Japonsko v jednom ohni: Posledný samuraj bojovať s cisárom nechcel

 

V polovici 19. storočia je Japonsko stále ešte zaostalou feudálnou krajinou, ktorá stojí na svojich storočných tradíciách a pevných pravidlách, udržiavaných okrem iného aj dôslednou izoláciou od západného sveta. V roku 1852 ale prichádza na svet muž, ktorého životným poslaním bude tento stav zmeniť. V rodine cisára Kómeia (1831–1867) sa narodil následník trónu. Volá sa Mucuhito (†1912), ale raz dostane oveľa slávnejšie meno - Meidži alebo Osvietený panovník.

 

Doženie svet?

Meidži síce nemá úplne dokonalý pôvod, pretože ho cisár splodil so svojou konkubínou, ale také veci sa vo vtedajšom Japonsku ľahko vyriešia tým, že chlapca oficiálne adoptuje cisárovná. Po smrti svojho otca sa Meidži v roku 1867 v iba 14 rokoch stáva novým cisárom. „Japonsko by malo byť rovnocenným partnerom západných veľmocí,“ prináša si so sebou víziu. K tomu však bude potrebné vykonať v krajine niekoľko zásadných zmien. A tie nebudú práve populárne…

 

Smršť zmien

Prvá z takýchto zmien je zrušenie šógunátu – silného vplyvu vojenských vládcov alebo šógunov na dianie v Japonsku. Ďalšia zmena tiež ovplyvní celú krajinu. Mesto Edo, doposiaľ sídlo šógunov, je premenované na Tokio a nový cisár sa tam so svojím dvorom vzápätí presťahuje z Kjóta. Japonsko sa otvára svetu a už rok po nástupe Meidžiho na trón zakladá Holandsko ako prvý západný štát v Tokiu svoje vyslanectvo. Začínajú sa rozvíjať diplomatické a obchodné vzťahy s európskymi štátmi aj s USA. Vzniká parlament a je schválená nová ústava, ktorá trochu obmedzuje cisárske právomoci.

 

Koniec slávy

Pod povrchom to ale vrie. Súčasťou reforiem je aj silné obmedzenie vplyvu samurajov. Tých sú v tom čase v Japonsku takmer dva milióny a sú tŕňom v oku zástancom nových poriadkov už len preto, že svojimi zákonnými nárokmi na finančnú podporu vyčerpávajú štátny rozpočet. Ešte jedna výsada ale samuraja odlišuje od bežných smrteľníkov - ako jediná časť spoločnosti majú právo nosiť zbraň, pretože bývali nepostrádateľní pre obranu krajiny. Cisár teraz však zavádza všeobecnú brannú povinnosť, a úloha samurajov je tak náhle zanedbateľná. Slávne samurajské časy sú definitívne preč.

 

Chce sa obetovať

Dva milióny bojovníkov sa búria. Odpor proti cisárovi sa sústreďuje predovšetkým v kniežatstve Sacuma na ostrove Kjúšú. Tam nachádzajú útočisko starnúcich samurajov, ktorí stratili prácu, postavenie, a tým aj zmysel života. Na čele kniežatstva Sacuma stojí Takamori Saigó (1828–1877), ktorému sa neskôr začne hovoriť Posledný samuraj. Stojí spočiatku na strane cisára a podporuje ho aj v boji za zrušenie vplyvu šógunov, aj keď nie so všetkými reformami súhlasí. Príklon k Západu sa mu príliš nepáči a protestuje napríklad proti plánovanej výstavbe železnice. Zastáva radikálne názory a navrhuje vyhlásiť vojnu Kórei, ktorá odmieta uznať cisára Meidžiho ako oficiálnu hlavu štátu Japonska. „Vyvolám ju osobne,“ navrhuje dokonca, keď má ako vyslanec odíde do Kórey. Plánuje tam miestneho panovníka natoľko uraziť, že bude zabitý, a vojna medzi oboma krajinami sa tak stane nevyhnutnou.

 

Panovník má strach

Keď ho nikto neberie vážne, vzdáva sa všetkých svojich funkcií a sťahuje sa späť do Sacumy. Je mocný a vo svojom kniežatstve si robí, čo chce. Zakladá súkromnú akadémiu Šigakkó a delostreleckú školu, v ktorých nachádza uplatnenie mnoho prepustených samurajov. Obe inštitúcie cvičia svojich študentov v boji aj taktike. Počas krátkej doby samurajovia ovládajú celé kniežatstvo, ktoré sa tak fakticky osamostatňuje od ústrednej tokijskej vlády. Teraz už začína mať cisár Meidži strach. Je to príliš silný vplyv, príliš veľa skúsených bojovníkov a príliš veľa nenávisti, a to všetko by sa čoskoro mohlo obrátiť proti nemu samotnému.

 

Vodcom proti svojej vôli

Na začiatku roku 1877 vysiela cisár do Sacumy vojnovú loď, aby pre istotu zabavila všetky zbrane a muníciu v tamojších skladiskách, a v zárodku tak potlačila všetok možný odpor. Poslucháči Takamoriho akadémie ale cisárskych námorníkov predbehnú a zbrane ukoristia pre seba. Sacumské zbrojnice sú prázdne, zatiaľ čo samurajovia sú teraz po zuby ozbrojení. Keď potom o mesiac neskôr dorazí do Sacumy ďalšia vojnová loď, je už nespokojnými samurajmi rovno napadnutá. Tento okamih sa stáva začiatkom ich povstania proti cisárovi. A Takamori Saigó, muž, ktorý pôvodne plánoval odísť do ústrania, je znenazdajky a proti svojej vôli vynesený do jeho čela.

 

Vytiahne na Tokio

Takamori dobre vie, že toto nemôže cisár len tak prejsť. Má správy o tom, že sa chystá vyslanie cisárskej armády do Sacumy, aby sa vzbura nerozšírila do ďalších oblastí, a tak oznamuje svojim pobočníkom nový plán: „Jediným riešením je vydať sa do Tokia a cisárovi všetko osobne vysvetliť.“ Takúto cestu však z dôvodov bezpečnosti nemôže vodca povstalcov podniknúť sám, a preto sa k hlavnému mestu vydáva celá jeho malá armáda, čítajúca 9000 samurajov. On sám si oblieka svoju starú vojenskú uniformu, aby misii dodal oficiálny punc.

 

Nedobytný hrad

Na ceste na sever musí Takamoriho armáda prejsť okolo hradu Kumamoto, jedného z najlepšie opevnených v celom Japonsku. Samurajovia sa dostávajú do konfliktu s jeho posádkou, ktorá považuje akýkoľvek pokus prejsť okolo za prejav nepriateľstva proti cisárovi. Jej veliteľ, generálmajor cisárskej armády Tateki Tani (1837-1911), má k dispozícii len 3800 vojakov a 600 policajtov, a tak sa samurajovia domnievajú, že hrad ľahko získajú. Opak je pravdou. Ani obliehanie trvajúce viac ako 50 dní nie je úspešné. Mnoho z obrancov síce prejde na stranu samurajov, ale na miesto už sa hrnú cisárske posily a Takamori Saigó musí nakoniec odtiahnuť s dlhým nosom.

 

List, ktorý nikto nečíta

Konflikt s cisárskou armádou tým ale nie je zažehnaný. Na jej čele prichádza osvedčený generál Jamagata Aritomo (1838-1922), ktorý sa o mnoho rokov neskôr stane hneď dvakrát japonským premiérom. Na návrší zvanom Tabaruzaka v marci 1877 dochádza k bitke so samurajmi. Na desať kilometrov širokej línii prebiehajú boje osem dní. Takamori Saigó sa bije ako lev, ale súčasne je z vývoja situácie nešťastný. On predsa proti cisárovi nikdy bojovať nechcel, vybral sa na cestu len preto, aby mu vysvetlil svoje postoje. Píše list princovi Arisugawovi Taruhitovi (1835-1895), formálnemu veliteľovi armády, v ktorom sa snaží všetko urovnať. Vláda s ním ale jednať odmieta.

 

Posledná bašta odporu

Bitka pri Tabaruzake vojde do histórie ako jedna z najkrvavejších vo svojej dobe. Zatiaľ čo vďaka dezerciám obrancov hradu Kumamoto a posilám z okolia mala na jej začiatku samurajská armáda vyše 25 000 bojovníkov, teraz ich zostáva sotva 3000. Nakoniec sa cisárskej armáde podarí zatlačiť povstalcov na horu Širojama nad mestom Kagoši. V tejto chvíli cisárske vojská prevyšujú povstalcov v pomere 7:1. Na hore Širojama zostáva v obkľúčení už len Saigó a jeho najvernejší. Vo chvíli, keď začína slávna bitka o vrchol, disponuje cisárska armáda 30 000 vojakmi s puškami, guľometmi i delami. Takamoriho samurajom, ktorých zostávajú sotva štyri stovky, už v obkľúčení dávno došla munícia, a tak sa môžu spoliehať len na svoje meče. S tými to ale vedia oveľa lepšie ako príslušníci modernej cisárskej armády. „Musíme prejsť do protiútoku,“ verí v zúfalej situácii Saigó, ktorého ničí neustále ostreľovanie. Samurajské umenie nakrátko oslavuje úspech a organizovaná bojová línia cisárskych šíkov sa rozpadá. Každý padnutý samuraj ale znamená nenahraditeľnú stratu obrancov, zatiaľ čo protivník svojich padlých ľahko dopĺňa…

 

Jazda pre čestnú smrť

Aj v tejto chvíli samurajovia ctia svoje zásady. Niektorí z nich v okamihu, keď treba kryť ústup svojich kamarátov, neváhajú a vystavia sa smrtiacim salvám guľometov Gatling. Teraz už sú obe armády oddelené, meče nepomôžu a ďalší a ďalší samurajovia ležia bez života na krvavých svahoch hory Širojama. O výsledku bitky aj celého povstania je rozhodnuté. Prichádza čas na záverečné samurajské gesto cti. Takamoriho muži nasadajú na posledné zvyšné kone a vychádzajú proti guľometom. Chcú padnúť ako hrdinovia v boji. O siedmej hodine ráno 24. septembra 1877 sú všetci samurajovia mŕtvi.

 

Posmrtná úcta

Sám Takamori Saigó je smrteľne ranený do stehennej tepny a jeho najbližší spolubojovníci ho ukrývajú v lesoch. Podľa legendy tu spáchal rituálnu samovraždu, aby ho nepriatelia nemohli zajať, podľa dochovaných dôkazov však zrejme nič také urobiť nestačil, pretože podľahol svojmu zraneniu. Jeho blízky priateľ Beppu Šinsuke (1847-1877) mu len potom zotne hlavu, ako velí samurajská česť. Sám vychádza v ústrety cisárskym vojakom a aj on nájde svoju smrť. Takamori Saigó sa stáva významnou postavou japonských dejín a aj sám cisár Meidži mu udeľuje posmrtne milosť.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Luděk Příhoda

Zdieľať článok na Facebooku