USA - Alexander II. rázuje po miestnosti sem a tam. Dobre vie, že mu tečie do topánok. Mnoho neúspešných vojen krajinu úplne zdecimovalo. Dlhy navyše začínajú byť neúnosné. „Predajte Aljašku,“ rozhodne nakoniec, „aj tak slúži len ako výbeh pre ľadové medvede!“
V médiách Aljašku označujú všelijako - ako veľkú zamrznutú hrudu ľadu, ľadovňu či Sewardovu chladničku. V Spojených štátoch totiž nikomu nejde na rozum, prečo minister zahraničia William Henry Seward (1801-1872) tak trvá na kúpe tejto neprebádanej a nehostinnej pustiny. Že by v budúcnosti mohla byť strategicky výhodná? A mohla slúžiť na posilnenie obchodných trás? To nikoho nezaujíma. Rusi sa tak vskutku zapotia, kým amerických zákonodarcov ku kúpe Aljašky dotlačia. Pomôže jediné - vysoké úplatky. Nikto pritom netuší to najpodstatnejšie. Že sa pod zamrznutou zemou skrýva ohromné množstvo ropy alebo zlata…
Krajina k ničomu
Aljaška nie je žiadnou výhrou. Ostatne už od prvého dňa, kedy sa tam Rusi dostali, ich prenasledovala smola. Námorníkov Vitusa Beringa (1681-1741) tu roku 1741 napadli domorodci a zničili im dva člny. Na spiatočnej ceste ich vlajková loď stroskotala, Bering zomrel a časť jeho mužov tiež. Pár ruských obchodníkov na Aljašku síce neskôr zavítalo, ale nikdy ich nebolo veľa. Nehostinná divočina toho vtedy veľmi neponúka - snáď len drahé kožušiny.
Niet divu, že keď sa cárske impérium, vyčerpané krymskou vojnou, rozhodne zbavovať majetku, príde Aljaška okamžite na pretras. Krajina nemá peniaze a zrejme to posledné, čo ju zaujíma, je udržiavanie spojenia so „svojou“ dŕžavou na severe Ameriky. "Bolo jasné, že keby došlo k vojne, Aljaška by sa neuhájila," myslí si publicista Jan Petránek. Cár má jedinú možnosť: predať to „opustené a bezcenné“ územie Amerike skôr, než si ho nejaká iná krajina vezme sama.
Kongres je proti
Cena je stanovená na 7,2 milióna dolárov (v prepočte na dnešné ceny okolo 120 miliónov). Nie sú to závratné peniaze, veď polstoročie predtým zaplatili Spojené štáty Francúzom za Louisianu dvakrát toľko. V marci 1867 si na to teda obe strany tľapnú. Američanom sa tentoraz však veľmi nepáči, čo „tí hore“ dohovorili. O Aljaške sa v tlači píše ako o „Sewardovom šialenstve“ a odpor je taký silný, že Kongres nechce kúpnu zmluvu ratifikovať.
Vyslanec ruského cára Eduard de Stoeckl (1804-1892) musí kongresmanov doslova zasypávať peniazmi, aby dokument odhlasovali. Aj tak je ruský cár šťastím bez seba. Svedčí o tom fakt, že Stoecklovi vyplatí ako prémiu 25 000 dolárov a udelí mu doživotnú rentu 6000 dolárov ročne, ktorú si vraj chamtivý diplomat vyberá až do svojich 88 rokov.
Oplatila sa
„Nehostinný“ polostrov však čoskoro vydáva svoje skryté poklady. Už v lete 1896 je na rieke Klondike objavené veľké nálezisko zlata. Na sever USA sa v čase zlatej horúčky vydajú státisíce dobrodruhov s vidinou ľahkého zisku, medzi nimi aj slávny spisovateľ Jack London (1876–1916). Len do prvej svetovej vojny sa tu vyťaží zlato za viac ako bilión dolárov. V roku 1900 sú na polostrove navyše nájdené obrovské zásoby ropy. Čierne zlato sa tu začne ťažiť od roku 1968. Už pár rokov predtým si pritom Američania spočítali, že Aljaška sa im vyplatila 425-krát!
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
