FRANCÚZSKO - Sú tu všetci, ktorí vo svete niečo znamenajú alebo znamenali, na nerozoznanie od originálov. Je to už dve a pol storočia, čo nenápadná katova dcéra zahájila víťaznú cestu voskových figurín svetom.
Malá Anna Maria Grosholtzová (1761 – 1850) zo Štrasburgu nemá práve radostné detstvo. Otca nikdy nespozná, pretože dva mesiace pred jej narodením zahynul vo vojne, a tak sa musí pretĺkať životom len s matkou. Keď má Anna Mária šesť rokov, usmeje sa na nich však šťastie. Matka získava miesto gazdinej v dome lekára Philippa Curtiusa (1737–1794) vo švajčiarskom Berne.
By Jospe - Own work, CC BY-SA 3.0, Link
Dievča hovorí pánovi doktorovi „strýko“ a so záujmom sleduje jeho koníčka. Uznávaný chirurg totiž pre názornosť výučby svojich študentov vyrába z vosku časti tela, ktoré umožňujú nielen študovať usporiadanie ľudských orgánov, ale aj učiť sa presnému vedeniu rezov skalpelom. Pozvoľna potom prechádza k výrobe portrétov svojich slávnych pacientov a čoskoro dosiahne takú zručnosť, že jeho diela obdivuje aj vyhlásený mecenáš umenia princ Louis de Conti (1717–1776).
Vosková milenka
Curtius najprv vyrobí hlinenú plastiku, vytvorí jej sadrový odliatok a do neho naleje roztavený vosk zmiešaný s rastlinným olejom. Po stuhnutí stačí sochu vyretušovať, namaľovať a doplniť sklenenými očami, parochňou a zubami, pochádzajúcimi nezriedka od kočovných zubárov. Slávnosť voskového sochára rastie. „Voskové portréty môžu vynášať viac ako prax miestneho lekára,“ dochádza Curtiusovi.
Sťahuje sa do Paríža, kde v roku 1765 zakladá vlastnú firmu. Dobre vie, ako si získať obdiv a prestíž. Vyrobí dokonalú voskovú podobizeň Madame du Barry (1744–1793), milenky kráľa Ľudovíta XV. (1710 – 1774). Pošle ju panovníkovi, ktorý ocení nielen podobu tváre, ale aj povestného bujného poprsia svoje metresy. Doktor Curtius má od tej chvíle najmocnejšieho priaznivca.
Jaskyňa zločincov
Anna Mária pri tom nechýba a stále sa učí. Už od svojich ôsmich rokov dopĺňa oči a zuby, prišíva vlasy a pomáha tak k vierohodnejšiemu výzoru voskových sôch. Prvú výstavu Curtiusových výtvorov v roku 1770 berú nadšení návštevníci doslova útokom. „Je potrebné nájsť väčšie priestory,“ vyhlási doktor a zakrátko ich naozaj nájde priamo v Palais-Royal.
V roku 1782 už otvára druhú stálu expozíciu, ktorej vymyslí názov Caverne des Grands Voleurs alebo Jaskyňa veľkých zlodejov. Zhromaždia tam voskové sochy známych zločincov, ktorých telá ako predlohu získaval po popravách. Raz sa tento nápad bude Anne Márii hodiť, až bude zakladať svoju slávnu Komnatu hrôzy…
Chvíľka od gilotíny
Na to však ešte zostáva veľa času. Už teraz je však Anna Mária dávno Curtiusovou rovnocennou spoločníčkou. Má 16 rokov, keď v roku 1777 vytvorí svoj prvý samostatný portrét, podobizeň spisovateľa a filozofa Voltaira (1694–1778). Nadväzuje blízke vzťahy s kráľovskou rodinou, niekoľko rokov dokonca žije vo Versailles a snaží sa odovzdať svoje umenie kráľovej sestre Alžbete (1764–1794).
Francúzska revolúcia však v dôsledku toho prináša Anne Márii problémy. Vyslúži si povesť sympatizantky monarchie, je zatknutá a končí v neblaho preslávenej parížskej väznici La Force. „Na popravisko s ňou!“ kričí rozvášnený dav. Už má oholenú hlavu pred poslednou cestou ku gilotine, keď pre ňu uznávaný maliar Jacques-Louis David (1748-1825) dokáže vyprosiť milosť.
Správy o vládcoch
Slobodu si však Anna Mária musí vykúpiť. Svoj talent teraz využíva na výrobu posmrtných masiek obetí revolúcie, vrátane kráľovnej Márie Antoinetty (1755–1793) alebo Jeana-Paula Marata (1743–1793). Často pracuje podľa skutočných useknutých hláv a šíria sa o nej zvesti, že sama čakáva s košíkom pod gilotínou na ďalšiu zákazku. Rovnako ako Curtius však už dobre vie, že novej dobe sa treba prispôsobiť. Galériu podobizní tak operatívne rozširujú nielen popravení nepriatelia revolúcie, ale aj najmocnejší členovia revolučného vedenia.
„Návšteva múzea bola vtedy ako dnes televízne správy. Ľudia sa hrnuli, aby videli, kto práve teraz vládne Francúzsku,“ opisuje túto dobu súčasná londýnska historička Pamela Pilbeamová. V roku 1794 Curtius umiera. „Všetky svoje zbierky odkazujem Anne Márii,“ zanecháva inštrukcie v závete. Mladá žena, teraz majiteľka prosperujúceho podniku, sa tiež čoskoro vydáva. Berie si stavebného inžiniera Françoisa Tussauda. Priezvisko Grosholtzová je zabudnuté a do sveta voskových figurín vstupuje nový pojem: Madame Tussaud.
Ani kúzelník nestačí
Musí sa poriadne oháňať, aby svoje voskové impérium udržala, pokúsi sa zaistiť firmu uzavretím zmluvy s presláveným kúzelníkom Paulom Philidorom (†1829). Onedlho sa však ukáže, že spolupráca, založená na vystavovaní voskových portrétov počas kúzelníkových predstavení v Anglicku, znamená delenie ziskov, ktoré na prevádzku podnikania nestačia.
Madame Tussaud opúšťa Philidora, nakladá svoje voskové výtvory do železničných vagónov a obchádza ostrovnú krajinu na vlastnú päsť. V každom meste si vyberie ten najluxusnejší výstavný priestor a výťažok posiela domov manželovi. Kočovný život vedie Anna Mária tri desaťročia a svojho manžela už nikdy neuvidí.
Zrodenie Komnaty hrôzy
Svoje voskové impérium Anna Mária udržuje s vypätím všetkých síl. Napriek tomu v roku 1835, to má už 74 rokov, dokáže otvoriť svoju prvú stálu expozíciu v londýnskej ulici Baker Street. Múzeum pod menom Baker Street Bazaar už zahŕňa aj takzvanú Oddelenú izbu, inšpirovanú dávnym Curtiusovým projektom Jaskyne veľkých zlodejov.
„Nie je to Oddelená izba, ale Komnata hrôzy!“ vyhlási v roku 1846 humoristický časopis Punch a tento názov sa pre výstavu vrahov, zlodejov i osobností Veľkej francúzskej revolúcie postupne ujme. Úspech a vysokú návštevnosť múzeu však zaistí už v roku 1838 vosková postava národom milovanej kráľovnej Viktórie (1819–1901).
Vlastná podobizeň
Anna Mária píše pamäte, v ktorých odvážne priznáva aj pôvod svojho otca z rodu opovrhovaných katov, a v roku 1842 pristúpi k tomu, čo za roky svojho pôsobenia v odbore ešte neurobila. Vytvorí vlastný autoportrét. Keď potom 16. apríla 1850 opúšťa tento svet vo veku 88 rokov, odchádza ticho v spánku.
By Immanuel Giel - Own work, CC BY-SA 3.0, Link
Rodinného podniku sa ujímajú jej synovia a neskôr vnuci a pravnuci. Už o dva roky neskôr prenášajú sídlo múzea do ulice Marylebone Road. Z pôvodných diel, vytvorených rukami Madame Tussaud, sa však do dnešnej doby dochová len málo. Rad legendárnych výtvorov podľahne požiaru v roku 1925 a tiež bombardovaniu počas druhej svetovej vojny. Len vlastná podobizeň Madame Tussaud víta návštevníkov hneď pri dverách stále.
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
