Francúzsky Béziers bol dejiskom strašného masakra: Opát rozkázal zabiť všetko živé

 

Pápež Inocent III. (asi 1160–1216) je rozčúlený na najvyššiu mieru. Práve z Francúzska dostal správu o zavraždení svojho legáta Pierra de Castelnau. Osobne ho predtým vyslal do oblasti Languedocu a Provence, aby priviedol späť na pravú vieru katary. „Tí odporní sektári,“ odfrkne si znechutene pápež. „Popierajú všetko, čo je sväté.“ Katari, tiež albigenskí, napríklad tvrdia, že svet je taký zlý, že predsa nie je možné, aby ho stvoril Boh, ktorý je naopak dobrý. Inocent III. sa pri tej predstave otrasie.

Pierre de Castelnau na juhu Francúzska proti tým kacírom veľa nedokázal, veď majú podporu jedného z najmocnejších tamojších vládcov, Raimonda VI. (1156–1222), grófa z Toulouse. S ním sa napokon pápežov vyslanec dostal opakovane do sporu, a nakoniec naňho uvalil aj kliatbu. Inocent by sa vôbec nedivil, keby najatý vrah, ktorý na nebohého Pierra zaútočil v januárových dňoch roku 1208, pôsobil v grófskych službách. Dôkazy mu však chýbajú. Smrť jeho verného služobníka mu však poskytne dokonalú zámienku na vyhlásenie krížovej výpravy!

 

Lákavá ponuka

„Vašou povinnosťou je, aby ste grófa z Toulouse vyhnal z krajiny, ktorú drží, vzal ju sektárom a dal dobrým katolíkom,“ vyzýva pápež v liste francúzskeho kráľa Filipa II. (1165 – 1223). Francúzsko vtedy ešte nemá rovnakú rozlohu ako dnes. Dotyčný panovník vládne skôr jej stredu a severu, na početné územia na západe si robia nároky Angličania, na juhu sa zas hlásia o vplyv aragónski králi, a práve gróf z Toulouse, ktorý sa svojím významom s Filipom II. môže smelo merať.

V pápežovej výzve tak francúzsky kráľ z dynastie Kapetovcov zavetrí príležitosť, ako aspoň časť konkurencie skrotiť. Ďalší Inocencom oslovení feudáli si tiež rýchlo spočítajú, že vďaka koristi nebudú škodní. Pápež sľubuje hory-doly vrátane odpustenia hriechov. Predtým sa kvôli tomu rytieri museli trmácať do Svätej zeme, teraz sa má bojovať priamo doma! Ide o slušné lákadlo. Rady križiakov sa rýchlo rozrastajú.

 

Múdra pretvárka

Zhromažďujú sa v júnových dňoch roku 1209 v blízkosti Lyonu a chystajú sa vyraziť ďalej na juhozápad. Aj keď dávni kronikári operujú s číslami 20- až 50-tisíc vojakov, v skutočnosti sú ich rady zrejme početne slabšie. Napriek tomu budia rešpekt, na ich čele sú poprední šľachtici Francúzska. Veliť celej križiackej výprave však bude na pápežovo prianie Arnald Amalrich (†1225), opát z Cîteau. Práve za ním sa teraz vydáva Raimond VI., gróf z Toulouse. V Aubenas mu padá k nohám a žiada o odpustenie. Muž v mníšskej kutne ale zostáva neoblomný. „Viny ťa môže zbaviť len Svätý Otec,“ prednáša

Raimond nelení a vysiela do Ríma posolstvo, zložené zo sebe naklonených duchovných. Inocent III. ich prijme a rozhodne sa mocnému grófovi odpustiť. Nerobí to z dobrej vôle, ale z vypočítavosti. „Uchýľte sa k chytrej pretvárke. Spočiatku nechajte grófa na izbe a vrhnite sa na rebelov... Ak im gróf nepríde na pomoc, skoro s nimi skoncujete. Až tú skazu uvidí, možno sa sám od seba v dobré obráti. Ak však zotrvá v zlých úmysloch, zostane už odkázaný len na vlastné sily a vy s ním budete môcť skoncovať,“ píše opátovi Amalrichovi.

 

Obetný baránok

Po zrade Raimonda VI. zostáva na čele katarov z vplyvných šľachticov len jeho znepriatelený synovec Raimond Roger Trencavel (1185-1209), vikomt z Béziers a Carcassonne. Aj on sa pokúsi s vodcom križiackej výpravy najprv vyjednávať. Odvoláva sa na svoj nízky vek - má len 24 rokov, a nemohol predsa šírenie katarských myšlienok potierať ako dieťa. Arnald Amalrich je ale k jeho argumentom hluchý. Musí, veď keby Trencavela vzal na milosť, križiaci by razom nemali proti komu bojovať, a to nepripadá do úvahy. Vojsko sa už teší na korisť.

Raimond Roger Trencavel odchádza z Montpellieru, kam sa medzitým nepriateľské vojsko presunulo, rozzúrený. Uháňa k svojmu sídlu v Béziers. V malebnom meste nad riekou Orb vtedy žije 10- až 14.500 obyvateľov. Veľa z nich sa teraz zbieha okolo svojho pána, ktorý, ešte celý udýchaný, zoskakuje z koňa. Nehodlá sa tu zdržať dlho. Priváža ľudu varovanie pred blížiacou sa križiackou armádou a prikazuje mešťanom čo možno najviac zosilniť opevnenie. Vzápätí sa ponáhľa ďalej k svojmu hradu v Carcassonne, ktorý je tiež potrebné pripraviť na boj.

 

Šibeničný termín

Obyvatelia Béziers sa púšťajú do príprav na obliehanie. Veria pevným hradbám svojho mesta, zásob potravín a pitnej vody majú tiež dosť, cítia sa byť vo výhode. Dobre vedia, že križiacka výprava je limitovaná časom. Bola vyhlásená na dobu iba 40 dní, a to musia v múroch Béziers vydržať. Potom iste križiaci odtiahnu s dlhým nosom domov…

Šibeničného termínu si je dobre vedomý aj opát Amalrich. Potrebuje Béziers, prvé veľké sídlo na panstve Raimonda Rogera Trencavela, pokoriť rýchlo. S obavami si 21. júla 1209 prehliada jeho hradby, zatiaľ čo križiaci rozkladajú svoj tábor na brehu rieky Orb a ich vodcovia sa medzi sebou hádajú, kde si postavia stany. „Vydajte nám všetkých kacírov,“ diktuje si potom podmienky, keď do križiackeho sídla prichádza vyjednávať katolícky biskup z Béziers, Renaud de Montpeyroux.

 

Biskup ide na mule

V katedrále v Béziers vládne napätie. Miestny biskup zostavil zoznam 222 mien popredných predstaviteľov katarov v meste, ktorých by rád križiakom vydal, aby sídlo zachránil pred ich útokom. So svojou požiadavkou však tvrdo naráža aj u miestnych katolíkov. Väčšina tunajších katarov sa teší vážnosti, sú to prominentní mešťania, navyše obyvatelia Béziers zachovávajú vernosť svojmu pánovi Raimondovi Rogerovi Trencavelovi, vpád križiakov považujú za narušenie jeho práv. Miestni katolíci na naliehanie svojho biskupa odmietnu aj odísť z mesta. Renaud de Montpeyroux opúšťa jeho brány na mule osamotený, len so skromným sprievodom.

 

Zo šarvátky poriadna mela

22. júla 1209 je sparno už od skorého rána. Nič nenasvedčuje tomu, že by Béziers malo v najbližších hodinách padnúť. Nepočítajú s tým obyvatelia mesta ani ich nepriatelia v križiackom ležaní. Napriek tomu sa tak stane. Na vine je takmer neuveriteľný incident… „Ach, zlý dar priniesol obyvateľom mesta ten, kto im dal radu, aby vyšli za jasného dňa! Lebo vedzte, čo urobil ten slabý, ten nanajvýš nerozvážny ľud, ktorého hlúposť mala veľkosť veľryby,“ začína líčenie ďalších udalostí dobový kronikár Guillaume de Tudèle

Skupina obyvateľov Béziers si ono osudné ráno vyrazí z mesta na most cez rieku Orb. Odtiaľ urážajú žoldnierske bandy v križiackej armáde, z času na čas po nich hodia kameňom. Keď zbadajú jedného z nepriateľov, ako sa oddelil od ostatných, zaútočia na neho a bijú ho hlava nehlava. Dotyčný volá úpenlivo o pomoc. Jeho krik vyburcuje ďalších v radoch križiakov, aby sa mu ponáhľali na pomoc. Výtržníci z Béziers náhle zisťujú, že sú v menšine. Po moste sa hrnú k mestskej bráne, ale už ju nestačia zavrieť. Žoldnieri organizovaní do skupín, tzv. routieri, im sú v pätách a okamžite začínajú masakrovať miestnu posádku. Keď si Amalrich a rytieri konečne uvedomia, čo sa deje, vrhajú proti mestu všetky svoje sily.

 

Pohroma v kostole

V uliciach Béziers vládne zmätok. Ľudia sa snažia ukryť v kostoloch, ale nebude im to nič platné. Rozdivočelí vojaci, ktorí prahnú po koristi, nebudú mať s nikým zľutovanie. Vraždia každého bez ohľadu na vek a pohlavie. Ich besnenie dosiahne vrchol, keď križiacka šľachta vyhlási, že si zabavený majetok nechá pre seba. Soldateska soptí hnevom. Len v kostole sv. Magdalény údajne povraždia viac ako 7-tisíc osôb. Straty na životoch sa blížia celkovej populácii mesta.

20 00-tisíc, ako zapísali dobovými kronikármi, však moderní historici považujú za nadsadené číslo. V jednej chvíli sa ktosi z križiakov obracia na opáta Amalricha s otázkou, ako rozoznať katarov od katolíkov. Veď tí tiež v meste zostali a čelia vražedným útokom. „Zabite ich všetkých, Boh pozná svoje!“ prednesie údajne duchovný. Nechce, aby mu nejaký kacír unikol tým, že sa bude vydávať za katolíka. Béziers horí. Križiaci tu plienia ešte ďalšie tri dni.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Ilona Kučerová

Zdieľať článok na Facebooku