TALIANSKO - Vezuv pokojne spí už niekoľko desiatok rokov. Hlboko v jeho útrobách však pomaly narastá tlak aj teplota. Na jar 1906 si sopka po dlhom čase „uľaví“ rachotom z vnútra sopečného krátera a „upustí paru“ v podobe tmavého mraku. Nikto tomu však nevenuje väčšiu pozornosť...
Jedna z najnebezpečnejších sopiek na svete. Smutne preslávená masívnymi erupciami. Nebezpečná svojimi pyroklastickými prúdmi – zmesou žeravých sopečných plynov, magmy a popola, ktorá je oveľa ničivejšia než samotná láva. Zákerne pôsobiaca nečinnosťou. „Hora pekla vystupujúca z raja.“ Tak opisuje taliansky Vezuv známy nemecký básnik Johann Wolfgang Goethe. Krajina okolo sopky je totiž mimoriadne úrodná – vinice, figy, olivy, zelenina.
Príjemne vlhký vzduch, žiadne studené vetry, vďaka moru horúce leto a mierne daždivé zimy. Napriek riziku sopečnej erupcie sa sem ľudia od pradávna hrnú. Vezuv však nespí. Od katastrofy v roku 79 n. l., keď pod žeravým popolom zmizli celé Pompeje, Stabie a Herculaneum, skôr len podriemkava. Výraznejšie výbuchy s výronmi lávy sa objavujú až od roku 1630. Zdá sa, že ľudia si na drobné otrasy zvykli.
Ticho pred búrkou
Taliansky Neapol pulzuje na začiatku 20. storočia životom. Je to rušné mesto plné kontrastov – vedľa veľkolepých palácov, divadiel a univerzít existujú aj štvrte, kde ľudia žijú v biede a nevyhovujúcich podmienkach. Predavači sa tiesnia v úzkych uličkách, kde sa šíria choroby aj kriminalita. Napriek tomu tu prekvitá umenie, kultúra i obchod. Obyvatelia sú zvyknutí žiť v tieni sopky, počúvať dunenie aj zažívať drobné zemetrasenia. Tentoraz ich však Vezuv zaskočí nebývalou silou.
Odborníci sú v strehu
Už v marci 1906 si obyvatelia všímajú nezvyčajné javy – z krátera stúpa hustý tmavý dym a otrasy sú čoraz častejšie. Vedci z Kráľovskej observatória na Vezuve, ktoré tu funguje už od roku 1845, sledujú aktivitu s obavami. „Skontrolujte všetky prístroje, všetky údaje,“ znie rozkaz. Nejde však o nič, čo by Neapol už nezažil.
Sopka sa pravidelne prebúdza a miestni vedia, že sa väčšinou upokojí. Tentoraz je to však iné. 4. apríla 1906 sa objavia nové praskliny, z ktorých uniká horúca para a sírové výpary. Oblasť zahalia oblaky čierneho popola, dym a žeravé kúsky lávy. Vulkán chrlí dokonca aj kamene. O dva dni neskôr je situácia neudržateľná. Ľudia berú, čo môžu, a utekajú z dedín preč.
O päť minút dvanásť…
„Nikomu sa nič nestane,“ upokojuje mladá učiteľka Mária Russo svojich žiakov. Hoci je sama plná strachu, zachová chladnú hlavu a dostane deti zo školy v Torre del Greco do bezpečia. Na poslednú chvíľu utečie pred besniacim živlom aj rodina Espositovcov z mestečka Boscotrecase, ležiaceho na úpätí sopky.
„Obloha sa zrazu úplne zatmela a zem sa triasla,“ spomína neskôr otec rodiny. Spolu s manželkou a tromi deťmi opustí dom doslova za päť minút dvanásť. Cez padajúci popol je sotva vidieť na cestu, no rozhodnú sa odísť do Neapola – a urobia dobre. Hneď nasledujúci deň ich dom pochová kamenná lavína.
Smrť v kostole
Sobota 7. apríla 1906 začína hrozivo. Oblohu zahalia tmavé oblaky a slnko zmizne za hustým dymom. Obrovské výbuchy otriasajú krajinou a Vezuv chrlí sopečný materiál ako šialený. Z jeho útrob vylietajú prúdy žeravej lávy a popola až do výšky neuveriteľných 13 kilometrov. Najväčšie škody spôsobia padajúce kamene. Vykoľaja vlak, zničia domy.
Prečítajte si tiež
Výbuchy, ktoré zmenili svet: Besniaca Krakatoa vydala najsilnejší zvuk v dejinách
Dedina San Giuseppe Vesuviano s viac ako 6000 obyvateľmi je takmer úplne zničená. Väčšina ľudí utečie, niektorí sa však ukryjú v miestnom kostole – aj ten je zničený. V ruinách zahynú desiatky žien, mužov i detí. Hovorí sa, že v troskách kostola zostala stáť iba socha svätej Anny – mnohí to považujú za zázrak. Spustošené sú aj ďalšie dediny pri pobreží či mesto Ottaviano.
Pozornosť celého sveta
Do Neapola sa uchýlia desaťtisíce ľudí. Aj to mesto však zasiahne katastrofa – celé je pokryté popolom, ktorý sa po daždi zmení na lahar – zmes popola, kameňov a vody pripomínajúca tekutý betón. Ničivé bahno ničí polia, domy aj komplikuje záchranné práce. O hrôze, ktorá vládla v Kampánii, píšu aj noviny zo Spojených štátov.
Denník The San Francisco Call uverejní 7. apríla správu: „Mnohé domy boli opustené a zanechané v hustej hmle sopečného popola. Obyvatelia dedín sú na smrť vystrašení. Kostoly sú plné ľudí, ktorí sa modlia za záchranu. Ženy z východnej časti sopky priniesli k prúdu lávy sochu svätej Anny a tvrdia, že sa stal zázrak – žeravá láva sochu nepohltila!“
Doplatili na svoju profesiu
Taliansky kráľ Viktor Emanuel III. okamžite zasahuje. Do zasiahnutej oblasti vysiela armádu, ktorá pomáha s evakuáciou a poskytuje základné potraviny a vodu. Vojaci niekoľko dní neúnavne pracujú, odstraňujú trosky, zachraňujú zavalených ľudí.
Pomoc prichádza aj zo zahraničia – z celej Európy smerujú do Talianska zásoby potravín, oblečenia aj stavebného materiálu. Pápež Pius X. zabezpečuje finančnú podporu. Odhady hovoria o 200 až 500 obetiach – medzi nimi sú aj vedci z observatória, ktorí až do poslednej chvíle monitorovali aktivitu sopky.
Hry nebudú
Dediny v oblasti Neapola sa menia na pusté miesta pokryté popolom. Poľnohospodári prichádzajú o úrodu, obchodníci o živobytie, rodiny o domovy. Taliansko sa nakoniec vzdáva organizovania olympijských hier, plánovaných na rok 1908 v Ríme. Namiesto toho budú peniaze použité na obnovu Neapola a okolia. Novým dejiskom hier sa stáva Londýn.
