Štyri aféry pod piatimi kruhmi: Bojkoty, naschvály aj bitka športovcov s divákmi

 

Zakladateľ novodobého olympijského hnutia Pierre de Coubertin (1863 – 1937) si predstavoval, že so zriadením moderných olympijských hier nadviaže na antické korene nielen v športe, ale aj v ďalších tradíciách. K tým patrí hlavne Ekecheiria – zásada všeobecného posvätného mieru a pokoja zbraní, pomenovaná podľa bohyne prímeria. Mier má panovať v čase olympijských zápolení a v starovekom Grécku sa úzkostlivo dodržiaval. Moderné olympiády sa ale napriek starým zásadám často premenia na politické arény, ktoré s vojnami úzko súvisia, a prinášajú škandály, bojkoty alebo potýčky, ktoré by pre baróna Coubertina boli nočnou morou.

 

1. Hitler je spokojný?

Olympiáda v roku: 1936

Miesto konania: Berlín

Počet zúčastnených športovcov: 3963

Počet zúčastnených krajín: 49

Medzinárodný olympijský výbor čelí v roku 1931 ťažkej situácii. Má rozhodnúť o usporiadateľskej krajine olympiády pre rok 1936. Okrem Barcelony má záujem Berlín a ten aj usporiadateľstvo získava. Keď sa potom v Nemecku o dva roky neskôr chopí moci Adolf Hitler (1889 – 1945) a jeho nacistická strana, už je na zmenu rozhodnutia neskoro.

 

Ako poľudštiť nacistov

Z Nemecka sa valia zlé správy a Medzinárodný olympijský výbor márne organizuje schôdzky so svojimi členmi v snahe nájsť riešenie. Nemecko sa však dušuje, že všetko prebehne v poriadku, a dokonca aj zaručuje židovským športovcom účasť v národnom tíme. Spojené štáty majú stále pochybnosti, a ešte rok pred olympiádou navrhujú presunúť hry do Ríma. Neuspejú. Nemecko medzitým buduje veľkolepé športoviská, pretože v olympiáde vidí príležitosť presvedčiť svet o nadradenosti árijskej rasy.

Napriek tomu silnejú hlasy, podľa ktorých by sa mala berlínska olympiáda bojkotovať. Snažia sa o to predovšetkým USA, podporou zámeru sa netaja československí športovci aj nemeckí utečenci z rôznych krajín Európy. Rovnako silná je ale názorová skupina, podľa ktorej bude olympiáda v Berlíne naopak príležitosťou začleniť nacistický štát do svetového spoločenstva a premeniť ho na prívetivejší režim.

 

Židovka zdvíha pravicu

Slávnostného otváracieho ceremoniálu na úplne novom štadióne pre 100-tisíc divákov sa 1. augusta 1936 zúčastňuje aj Hitler. Nemci plnia svoj sľub o zaradení židovských športovcov, ale je to sľub len polovičatý. Veď Židia už dávno v Nemecku nesmú trénovať. Nakoniec Nemecko zo židovských športovcov reprezentuje len šermiarka Helene Mayerová (1910–1953), ktorá rok predtým z Nemecka utiekla do USA. „O jej neárijskom pôvode písať nebudete,“ požaduje pred zahájením hier po novinároch nacistický minister propagandy Joseph Goebbels (1897–1945). Mayerová, považovaná za najlepšiu šermiarku všetkých čias, získava pre Nemecko striebornú medailu.

Počas slávnostného odovzdávania medailí zdvíha pravicu k nacistickému pozdravu, čo z nej v očiach sveta urobí kolaborantku. „Vďaka tomu som ochránila svoju rodinu v nemeckých pracovných táboroch,“ vysvetľuje neskôr. S propagáciou svojej krajiny môže byť Hitler spokojný. „S veľkým vzrušením sledoval športové stretnutie, a zatiaľ čo ho potešil každý z nečakane mnohých nemeckých úspechov, reagoval nadmieru zlostne na sériu víťazstiev farebného zázračného amerického atléta Jesseho Owense,“ zapíše si vtedy minister a führerov obľúbenec Albert Speer (1905–19).

 

2. Krvavý kúpeľ v bazéne

Olympiáda v roku: 1956

Miesto konania: Melbourne

Počet zúčastnených športovcov: 3184

Počet zúčastnených krajín: 67

Politika hovorí aj do priebehu hier v austrálskom Melbourne v roku 1956. Prvá olympiáda na južnej pologuli sa koná na prelome novembra a decembra, len pár dní po násilnom potlačení maďarského povstania sovietskou armádou. To sa významne podpíše na atmosfére hier aj na účasti národných tímov.

 

Deväť krajín odchádza

Nie je to však len sovietska invázia, ktorá povedie k bojkotu austrálskej olympiády. Do Melbourne odmietne odcestovať celkom deväť krajín. Egypt, Irak, Kambodža a Libanon svojou neúčasťou protestujú proti Suezskej kríze – vojne medzi Izraelom a Egyptom so zapojením Veľkej Británie a Francúzska. Čína opúšťa športoviská na protest proti pripusteniu Taiwanu na športoviská a štyri štáty bojkotom vyjadrujú práve nespokojnosť so sovietskou brutalitou v Maďarsku.

 

K zásadovému Holandsku, Španielsku, Lichtenštajnsku a Švajčiarsku sa napodiv nepripojí samo Maďarsko, a v dôsledku toho sa 6. decembra 1956 môže pred 5500 divákmi odohrať slávny zápas jeho reprezentácie vo vodnom póle s výberom Sovietskeho zväzu.

 

Na čo sa hodí ruština

Už pred začatím zápasu sa pri nástupe sovietskeho tímu maďarskí diváci, ktorých prišlo nebývalé množstvo, otáčajú chrbtom. Stretnutie je plné provokácií a zákerných faulov, po útoku ruského hráča Valentina Prokopova (1929–2016) na súpera Ervina Zádora (1935–2012) vtrhnú k bazénu rozzúrení maďarskí fanúšikovia, bitka sa rozhorí aj medzi ďalšími hráčmi a zápas sa nedohrá.

Do histórie incident vstúpi ako „Melbournský krvavý kúpeľ“ a fotografia Ervina Zádora s krvácajúcim okom obletí svet. „Vedeli sme po rusky, takže sme sa ich snažili provokovať,“ pripúšťa neskôr Zádor. Maďarsko vo vodnom póle nakoniec získava zlatú medailu, ZSSR končí tretí, väčšina maďarského tímu vrátane Ervina Zádora sa už domov ale nevráti a zostáva v emigrácii.

 

3. Šport armáde nerozkáže

Olympiáda v roku: 1980

Miesto konania: Moskva

Počet zúčastnených športovcov: 5179

Počet zúčastnených krajín: 80

Problém olympijských hier roku 1980 sa zrodil už o celých šesť rokov skôr. Medzinárodný olympijský výbor na svojom zasadnutí vo Viedni v roku 1974 vyberal usporiadateľské mesto z dvoch finalistov. Sovietska Moskva získava 39 hlasov, americké Los Angeles končí porazené s 20 hlasmi. Celý svet v tej chvíli zaujíma jediná vec: Bude komunistická krajina schopná usporiadať najväčší sviatok športu na patričnej úrovni?

 

Rozzúrený prezident

Moskva okamžite začína s prípravami. Modernizuje známy štadión Lužniki s kapacitou takmer 100-tisíc divákov, stavia nové luxusné hotely, rozširuje letisko. Do športového sveta ale stále viac zasahuje ten politický. Sovietsky zväz na sklonku roku 1979 začína vojnu v Afganistane, Spojené štáty hľadajú vhodnú odpoveď a pre začiatok rušia ratifikáciu americko-sovietskej zmluvy o znížení počtu zbraní, SALT-2. A vzápätí urobia aj ďalší krok. Medzinárodný olympijský výbor totiž nevyhovie žiadosti prezidenta Jimmyho Cartera (*1924) o preloženie hier do inej krajiny. "Informoval som olympijský výbor, že kvôli sovietskej invázii do Afganistanu ja ani americký ľud nepodporíme vyslanie nášho tímu do Moskvy," vyhlasuje nato americký prezident.

 

Bolo správne sa zúčastniť

Už len neúčasť silného výberu Spojených štátov úroveň hier poznamená, ale je to oveľa horšie. K bojkotu sa pridávajú ďalšie štáty vrátane západného Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie, Talianska, Španielska, Austrálie, Kanady či Japonska. Účasť nakoniec odriekne 67 štátov sveta. Niektoré národné olympijské výbory aj napriek tomu ponechajú na športovcoch, či sa rozhodnú do Moskvy ísť, aj keď podľa regulí nesmú vystupovať pod národnou vlajkou a v prípade víťazstva nezaznie národná hymna.

Nepočuje ju tak napríklad Brit Sebastian Coe (*1956), ktorý víťazí v behu na 1500 metrov, ani štyria jeho zlatí krajania, francúzske šermiarske družstvá alebo víťazné talianske atletické hviezdy Pietro Mennea (1952–2013) a Sara Simeoniová. „Myslím, že história jasne ukázala, že bolo správne sa zúčastniť,“ vyhlási po rokoch Coe, súčasný prezident Medzinárodnej atletickej federácie. „Bojkotom hier v Moskve sa nedosiahlo nič,“ komentuje históriu predseda Medzinárodného olympijského výboru Thomas Bach (*1953). Ani on vtedy do Moskvy neodišiel obhajovať svoje olympijské zlato v šerme. Svoj cieľ – prinútiť ZSSR, aby opustil Afganistan – bojkot nesplnil. Sovietska armáda zostala v stredoázijskej krajine ešte takmer deväť rokov.

 

4. Sovieti sa boja o zdravie

Olympiáda v roku: 1984

Miesto konania: Los Angeles

Počet zúčastnených športovcov: 6797

Počet zúčastnených krajín: 140

Kalifornské Los Angeles dostáva šancu na reparát za prehraté voľby a víťazstvo je to celkom jednoduché. Jediný konkurent, iránsky Teherán, na poslednú chvíľu kandidatúru sťahuje, a tak Los Angeles vyhráva na celej čiare. Trpká príchuť pokazenej olympiády v Moskve ale v ZSSR a ďalších krajinách socialistického bloku pretrváva. Chystá sa odveta…

 

Rumunsko má svoju hlavu

V deň, keď v New Yorku na začiatku mája 1984 štartuje štafeta bežcov, nesúcich olympijský oheň, prichádza studená sprcha z Moskvy. Najvyšší ruský predstaviteľ Konštantín Černenko (1911 – 1985) oznamuje, že ZSSR do Los Angeles nepríde. „Od prvého dňa príprav súčasnej olympiády sa americká administratíva rozhodla využiť hry pre svoje politické ciele,“ stojí v oficiálnom sovietskom vyhlásení.

ZSSR argumentuje obavami o bezpečnosť svojich športovcov a k bojkotu sa pridávajú aj ďalšie štáty východného bloku. „Hry, na ktorých sa nedodržiavajú tradičné normy a pravidlá a kde neexistujú žiadne záruky zachovania zdravia a života športovcov,“ komentuje chystanú americkú olympiádu napríklad bulharský denník Naroden šport. Iba Rumunsko má dostatok odvahy na to, aby vybočilo z radu, a nakoniec v poradí úspešnosti krajín končí s 20 zlatými medailami na druhom mieste hneď za usporiadateľskou krajinou.

 

Len reklama na vodku

Pamätníci si dodnes vybavujú uslzené oči a trasúci sa hlas českej guliarky Heleny Fibingerovej (*1949), ktorej pripadne nevďačná úloha z televíznej obrazovky rozhodnutie o bojkote hier obhajovať. Atlétka môže neúčasť v Los Angeles zvlášť ľutovať, pretože z predchádzajúcich hier v Moskve ju vyradilo zranenie. „V určitých kruhoch vznikla anomálna situácia, ktorá nezaručuje čistotu olympijskej myšlienky,“ hovorí celému národu.

Žiada všetkých športovcov, aby náročnú prípravu zúročili v iných závodoch. „Účasť nám bola znemožnená,“ viní amerických usporiadateľov vtedajší šéf Československého olympijského výboru Antonín Himl (1933–1988). Reprezentant v hode diskom Imrich Bugár (*1955) už vtedy dokonca trénuje v USA a musí sa vrátiť domov. „Nič protisocialistického som tam nevidel, len reklamu na ruskú vodku,“ vyčíta vtedy Himlovi, prípadne výboru.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Luděk Príhoda

Zdieľať článok na Facebooku