NEMECKO - Krátko potom, ako sa dostali v Nemecku k moci nacisti, zriadili v marci 1933 neďaleko Berlína, v opustenom pivovare v centre mesta Oranienburg, prvý koncentračný tábor. Do jeho zrušenia v júli 1934 v ňom uväznili približne tritisíc ľudí. Tento koncentračný tábor sa dodnes často zamieňa s koncentračným táborom Sachsenhausen - ten postavili samotní väzni na okraji mesta Oranienburgu o tri roky neskôr. Od oslobodenia Sachsenhausenu, ktorý sa stal modelom pre ďalšie koncentračné tábory, uplynie v utorok 22. apríla 80 rokov.
Koncentračný tábor Sachsenhausen postavili v lete roku 1936 približne 30 kilometrov severne od Berlína. Mal osobitné postavenie - slúžil ako výcvikové miesto pre veliteľov a stráž do koncentračných táborov v celom nacistickom Nemecku. Nacisti z neho vytvorili vzorový koncentračný tábor aj preto, lebo sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti hlavného mesta Tretej ríše.
V rokoch 1936 až 1945 v tábore uväznili viac ako 200-tisíc ľudí. Zatiaľ čo pred vypuknutím druhej svetovej vojny tvorili väčšinu väzňov nemeckí komunisti a Židia, po začiatku vojny deportovali do tábora desaťtisíce ľudí z okupovaných krajín, vrátane vojnových zajatcov a politických odporcov národného socializmu a kolaborantských vlád. V roku 1944 tvorili už asi 90 percent väzňov cudzinci.
Medzi známych väzňov koncentračného tábora Sachsenhausen patrili napríklad neskorší československý prezident Antonín Zápotocký, režisér Juraj Herz, bývalý rakúsky kancelár Kurt Schuschnigg či Jakov Džugašvili, zajatý syn sovietskeho diktátora Stalina, ktorý v Sachsenhausene zahynul.
Vraždenie a neľudské zaobchádzanie bolo v koncentračnom tábore na dennom programe. Smrť v ňom číhala na každom kroku. Desaťtisíce väzňov zomreli od hladu, chorôb, nútených prác, lekárskych experimentov a zlého zaobchádzania, alebo sa stali obeťami systematických vyhladzovacích kampaní.
Na jeseň roku 1941 napríklad nacisti zavraždili minimálne 10-tisíc sovietskych vojnových zajatcov, vrátane mnohých Židov v špeciálne vybudovanom ´zariadení na zastrelenie do šije´ a počas testovania dávok plynu. Asi o pol roka neskôr, na jar roku 1942, nechali vybudovať vyhladzovací objekt s krematóriom a plynovou komorou, ktorý nazvali cynicky ´Stanica Z´.
Esesáci vytvorili napríklad aj špeciálnu pracovnú skupinu tzv. Komando chodiacich topánok. Pod velením civilného úradníka ríšskeho ministerstva hospodárstva museli väzni celé dni pochodovať s batožinou po dráhe s rôznymi podlahovými krytinami, aby otestovali vhodnosť materiálu na podrážky topánok.
S blížiacim sa postupom Červenej armády nariadil veliteľ koncentračného tábora opatrenia zamerané na jeho evakuáciu. Tá sa začala v ranných hodinách 21. apríla 1945. V rámci evakuácie prinútili nacisti vyše 30-tisíc zostávajúcich väzňov pochodovať v skupinách na severozápad. Tisíce ľudí tieto pochody smrti neprežili.
Koncentračný tábor Sachsenhausen bol oslobodený 22. apríla 1945. Nachádzalo sa v ňom približne tritisíc starých a chorých ľudí neschopných pochodu, ktorých príslušníci SS nestačili zlikvidovať.
Po skončení druhej svetovej vojny využívala tábor sovietska okupačná moc, ktorá zriadila vo svojej správe celkovo desať špeciálnych táborov. Špeciálny tábor v Sachsenhausene vedený spočiatku pod číslom 7 (od roku 1948 ako číslo 1) bol zďaleka najväčší. Umiestnených v ňom bolo dovedna 60-tisíc ľudí, najmä nacistických funkcionárov, príslušníkov gestapa a dozorcov koncentračných táborov, ako aj odporcov Sovietskeho zväzu a neskôr východonemeckého režimu. Od hladu a chorôb v ňom našlo smrť 12-tisíc ľudí.
Tábor bol uzavretý v roku 1950, keď väzňov transportovali do Sovietskeho zväzu alebo do väzenských zariadení v Nemeckej demokratickej republike (NDR). Až v roku 1956, kedy chceli Sachsenhausen navštíviť cudzinci, ktorí prežili zverstvá koncentračného tábora, povolilo velenie východonemeckej armády otvoriť jeho brány návštevníkom. V polovici 50. rokov vedenie NDR súčasne rozhodlo, že sa tam vybuduje pamätné miesto. Národný pamätník Sachhsenhausen bol otvorený 23. apríla 1961 za účasti viac ako 100-tisíc hostí.
