V prístave mesta Heliké sa to hemží ľuďmi. Už ráno tu zakotvilo niekoľko lodí a miestni cítia príležitosť na obchod. „Poďte, rýchlo,“ ozýva sa z davu. Málokto si v tom zmätku všimne, že sa im medzi nohami prepletajú krysy a hady...
Jašterice, lasičky, stonožky ... Všelijaká háveď uteká z mesta. Kto ich zbadá, nestačí sa diviť. „Čo sa to deje?“ krútia hlavou niektorí. „Pozrite, koľko ich je,“ šeptajú si druhí. Potom ale mávnu rukou a pokračujú ďalej smerom k prístavu. Vidina obchodu je, skrátka, lákavejšia. Bohužiaľ. Ešte onej noci roku 373 pred n. l. zasiahnu mesto masívne otrasy pôdy. Rozospatí obyvatelia vydesene vybiehajú zo svojich domovov a snažia sa pomôcť tým, ktorí uviazli pod sutinami. Zmätok v uliciach panuje až do rána. Až svitanie prinesie ľuďom novú nádej, avšak len nakrátko. Potom sa totiž zdvihne z mora obrovská vlna cunami a pohltí zvyšky pobúraného mesta na brehu Korintského zálivu.
Bohovia sa mstia!
To bolo vtedy na vrchole rozkvetu. Malo svoje vlastné správne orgány, peniaze aj patrónov. O to viac je jeho nečakaná skaza desivejšia. „Táto katastrofa bola predmetom mnohých rečí. Prírodovedci pripisujú zodpovednosť iným prírodným podmienkam, zatiaľ čo tí, ktorí sú predurčení ctiť božskú moc, poukazujú na hnev bohov na tých, ktorí sa dopustili svätokrádeže,“ spomína grécky historik Diodoros Sicílsky (asi 90–27 pred n. l.). Väčšina obyvateľov Heliké bola vraj až príliš hrdá. Vtedajší historici tak zastávajú názor, že svojim správaním vyvolali hnev vlastného patróna Poseidóna, ktorý nakoniec prosperujúce mesto utopil vo vlnách.
Hradby pod vodou
Zostanú len trosky. Asi 150 rokov po katastrofe navštívi miesto, kde stávalo Heliké, geograf Eratosthenes z Kyrény (asi 276 – 194 pred n. l.) a v úžine zaliatej vodou uvidí bronzovú sochu Poseidóna, ktorý v ruke zviera trojzubec. „Trhá nám siete,“ sťažujú sa miestni rybári. Grécky cestovateľ Pausanias (asi 110-180) dokonca stále vidí "hradby mesta pod vodou, nie však tak jasné, ako bývali, pretože už sú poničené slanou vodou". Podmorské mesto udivuje ešte ďalšie stáročia a špekuluje sa dokonca o tom, že jeho skaza podnietila vznik legiend o bájnej Atlantíde. Veď Platón (asi 428–347 pred n. l.) sa o nej vo svojich spisoch Timaios a Kritias zmieni iba 13 rokov po katastrofe v Heliké!
Pátranie na dhé roky
Potom však mesto zakryje kal a naplaveniny a všetko je až do 19. storočia zabudnuté. Prieskumníci a archeológovia po stratenej metropole síce pátrajú, ale márne. Majú len dve bronzové mince s hlavou Poseidóna. V 60. rokoch minulého storočia svitne nádej, že sa mesto ukrýva v Korintskom zálive na dne mora. Ani tu sa ale nič nenájde, a tak sa pátranie presunie na súš. Slovo „poros“, kam sa mesto podľa starovekých textov ponorilo, môže totiž znamenať aj vnútrozemskú lagúnu. Tu potom grécki a americkí vedci objavia akési základy, sú však zo staršej doby. Nevzdávajú sa a pátrajú ďalej. Až v roku 2000 neďaleko mesta Aigio na severe Peloponézskeho polostrova narazia na keramické črepy, strešné tašky a zvyšky kamennej dlažby. Legendy o Heliké tak konečne získajú reálne rozmery…
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
