Úžina medzi Anglickom a Francúzskom bola dejiskom mnohých slávnych námorných bitiek a od poslednej tretiny 19. storočia sa v nej odohrávajú aj bitky športové. Preplávať ju vlastnými silami totiž zvládnu len tí najlepší a najtrénovanejší. Ako prvý to dokáže Angličan, ale postupne sa k nemu pridávajú borci z iných krajín vrátane tých, ktoré samy prístup k moru vôbec nemajú…
1. Vo vlnách uťahal aj psa
Plavec: Matthew Webb (1848 – 1883)
Národnosť: britská
Rok: 1875
Čas: 21 hodín 45 minút
Matthew Webb z anglického mestečka Dawley je s vodou spätý od detstva. Do rieky Severn skáče každý deň po škole pravidelne už od svojich siedmich rokov a po roku zachráni mladšieho brata pred utopením. Keď má 12 rokov, pridáva sa k britskému obchodnému námorníctvu a podstúpi výcvik na školskej lodi Conway. Potom to postupne počas iba 13 rokov dotiahne až na kapitána. Vo svetových prístavoch upútava pozornosť tým, že často z lode skočí do mora, dopláva do krčmy, dá si večeru a potom zase pláva späť. Pri stávke dokonca porazí novofundlandského psa v súťaži, kto dlhšie vydrží plávať v rozbúrenom mori. Po hodine je stále svieži, zatiaľ čo vyčerpané zviera ťahajú jeho majitelia z vody. Webb získava uznávanú Stanhopeovu medailu za nasadenie vlastného života pri záchrane topiaceho v Atlantiku, v Suezskom prieplave sa zas niekoľko hodín odvážne ponára pod hladinu, aby uvoľnil lodnú skrutku od zamotaného lana. A potom sa rozhodne prijať výzvu a dokázať niečo, čo ešte nikto iný pred ním.
Extrémne nepravdepodobné
V júni 1875 opúšťa Webb prácu kapitána na lodi Emerald a venuje sa iba plávaniu. Okolie ho prezýva Červený indián, pretože sa zo svojich diaľkových plavieb často vracia so začervenanou tvárou. Svoj zámer preplávať kanál La Manche oznamuje 17. júla 1875. „Okrem vyhrania stávky tým nič nezíska, aj keby sa mu to náhodou podarilo, čo je extrémne nepravdepodobné,“ komentuje to denník Land and Water. Webb sa nemieni vzdať. Sťahuje sa z Londýna do Doveru a začína používať veľrybí olej, ktorým si maže telo, aby sa chránil pred prechladnutím. Denne pláva hodinu, každý desiaty deň päť hodín.
Posilnený vínom
Prvá plavba 12. augusta 1875 zlyhá kvôli horšiemu počasiu a Webb po siedmich hodinách pokus vzdáva. O 12 dní neskôr sa chystá do vody vstúpiť znova. Raňajkuje vajcia so slaninou, zapije ich červeným vínom a o 12.56 hodine využíva odliv, ktorý mu v prvých stovkách metrov pomôže. Ráta s tým, že cesta mu bude trvať okolo 14 hodín. Sprevádza ho čln Ann s jeho podporovateľmi a reportérmi významných denníkov vrátane The Times a The Daily Telegraph. Plánovaných 14 hodín nakoniec podstatne presiahne, pretože kvôli nepriaznivým prúdom dopláva do francúzskeho Calais až takmer za 22 hodín po prekonaní 64 kilometrov. Do cieľa dorazí s horúčkou a v hoteli De Paris spí nepretržite 24 hodín. Od tej chvíle je však Matthew Webb slávny. Živí sa plaveckými exhibíciami, zúčastňuje sa pretekov, napíše knihu Plavecké umenie. Má pred sebou však málo času. V 35 rokoch zomiera pri pokuse preplávať pereje pod Niagarskými vodopádmi v Amerike.
2. Nevie plávať pomaly
Plavkyňa: Gertrude Ederleová (1905 – 2003)
Národnosť: americká
Rok: 1926
Čas: 14 hodín 34 minút
Z oteckovho mäsiarstva na Manhattane sa malá Gertrude jazdí učiť plávať na chatu do New Jersey, a keď trochu vyrastie, začne sa zapájať aj do hnutia za práva žien. Organizácia Women's Swimming Association organizuje plavecké akcie pre dámy a Gertrude sa začína učiť kraul, ktorý zdokonalil tunajší tréner Louis Handley (1874–1956). V 12 rokoch vytvorí svoj prvý svetový rekord v závode na 880 yardov (približne 800 metrov) a stane sa najmladšou rekordérkou v histórii. Ďalších osem svetových rekordov bude nasledovať. Z olympiády v Paríži v roku 1924 Američanka privezie domov jednu zlatú a dve bronzové medaily.
Vyvádzanie vo vode
Po návrate z olympiády sa Gertrude stále viac venuje diaľkovému plávaniu. Jej rekord na trati 35 kilometrov z Battery Parku na Manhattane do Sandy Hook v New Jersey vydrží 81 rokov. „To bolo len také vyvádzanie vo vode a zahrievanie pre La Manche,“ komentuje tento výkon Gertrudin synovec Bob. Čas na slávny Kanál prichádza 18. augusta 1925. Gertrude sa vydáva na trať z francúzskeho Cap Griz-Nez pod Calais, ale úspech sa ešte nedostaví. Gertrudin tréner Jabez Wolffe (1876-1943), ktorý už má za sebou 22 neúspešných pokusov o zdolanie prielivu, po deviatich hodinách rozozná vyčerpanie svojej zverenkyne a proti jej vôli pokus ukončí tým, že pošle do vody iného plavca, aby sa Gertrudy dotkol. To znamená okamžitú diskvalifikáciu. Naštvaná Gertrude si najíma nového trénera Billa Burgessa (1872–1950), ktorý sám La Manche pred 14 rokmi zdolal, a o rok sa do Francúzska vracia.
Byrokrat chce pas
Z Cap Griz-Nez vyráža 6. augusta 1926 v červenej plaveckej čiapočke a natretá zmesou lanolínu, petroleja, olivového oleja a sadla. More je búrlivé natoľko, že niektoré parníky medzi Anglickom a Francúzskom ani toho dňa nevyrážajú na pravidelné linky. Márne ju tréner nabáda, aby šetrila sily. „Neviem plávať pomalšie,“ znie Gertrudina odpoveď. Celú dobu si v duchu do rytmu kraulu pospevuje všetky populárne šlágre, na ktoré si len spomenie. V anglickom Kingsdowne po prekonaní silného prúdu úspešne plavbu ukončí o 14 hodín a 34 minút neskôr. Ako prvú ju tu privíta britský imigračný úradník, ktorý nekompromisne žiada predloženie cestovného pasu. „Bola celá skrehnutá a hrozne sa mračila,“ spomína neskôr. To doma na Manhattane na ňu čaká dav dvoch miliónov ľudí. Po piatich mužoch je Gertrude prvou ženou, ktorá dokázala zdolať La Manche, a navyše v novom rekorde. Po svojom výkone sa stáva hviezdou. Hrá v divadle, predstavuje samu seba vo filme, je po nej pomenovaný špeciálny tanečný krok. V roku 1933 si po páde zo schodov poraní chrbticu a po štyridsiatke tiež takmer stratí sluch. Napriek tomu sa dožije 98 rokov.
3. Z vozíka na vrchol
Plavec: František Venclovský (1932 – 1996)
Národnosť: československá
Rok: 1971
Čas: 15 hodín 26 minút
V kanáli La Manche medzi Anglickom a Francúzskom je možné čakať mnoho plavcov, ale že by sa do súboja s vlnami pustil boxer? V roku 1971 sa to stáva skutočnosťou. Čechoslovák František Venclovský patrí k špičke boxerskej reprezentácie a sníva o olympijskej účasti, avšak po úraze krčnej chrbtice musí so svojím športom skončiť, ocitá sa na invalidnom vozíku a nikto mu nedokáže sľúbiť, že bude ešte niekedy chodiť. Hľadá preto iný zmysel života. Nájde ho vo vode, aj keď doteraz nikdy plávanie nepovažoval za dôležité. „Viem plávať len tak naštýlovo ´na psíka´,“ priznáva.
Sponzor od Pána Boha
Otužovanie a diaľkové plávanie Františkovi vráti životný optimizmus. Trénuje denne až štyri hodiny v riekach, rybníkoch, kúpaliskách aj jazerách. Za týždeň napláva okolo 50 kilometrov. Pre občana z našej strany železnej opony však nie je realizácia snov taká ľahká. O povolenie skúsiť preplávať kanál La Manche Venclovský žiada neúspešne československé úrady od roku 1964. Uspeje až po šiestich rokoch, no jeho plavba ešte nevedie k vytúženému výsledku. Pláva prvýkrát v mori, stretáva sa s nepriazňou počasia a nemá ani kvalitné okuliare. Zdá sa, že tým jeho sen o prekonaní úžiny končí. Sponzori sa od neho odvracajú. Vtedy ho zachráni svokra, ktorá mu poskytne svoje úspory. „Päť tisíc mi dal Pán Boh, päť tisíc som našetrila,“ vyhlási.
Byt za odmenu
Do vody pri francúzskom Calais sa František ponára znovu 30. júla 1971. „Ja som tak šťastný!“ vyhlási o 15,5 hodiny neskôr rodák z Lipníka nad Bečvou, keď vystupuje na anglický breh. Odborníci zaznamenajú, že pri teplote vody 13-16 stupňov Celzia vydal 20 000 kalórií, teda energiu štyroch baníckych smien v kuse. „Pred 14 rokmi mi prorokovali invalidný vozík a robili nado mnou kríž. Ako sa môžu všetky proroctvá mýliť!“ napíše potom František v životopisnej knihe La Manche, môj osud. Za svoj výkon získava titul majstra športu, vojenský byt a zamestnanie v boxerskom stredisku Dukly Olomouc, kde nastúpi na pozíciu profesionálneho maséra. Otužovaním a diaľkovým plávaním potom strávi celý zvyšok života. Ten ukončí krvná zrazenina po podchladení pri dlhom tréningu v ľadovej decembrovej Bečve. František Venclovský tak nesplní svoj sľub, keď kamarátom dlho furiantsky tvrdil: „Budem tu do stovky!“
4. Najrýchlejší policajt
Plavec: Andreas Waschburger (*1987)
Národnosť: nemecká
Rok: 2023
Čas: 6 hodín 45 minút
Ak sa niekto spýta na nemeckých policajných komisárov, ľudia si vybavia filmové postavy ako Schimanski, Thanner alebo Semir Gerkhan z Kobry 11. Pritom najslávnejším nemeckým policajtom nie je žiadna z filmových a televíznych hviezd, ale Andreas Waschburger z policajnej jednotky v Sársku.
Čakanie na šťastie
Prvé krôčiky v plaveckom oddiele v Saarbrückene ešte nenasvedčujú, že by z Andreasa mala vyrásť legenda. Stále častejšie však dáva prednosť plávaniu v otvorenej vode a dosahuje skvelé výsledky. Je ôsmy na olympiáde, druhý na majstrovstvách Európy a neskôr sa v roku 2023 stáva aj majstrom sveta v zimných pretekoch. To je chvíľa, kedy sa rozhodne svoje schopnosti zúročiť aj na trati medzi Anglickom a Francúzskom. Na cestu sa vydáva 8. septembra 2023 skoro ráno z pláže Shakespeare v Doveri. Má šťastie na ideálne poveternostné podmienky, na ktoré musel niekoľko týždňov trpezlivo čakať.
Kofeínový pohon
Zo sprievodnej lode Gallivant mu každých 20 minút podávajú špeciálny výživný nápoj. „Bola to sacharidová zmes, do ktorej sme primiešali kofeín,“ prezrádza neskôr. „Som dokonale šťastný. Musel som uraziť dlhú cestu,“ necháva sa počuť, keď vystúpi na francúzsky breh pri Cap Gris-Nez. Už len to, že dokázal absolvovať vzdialenosť viac ako 30 kilometrov, si zaslúži obdiv. Ale Andreas Waschburger dokáže viac ako to. O desať minút prekonáva doterajší, 11 rokov starý čas Austrálčana Trenta Grimseyho (*1988), a drží tak súčasný rekord v tejto neoficiálnej, avšak veľmi prestížnej plaveckej disciplíne.