NÓRSKO - Veľká Británia a ďalšie európske veľmoci práve bojujú s Napoleonom vo Francúzsku. Nóri ich zaneprázdnenosť využijú. Netúžia po spoločnej budúcnosti so Švédskom, ako bolo bez ich súhlasu dohodnuté v Kieli. Radšej prijmú novú nórsku ústavu, sami si zvolia kráľa a vyhlásia nezávislosť!
Vyše 400 rokov žili s Dánmi vo Dvojom kráľovstve. Nie vždy to bolo pre Nórov jednoduché, pretože v tejto personálnej únii hrali druhé husle. O podstatných veciach obvykle rozhodovali dánski politici v Kodani. Na sklonku napoleonských vojen (v rokoch 1803–1815) sa ale cesty oboch národov.
"Kielský mier z januára 1814 posvätil dohodu, podľa ktorej malo Dánsko, ktoré bolo členom Napoleonovho porazeného tábora, postúpiť Švédsku, ako členovi víťaznej protinapoleonskej koalície, svoju državu Nórsko," hovorí súčasná publicistka Daniela Vrbová. Predstava novej personálnej únie so Švédmi sa však Nórom veľmi nepozdáva. Netúži po ďalšom kráľovi, ktorý im bude vnútený. O svojej budúcnosti chcú rozhodovať sami, väčšina nórskej spoločnosti si praje nezávislosť.
Dostatočná náhrada
Švédi sa v názore na mier z Kielu nezhodnú. Časť politikov doteraz nestrávila fakt, že po prehranej vojne s Ruskom ich krajina roku 1809 prišla o Fínsko. Od následníka trónu Jeana-Baptistu Bernadotta (budúci švédsky kráľ Karol XIV.; 1763–1844), adoptovaného bezdetným Karlom XIII. (1748–1818), očakávajú, že stratené územie získa naspäť. Francúzsky maršal ich však sklame, nebude riskovať ďalšiu vojnu s Ruskom.
Nórsko s rozsiahlym nerastným bohatstvom a strategickou polohou považuje za dostačujúcu náhradu a z protišvédskych nálad medzi Normi si nič nerobí. Naplnenie dohody z Kielu si vymôže napríklad aj silou, keď na to príde. Hneď to ale nebude. Dianie v Škandinávii musí počkať, Bernadotte a jeho spojenci totiž začiatkom roku 1814 prenasledujú Napoleona do Francúzska.
Prekonajú rozdiely
Nóri začali konať. Vycítili príležitosť splniť si svoj sen. V snahe dosiahnuť nezávislosť ich podporí aj dánsky miestodržiaci Kristián Frederik (budúci dánsky kráľ Kristián VIII.; 1786-1848), ktorý ustanovenia z Kielu odmieta. Pripojí sa k národnému zhromaždeniu v Eidsvolle na juhu Nórska, kam sa na jar 1814 zišlo 112 zástupcov takmer celej krajiny – úradníci, kupci, vojaci, obchodníci… V predstihu sa dohodli, že na tunajšom kaštieli spoločne spíšu ústavu a sami si zvolia kráľa.
Spočiatku im to drhne, ich názory sú až veľmi rozdielne. Nakoniec ale nájdu spoločnú reč, na čom má veľkú zásluhu politík a otec nórskej ústavy Kristián Magnus Falsen (1782-1830). Zhruba za mesiac svoju úlohu dokončí. „Rokovania dospeli ku koncu dňa 17. mája 1814, kedy tu slávnostne deklarovali nórsku ústavu a samostatnosť. V ten istý deň zvolili za nového nórskeho kráľa práve dánskeho princa Kristiána Frederika,“ upresňuje súčasný historik Jiří Štěpán.
Hrá o čas
Radosť z vyhlásenia nezávislosti im dlho nevydrží. Európske veľmoci, ktoré nedávno zvíťazili nad Napoleonom Bonapartom (1769 – 1821), ju odmietnu uznať. Požadujú, aby bol naplnený kielský mier! Na konci mája 1814 sa do Nórska zídu vyslanci Veľkej Británie, Rakúska, Pruska a Ruska. Tlačia na kráľa Kristiána Frederika, aby abdikoval a odišiel zo zeme... Najviac pochopenie pre neho majú Briti. Síce trvajú na dodržaní dohody uzavretej v Kieli, Nórom ale súčasne prisľúbia diplomatickú podporu. Pokiaľ nebudú robiť problémy, britská vláda sa ich zastane. Pomôže im presadiť, aby získali vo švédsko-nórskej únii rovnoprávne postavenie a súčasne v platnosti zostala ústava z Eidsvollu aj nórsky parlament Storting, ktorý vznikol na jej základe.
Kristián Frederik to považuje za rozumnú ponuku. Napriek tomu ďalej v kútiku duše verí, že pre seba môže nórsky trón zachrániť. Hrá preto o čas! „Netrvám na kráľovskom titule a abdikujem!“ uistí zástupca veľmocí. Zároveň ich však požiada o trpezlivosť. Nechce porušovať nórsku ústavu – s jeho odstúpením musia súhlasiť poslanci, ktorí ho zvolili za kráľa. Preto sa musí stretnúť Storting, čo nejaký čas potrvá… Veľmoci súhlasia, ale majú podmienku. Chcú záruku, že sa celý problém čoskoro naozaj vyrieši. Nóri musia pustiť do svojich pohraničných pevností švédsku armádu. To však Kristián Frederik odmietne, a tak vyjednávanie o budúcnosti Nórska skončí bez jasného výsledku.
Krviprelievanie si nepraje
Bernadotte sa na prelome mája a júna 1814 vrátil do Švédska. Pozdĺž hraníc s Nórskom rozmiestnia početné vojenské jednotky. Pre istotu, chce byť pripravený na všetky varianty, hoci si vojnu nepraje. Potlačí v sebe obavy, že by kielská dohoda o vzniku švédsko-nórskej únie mohla skrachovať. Dá šancu diplomatom, vyjednávajúcim s Kristiánom Frederikom. Lenže za pár týždňov už toho má dosť! Koncom júla švédska armáda vpadne na jeho príkaz do Nórska.
Bernadotte je presvedčený, že boje nebudú trvať dlho. K optimizmu ho oprávňuje fakt, že jeho vojaci majú v poli výraznú presilu. Navyše Švédi disponujú „lepšími zbraňami, väčšími zásobami a vojenskými skúsenosťami z nedávneho ťažia ňou proti Napoleonovi“, ako vysvetľuje súčasný slovenský publicista Tomáš Bratina. Demonštrácia takej veľkej sily by mala slabšieho protivníka presvedčiť, aby sa urýchlene vzdal. „Hlavne žiadny masaker!“ zdôrazňuje Bernadotte. Nerád by si z Nórov urobil nepriateľov na život a na smrť, keď má byť ich kráľom. Z toho dôvodu v pohotovosti naďalej zostávajú aj švédski diplomati…
Prímerie je možné
Vojna medzi škandinávskymi susedmi skutočne netrvá dlho. Švédske sily v nej podľa predpokladov majú navrch, avšak Nóri nie sú tak odovzdaným protivníkom, ako sa všeobecne čakalo. Najmä na severe krajiny tvrdo obhajujú obranné línie, a dokonca vykonajú aj niekoľko protiútokov. Najvyšším nórskym veliteľom je napriek tomu jasné, že nakoniec Švédom podľahnú.
Ale kedy sa tak stane? Do mesiaca, za pol roka, alebo ešte neskôr? To Bernadotte nevie. Chápe však, že jeho víťazstvo nebude zadarmo, že tiež utrpia citeľné straty, a to si nepraje, takže čoskoro prejaví ochotu rokovať s Nórmi o prímerí. „Iba pár týždňov kampane bolo treba – a bolo možné sa dohodnúť na podmienkach prímeria, ktoré sa najprv zdalo také nemožné,“ približuje švédsky historik Nils Edén (1871–1945) okamih, kedy zástupcovia znepriatelených strán zasadli k rokovaciemu stolu.
Pochopí, že prehral
Kristián Frederik stále dúfa, že by sa mohol na nórskom tróne udržať. Počas vyjednávania prednesie návrh, ktorý ide jeho prianiu v ústrety. Podľa neho je možné vznik švédsko-nórskej únie ako oficiálneho štátu odložiť! Kým jedna z vládnucich dynastií nevymrie, majú obe krajiny existovať ako súštát. Švédi túto „absurditu“ okamžite odmietnu, čo sa však dalo predpokladať. Kristián Frederik konečne pochopí, že prehral, a prestane diplomatické rozhovory zdržiavať. Obe strany chcú nepríjemný konflikt čo najskôr ukončiť. Ani nie za týždeň sa podarí všetky nezhody odstrániť.
Švédsko-nórska vojna končí 14. augusta 1814 dohovorom podpísaným v meste Moss. Kristián Frederik sa v nej zaviaže najneskôr na 8. októbra zvolať Storting, ktorý musí uzavretú dohodu potvrdiť. Tiež uzná kielsku zmluvu a sľúbi, že sa vzdá nórskeho trónu a odíde zo zeme. Švédsky kráľ Karol XIII. súčasne súhlasí s nórskou požiadavkou, aby zostala v platnosti ústava prijatá v Eidsvolle. Pribudnúť do nej majú iba body umožňujúce vytvorenie spoločnej personálnej únie. A konečne dohovor z Mossu obsahuje aj amnestiu pre všetkých Nórov, ktorí sa v nedávnej vojne postavili švédskej armáde.
Nesplnený sľub
K žiadnym nepríjemným prekvapeniam už nedôjde. Kristián Frederik v októbri abdikuje a odchádza do Dánska. Storting začiatkom novembra 1814 zvolí nórskym kráľom Karola XIII. V skutočnosti však bude v Nórsku – rovnako ako vo Švédsku – vládnuť Bernadotte, ktorý na oba tróny oficiálne zasadne až v roku 1818, po smrti svojho predchodcu. Podľa dohovoru z Mossu by oba štáty mali mať v spoločnej personálnej únii rovnoprávne postavenie. Prax však bude opäť iná. Pravda, oproti predchádzajúcemu „manželstvu“ s Dánmi si Nóri polepšia, ale bohatšie a hospodársky silnejšie Švédsko ich tiež bude v politických záležitostiach prehliadať.
„Aj keď si Nórsko uchovalo vlastnú ústavu a zákonodarstvo, kráľ si nárokoval právo schvaľovať zákony prijaté Stortingom, rovnako ako vymenovať dôležitých úradníkov v spoločnom štáte. Všetky zásadné rozhodnutia sa prijímali v Štokholme,“ hovorí Bratina. Naopak v iných oblastiach Nórsko na personálnej únii so Švédskom zarobí. Nóri si zakladajú vlastnú národnú banku a vďaka rozvíjajúcemu sa priemyslu bohatnú. Darí sa tiež ich školstvu, súdnictvu či kultúrnym inštitúciám...
Nehorázna provokácia
Nóri o nezávislosti nikdy neprestali premýšľať. V druhej polovici 19. storočia ich sen opäť začína byť aktuálny. V krajine existuje viacero politických strán, ktoré vo svojich programoch volajú po skutočnej rovnoprávnosti so Švédmi. V roku 1884 si Nórsko presadzuje reálny parlamentarizmus – kráľ musí rešpektovať zvoleného premiéra nórskeho kabinetu. Problém je, že ministrom zahraničia v tejto vláde musí byť Švéd, pretože zahraničnú politiku spoločnú pre obe krajiny plne riadia politici v Štokholme. Nórom sa to samozrejme nepáči a čoskoro vznesú požiadavku na vlastných konzulov v zahraničí. Okrem iného argumentujú tým, že súčasní zástupcovia únie vo svete (švédski diplomati) nórske záujmy prehliadajú.
Bohužiaľ kráľ Oskar II. (1829-1907) pre nich v tomto prípade nemá pochopenie. Konzervatívny panovník, ktorý je v Nórsku inak obľúbený, často a rád tam jazdí, a dokonca plynule hovorí nórsky, akékoľvek rozvoľňovanie únie striktne odmieta! Návrh na vymenovanie nórskych konzulov opakovane vetuje. Storting to však len tak nenechá a na konci 19. storočia rozhodne o odstránení znaku únie z nórskej vlajky, čo Švédi považujú za nehoráznu provokáciu.
Referendum namiesto vojny
Dohoda nie je možná. Nóri už v personálnej únii sa Švédmi byť nechcú. Koncom júna 1905 sa mimoriadne zíde švédsky parlament, aby prerokoval vojenský zásah proti spurnému susedovi. K novej vojne však nakoniec nedôjde, prednosť dostáva mierové riešenie. Nórsko o svojej budúcnosti rozhodne v referende, ktoré sa uskutoční v auguste toho istého roku.
Podľa súčasného nórskeho publicistu Thora Henrika Svevada „volebná účasť bola 90 percent a 99,5 percenta hlasovalo za rozpustenie únie. Iba 184 ľudí hlasovalo proti. Ženy v tom čase nemali hlasovacie právo. Podarilo sa im však zhromaždiť 300 000 podpisov na podporu rozpustenia únie“. Švédi jednoznačný výsledok rešpektujú. Koncom októbra 1905 Oskar II. uzná nezávislosť Nórska a zriekne sa tamojšieho trónu. Nórom sa splnil ich dlhoročný sen. V referende zorganizovanom hneď v novembri rozhodnú, aby ich krajina aj naďalej bola monarchiou. Novým nórskym kráľom sa čoskoro stáva dánsky princ Carl (1872–1957), ktorý prijíma meno Haakon VII.