Francúzske Lidice: Zmasakrovali Nemci Oradour-sur-Glane omylom?

 

Francúzsky odboj je v roku 1944 veľmi aktívny, pretože napäto očakáva vylodenie Spojencov v Normandii. Z toho dôvodu sa snaží čo najviac oslabiť nemeckú stranu, a tak organizuje rôzne akcie, ktoré k tomuto cieľu majú viesť. Nikto nemôže predpokladať, že možno práve jedna z nich bude mať tragické následky, ktoré navyše postihnú úplne nevinných obyvateľov francúzskej dediny Oradour-sur-Glane v Novej Akvitánii...

 

Pomýlil sa v mene?

„Francúzsky odboj z mesta Oradour-sur-Vayres drží veliteľa prieskumného práporu SS,“ majú dvaja civilisti oznámiť nacistovi Adolfovi Diekmannovi (1914–1944). Ten sa s novinkou ponáhľa na veliteľstvo a rozhodne sa jednať. Nie je úplne jasné, či jeho ďalšie kroky vedú do Oradour-sur-Glane omylom, ale podoba názvov oboch francúzskych obcí bije do očí, a tak je skutočne možné, že sa pomýlil. Alebo snáď od niekoho dostal priamy príkaz na zničenie práve tejto dediny? To už sa zrejme nikdy nikto nedozvie, ale nech už to je akokoľvek, jedno je isté - nemieni mať zľutovanie.

 

Nikto neunikne

10. jún roku 1944 mal byť deň ako každý iný. Obyvatelia francúzskej dediny Oradour-sur-Glane sa zobudili do bežného rána, aby sa venovali svojim povinnostiam. Rodiny majúce hospodárstvo sa starajú o zvieratá a polia, obchodníci zarovnávajú tovar, skrátka všetko je, ako má byť. Lenže vo chvíli sa všetko zmení. Krátko popoludní Adolf Diekmann asi so 150 vojakmi obkľúči dedinu. „Nech sa všetci zhromaždia na námestí a legitimujú sa!“ zaznie rozkaz, a tak miestni musia všetko nechať a poslúchnuť. Zhruba hodinu predkladajú svoje dokumenty bez toho, aby vedeli, čo s nimi bude ďalej. Osud, aký im chystajú okupanti, si snáď ani v najhorších predstavách nemôžu pripúšťať. „Pane, sú tu aj nejakí civilisti, ktorí tadiaľto len prechádzajú,“ oznamuje Diekmannovi zrejme niektorý z podriadených. Šestica, ktorá je v nesprávny čas na nesprávnom mieste, musí zosadnúť zo svojich kolies a je tiež zadržaná.

 

Vyčíňanie v stodolách

Okolo pol druhej sú oddeľovaní zvlášť muži a ženy s deťmi. „Mužov odviesť do stodôl, ženy a deti zamknúť v kostole,“ je rozhodnuté. Mnohí vojaci sa potom vydávajú plieniť dedinu. Prechádzajú dom od domu, kde kradnú a ničia, čo im príde pod ruky. Iní majú ešte brutálnejšiu úlohu – prichádzajú k stodolám, v ktorých sa tiesnia muži. Podľa preživšieho Roberta Hébrasa (1925-2023), ktorý bol ako 19-ročný mladík tiež zadržaný, miestni vtedy počítali s tým, že nacisti prekutrajú dedinu, a keď budú hotoví, všetkých jej obyvateľov zase pustí. Lenže opak je pravdou. Do nazhromaždených mužov začnú páliť guľomety, pričom majú mieriť na nohy, aby smrť prichádzala čo najpomalšie. Nakoniec na zranených a mŕtvych ešte nahádžu klietku a slamu a potom stodoly zapália.

Plamene zachvátia takmer dve stovky nevinných obetí, z ktorých niektoré sú ešte nažive, a tak umierajú v šialených bolestiach. Sám Hébras je zavalený telami, ale spolu s ďalšími piatimi mužmi sa mu podarí vyslobodiť a ukryť sa v králikárni, kde čakajú na príležitosť prebehnúť vrátami stodoly von. Robertov učiteľ sa odtiaľ pokúša dostať ako prvý, ale je príliš skoro a vojakom neunikne, takže ho na mieste zastrelia. Jeho žiakovi onedlho hrozí, že uhorí, pretože ku králikárni sa dostávajú plamene. V tej chvíli je to všetko, alebo nič. Musí von, a tak sa s obhorenými vlasmi a popáleným ramenom vydáva na útek, našťastie sa mu to podarí a uteká vysokou trávou až k neďalekému statku, kde sa schová.

 

Bez šance na prežitie

Zatiaľ ženy s deťmi netušia, čo sa deje, ani aký bude ich osud. Sú medzi nimi aj mamička Roberta Hébrasa a jeho dve sestry vo veku deväť a dvadsaťdva rokov. Do tohto osudného dňa síce vedeli, že vo svete zúri vojna, ale dedina si žila pomerne pokojným životom bez toho, aby budila pozornosť okupantov. „Niekto ide!“ pretne zrejme hlas niektorej zo žien napätie plné vzlykov. Dunivé kroky však neveštia nič dobré. Ozve sa ohlušujúca rana sprevádzaná dažďom črepov. Esesáci sa pokúšajú vyhodiť kostol do vzduchu. Vypuká panika. Ženy sa chcú dostať von rozbitými oknami a dverami. S tým Nemci však počítali, a tak stoja pri budove s guľometmi v ruke. Akonáhle niekto vybehne z ohnivého pekla, okamžite po ňom pália…, či už ide o dospelú osobu, alebo o dieťa.

 

Pochovávanie susedov

Iba jedna osoba sa zázrakom dostáva z kostola cez hliadku a krčí sa v kroví. Hrôzou sa bojí aj nadýchnuť a mnoho hodín sa skoro nepohne. Je ňou takmer 50-ročná Marguerite Rouffancheová, ktorá preliezla okienkom na zadnej strane budovy. Celú noc čaká, kým zavládne pokoj, potom nachádza zdevastovanú dedinu. Domy horia a obyvatelia sú takmer všetci mŕtvi. Stretáva sa iba asi s dvoma desiatkami susedov, ktorým sa tiež podarilo prežiť. 642 ich blízkych, kamarátov a známych také šťastie nemalo. Preživším je o pár dní neskôr dovolené ich pochovať. Marguerite potrebuje pomoc. Je ťažko zranená piatimi strelami, uzdravuje sa viac ako rok. Osem rokov po druhej svetovej vojne rozpráva o hroznom zážitku na súde, ktorý sa koná v Bordeaux, a až do svojej smrti v marci 1988 žije v novo postavenej dedine Oradour-sur-Glane.

 

Zlosť vo vlastných radoch

„Čo že sa stalo?!“ zdesí sa rakúsky veliteľ SS Sylvester Stadler (1910–1995), keď sa o udalosti dozvie. Zúri a chce, aby bol jemu podriadený Adolf Diekmann okamžite zatknutý a predvedený pred súd. „Toto mu nesmie prejsť!“ Dotyčný nacista sa ale zrejme necíti byť ničím vinný. „Veď v Sovietskom zväze sú takéto udalosti bežné,“ obhajuje sa úplne nezmyselne. Súd je kvôli armádnym plánom oddialený, a tak skôr než môže vyniesť svoj verdikt, je Diekmann v júni 1944 na fronte zranený šrapnelom a umiera. Potrestaní však nie sú ani tí, ktorí sa s ním na masakre podieľali.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Jana Bitalová

Zdieľať článok na Facebooku