BRATISLAVA - V uliciach je už od rána vidieť hlúčiky ľudí. Rozčúlene gestikulujú, vyzerajú prekvapene. „Naozaj spáchal Lanfranconi samovraždu? A prečo?“ dohadujú sa o nečakanom osude úspešného inžiniera, ktorý „skrotil“ Dunaj.
Už dávno nebol vo vtedajšom Prešporku (Bratislave) cudzincom. Enea Grazioso Lanfranconi (1850-1895) sa síce narodil do známej majetnej rodiny v Lombardii, do Bratislavy sa však presťahoval s rodičmi, keď mal 20 rokov. Jeho otec bol skúsený inžinier, ktorý sa podieľal na budovaní železničnej siete v Rakúsko-Uhorsku, Enea sa vydal v jeho stopách a vyštudoval techniku v Miláne. Vtedy ešte netušil, že okrem toho, že sa mu podarí zregulovať Dunaj, stane sa význačným obyvateľom Bratislavy aj ako zberateľ umenia a mecenáš.
Prepadol vode
Tá rieka ho fascinuje. Dokáže pozdĺž Dunaja prechodiť hodiny, pozerá sa naň z okna moderného novorenesančného domu, ktorý nechal jeho otec postaviť na Korunovačnom námestí (dnes námestí Ľudovíta Štúra). Obdivuje mocný tok, rešpektuje jeho silu. Povodne, ktoré nezregulovaná rieka prináša, veru dokážu napáchať poriadnu šarapatu! „S tým by sa predsa dalo niečo robiť,“ hovorí si mladý inžinier a púšťa sa do štúdia materiálov, pripravuje projekt na reguláciu rieky. V roku 1886 sa začína s prácami v Bratislave, ktoré trvajú nasledujúcich desať rokov. Robotníci hĺbia riečne dno, zvyšujú brehy, obkladajú ich kameňom, dovážaným z rodinného lomu Lanfranconiovcov. Enea pri tejto príležitosti uplatňuje osobný vynález – samočinnú vykladaciu rampu. Obdiv za ňu zožne až v Amerike. Vleklé práce na skrotení Dunaja si ambiciózny inžinier spestruje rôznymi koníčkami…
Archeológ aj veslár
„Je to taký prešporský Louvre,“ hovorí sa o Lanfranconiho paláci. Vášnivý zberateľ Enea v ňom má nielen gigantickú knižnicu, ale hlavne výnimočnú umeleckú zbierku. Neváha požičiavať exponáty pri oslavách významných výročí a niektoré exempláre venuje aj rôznym inštitúciám. „Ak by v Prešporku vznikla univerzita, darujem jej celú svoju zbierku,“ sľubuje osvietený mecenáš. Všemožne sa snaží povzniesť a spestriť život v provinčnom meste a pritom ukojiť svoje záujmy. Fascinuje ho osud vojvodcu a zakladateľa maďarskej dynastie Arpáda (asi 845 - po r. 900), pátra po jeho hrobe v okolí Bratislavy. Vedľa ducha nezanedbáva ani telo, je dlhoročným členom miestneho veslárskeho spolku, ktorému venuje aj svoje lode. Jedna z nich nesie meno Clodi, ako dôverne oslovuje svoju milovanú ženu. Keď jeho pani vážne ochorie, je to pre neho veľká rana.
Vyčerpaný muž
Sedí pri svojej chorej žene vo dne v noci. Už dva mesiace nespal. „Čo keby sa jej priťažilo?“ vysvetľuje tým, ktorí sa obávajú už aj o jeho zdravie. Vidia, že je na pokraji vyčerpania. Vôľu má síce Lanfranconi silnú, ale telu neporúča. Prepadá sa do čoraz väčšieho zúfalstva, až nad ránom 9. marca 1895 to už nemôže vydržať. Zlyhajú mu nervy, siahne po zbrani. Okolo šiestej ráno sa ozve v dome výstrel. Správa o samovražde sa rýchlo rozšíri po meste spolu s dohadmi, čo sa asi stalo. Až noviny prinesú informáciu o tom, prečo sa úspešný muž v najlepších rokoch zrejme zastrelil. Bratislavčania na svojho „krotiteľa Dunaja“, ako ho prezývali, nezabudnú.
(Zdroj: HISTORY Revue)Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
