BRATISLAVA - Viete si predstaviť partiu chalanov, ako cvrnká guličky v tieni pyramíd? Archeologické nálezy hovoria jasne. V egyptských hrobkách sa podarilo objaviť guličky, vyrobené z kamienkov, najstaršia z nich je stará 5000 rokov.
Guličky patria k obľúbenej zábave po celom svete. Sú známe nielen z Egypta, ale aj z aztéckych nálezísk a vyskytujú sa v pohrebiskách pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky. Už na začiatku 20. storočia archeológovia v lokalite pri pakistanskom Mohendžodara našli kamenné guličky z doby okolo roku 2500 pred. n. l.
O guličkách píše aj básnik Publius Ovidius Naso (43 pred n. l. - 17/18 n. l.). Hovorí sa, že vášni pre guličky svojho času prepadli aj budúce veľké postavy svetovej histórie Julius Caesar (100 – 44 pred n. l.) alebo posledný západorímsky cisár Romulus Augustus (asi 465 – po r. 511).
Rozhodujú o láske
Novú éru rozmachu zaznamenávajú guličky v období vrcholného stredoveku. „Hranie guličiek je povolené iba mimo hradieb mesta,“ vydáva nariadenie v roku 1503 mestská rada v Norimbergu, keď už sa v uliciach pre samé jamky nedá ani jazdiť s povozmi a chodci hlásia časté zranenia. Prekážkou pre guličky nie je ani kanál La Manche. Anglicko za vlády Alžbety I. (1533–1603) hovorí guličkám marbles alebo mramory podľa materiálu, z ktorého sa vtedy najčastejšie vyrábajú.
Prelomom v ostrovnom kráľovstve sa stáva okamih, keď sa v mestečku Tinsley Green južne od Londýna uchádzajú mladíci Giles a Hodge o priazeň dievčaťa Joan. Stretnú sa postupne v mnohých zručnostiach vrátane lukostreľby, zápasu či šermu a po absolvovaní všetkých disciplín je skóre nerozhodné 6:6. „Nech teda rozhodnú guličky,“ vyhlási na Veľký piatok roku 1588 Joan. Giles víťazstvom získava jej priazeň a od tej doby sa v Tinsley Green konajú guličkové turnaje, dnes najstaršia pravidelne organizovaná športová akcia vo Veľkej Británii.
Hra bohatých
Výroba guličiek z mramorových úlomkov či nahradzovanie osvedčeného materiálu alabastrom, vápencom alebo mosadzou prestáva s rozmachom guličkovej vášne stačiť. V polovici 19. storočia sa ukáže, že vhodným materiálom je aj sklo. Majitelia sklárskej dielne v nemeckom meste Lauscha, bratranci Elias (1793–1864) a Septimius (1820–1877) Greinerovi, získavajú 15. mája 1849 patent na výrobu sklenených guličiek pomocou špeciálnej rezačky. Nemecko zostáva guličkovou veľmocou ešte pol storočia, kým sa pomyselnej vlády ujmú Spojené štáty.
„Dodávky cez oceán boli také drahé, že si guličky v Amerike mohli dovoliť len naozaj bohaté rodiny,“ oznamuje riaditeľ Múzea guličiek v Akrone v štáte Ohio Michael Cohill. Vtedy vydavateľ novín Samuel Dyke vyvinie jednoduchý stroj, na ktorom sa guličky tvoria kotúľaním po drážkovanej drevenej doske. Prvýkrát v histórii tak práve v Akrone začína masová výroba až milióna hlinených guličiek denne. Proti súčasným rekordérom to však nie je žiadny výkon. Najväčším dodávateľom guličiek je dnes firma Vacor z Mexika. Vyrába až 12 miliónov prevažne sklenených guličiek denne a vyváža ich do 40 štátov sveta.
