PERU - Pred bohato zdobeným oltárom pokľakne mladučký chlapec. Je pokojný a vyrovnaný, hoci sa mu trochu trasú ruky. Kňaz v obradnej maske sa k nemu skloní, odrieka modlitby a potom mu ostrým zaobleným mečom zotne hlavu. Mŕtve telo zhodí dole do priepasti!
Na severnom pobreží Peru, v miestach, kde sa dnes rozkladá nehostinná púšť, sa na prelome letopočtu rozvíja fascinujúca civilizácia Močikov, ktorá vytvorí počas 700 rokov svojej existencie dokonale organizovaný a sociálne rozvrstvený štát. Miestni sú navyše neobyčajne zruční. Budujú chrámy z nepálených tehál, pyramídy aj obrovské zavlažovacie kanály, vďaka ktorým môže prosperovať ich poľnohospodárstvo.
„Postavili napríklad dodnes používaný, 113 kilometrov dlhý kanál La Cumbre či 15 metrov vysoký akvadukt v Ascope, ktorý sa tiahne do dĺžky takmer poldruha kilometra,“ spomína sa súčasný britský historik John Haywood. Hoci nepoznajú hrnčiarsky kruh, Močikovia dokážu vytvárať keramiku, nádherne zdobenú erotickými či vojnovými motívmi. Preslávia sa však nielen svojou zručnosťou, ale aj krvavými rituálmi!
Podľa vzoru pavúkov
K hore Cerro Campana blízko peruánskeho mesta Trujillo smerujú početné procesie. Vpredu kráčajú muži v bohato zdobených rúchach a s farebnými čelenkami na hlavách, hneď za nimi idú ženy a deti. Čaká ich dlhý, zhruba poldenný obrad zasvätený pavúčiemu bohu, zvanému Kat. Práve jemu padne za obeť mnoho ľudí.
Močikovia ich pritom zabíjajú zvlášť brutálnym spôsobom. Obete zväzujú podobne, ako keď pavúky omotávajú sieťou drobný hmyz. Je známe, že pri obradoch pijú ľudskú krv, ktorú kňazi odchytávajú z rezných rán svojich zajatcov alebo obetovaných osôb. Výnimočné nie je ani trhanie srdca zaživa či usekávanie hláv.
Hostina pre hmyz
Močikovia ale majú aj iné, dnes nepochopiteľné „záľuby“. V ich hroboch vedci bežne nachádzajú zvyšky stoviek kukiel mäsiarok a telíček chrobákov, ktoré sa živia zdochlinami. Keby boli telá zosnulých hneď po smrti pochované, neboli by hmyzom tak masívne napadnuté.
Veľa vedcov sa teda domnieva, že Močikovia nechávali pozostatky svojich príbuzných najmenej týždeň po ich smrti vystavené tak, aby k nim mali muchy a ďalší hmyz voľný prístup. „Zdá sa, že rozkladajúce sa telá obsypané mäsožravým hmyzom boli pre Močikov niečím príťažlivé,“ myslí si peruánsky historik Gabriel Vargas. Obľubu v hmyze dosvedčuje aj výzdoba nádob uložených v hroboch. Vedľa ľudských kostier sú na nich často znázornené práve muchy.
Trpký koniec
V Peru vládnu Močikovia takmer 700 rokov, potom ich kultúra záhadne zaniká. Na dôvodoch kolapsu ich ríše sa vedci nezhodnú dodnes. Najčastejšie sa ale prikláňajú k teórii, že ich koniec spôsobili klimatické zmeny. Niekedy v 6. storočí n. l. totiž zasiahlo tunajšiu oblasť dlhotrvajúce obdobie dažďov sprevádzané záplavami, ktoré v nasledujúcich rokoch vystriedalo kruté obdobie sucha.
„Tak prudká zmena počasia mala na tunajšie poľnohospodárstvo devastujúci vplyv,“ píše Haywood. Časť obyvateľstva síce mohla túto klimatickú zmenu prežiť, zdrojov potravy ale tak či tak rapídne ubudlo, čo zrejme viedlo k dlhotrvajúcim vnútorným bojom. Tomu by nasvedčoval aj fakt, že sídliská, ktoré boli v oblasti datované po 6. storočí, sú na rozdiel od tých predchádzajúcich mohutne opevnené. Vpád žiadneho cudzieho etnika pritom zaznamenaný nebol.
