ANGLICKO - Potápač v neforemnom skafandre sa znova a znova ponára do zakalenej vody. Len na ňom záleží, či sa takmer 1000 rokov stará katedrála nad ním za chvíľu zrúti, alebo či sa ju podarí zachrániť.
Anglicko na začiatku 20. storočia bije na poplach. Winchesterská katedrála, jeden z najväčších a najslávnejších chrámov v krajine, sa rúca. V stavbe dlhej 170 metrov s klenbou, týčiacou sa do výšky 24 metrov, sa objavujú trhliny. „Niektorými z nich by preliezlo malé dieťa,“ varujú odborníci. K vydutiu muriva sa pridávajú uvoľnené a padajúce kamene a celá budova sa nakláňa. „Základy v mäkkej zemi nie sú vybudované dostatočne pevne,“ znie verdikt prizvaného Thomasa Grahama Jacksona (1835–1924), jedného z najuznávanejších britských architektov svojej doby.
Stojí na rošte
Svojich odborníkov teraz privádza na miesto stavebný inžinier Francis Fox (1844–1927), ktorého firma sa špecializuje na razenie tunelov a stavbu mostov. Skúšobný vrt poskytne predstavu o konštrukcii. Za normanských čias stavitelia vzhľadom na nestabilné podmáčané podložie uložili základy katedrály na obrovský rošt z bukových kmeňov. Niektoré z nich po deviatich storočiach podľahli skaze a oslabený rošt už nedokáže ťarchu kamenného kolosu nad sebou uniesť. Sondy odhaľujú, že pod roštom v trojmetrovej hĺbke leží vrstva rašeliny, a až o ďalšie tri metre nižšie je pevnejšie podložie.
Zradná voda
Jackson s Foxom prichádzajú s riešením. Bude treba vykopať zhruba 50 tunelov, dostať sa až ku kamennej vrstve a na nej vypodložiť bukový rošt novými základmi z betónu. Nedlho po začatí prác ale stavbu postihne katastrofa. Po odstránení časti rašeliny sa do voľného priestoru natlačí spodná voda. Nasadené sú parné čerpadlá, ale katedrála sa nakláňa stále viac. Tlak vody narúša v podzemí aj to, čo bolo doteraz pevné. Na jar 1906 sa zdá, že svätostánok z 11. storočia je definitívne odsúdený na záhubu. Napriek tomu sa nájde človek, v ktorého silách je chrám zachrániť...
Vytrvalec na bicykli
Volá sa William Walker (1869-1918) a vo svojej dobe je všeobecne uznávaný ako najskúsenejší potápač. 5. apríla 1906 prichádza na miesto aj so svojím skafandrom, vážiacim 90 kilogramov. V ňom strávi nasledujúcich šesť rokov. Musí odstrániť rašelinovú vrstvu a uzavrieť cestu pritekajúcej vode. Do šesťmetrovej hĺbky počas tej doby nanosí 900-tisíc tehál, 115-tisíc betónových blokov a 25-tisíc vakov s rozrobeným betónom. Pri práci sa môže spoliehať len na hmat, pretože žiadny reflektor nedokáže presvietiť skalenú vodu. Všetci žasnú nad jeho kondíciou. Nielenže pracuje šesť až sedem hodín denne, ale potom odchádza na bicykli domov, do 100 kilometrov vzdialeného South Norwoodu.
Starostlivý a skromný
V roku 1911 vypláva Walker na hladinu naposledy a odčerpávanie vody môže konečne začať. „Walker dokázal to, čo pred ním nikto iný. Položil základy celej katedrály,“ pochvaľuje si staviteľ Jackson. 15. júla 1912 sa v katedrále koná ďakovná bohoslužba. Kráľ Juraj V. (1865–1936) Walkera povyšuje do rytierskeho stavu. Ten ale zostáva aj naďalej skromný ako predtým. „Tá práca vlastne nebola taká ťažká. Len sa musela urobiť starostlivo,“ necháva sa počuť v rozhovore pre denník Hampshire Observer.
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
(Zdroj: HISTORY Revue)
