškodenými budovami je aj tá, kde sídli salón Kitty. Horné poschodie je zdevastované, a tak je isté, že tu už sa projektu dariť nebude. Madame Kitty sa síce snaží, čo môže, aby svoje živobytie zachránila, a v spodnom poschodí domu preto otvorí nový podnik, lenže klientela sa už tak nehrnie a nacisti o spoluprácu nejavia ďalší záujem. „Dom je opäť váš, ale ak len ceknete o tom, čo sa v ňom dialo, vybavíme si to s vami,“ varuje ju gestapo. Madame Kitty vôbec nemusí pochybovať o tom, že by ju čakala smrť, a tak o čase, keď jej salón figuroval v politických záležitostiach, mlčí až do konca svojich dní. 25 000 kotúčov s nahrávkami zo salónu skončilo nevedno kde.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Jana Bitalová

Zdieľať článok na Facebooku