BRATISLAVA - Od kráľovnej Viktórie po súkromnom predstavení odchádzajú predpisovo, spiatočky. Impresário to zvláda, ale jeho trpaslík občas zakopáva a sem-tam pobehne. Panovníčka sa úprimne rozosmeje. Phineas Barnum vie, že má vyhrané.
Hneď na druhý deň sa Barnum postará o to, aby sa v novinách písalo o jeho úspešnom dobytí Buckinghamského paláca. Dodá mu to na prestíži, odvtedy už nie je len „princom humbukov“, ako mu hovoria, ale medzinárodne známy impresário, ktorý bavil britskú kráľovnú. Nie je jediným majstrom vo svojom odbore, ktorý si vyslúžil rešpekt a sympatie korunovaných. Panovníci neváhali vzdať hold výnimočným kuchárom či krajčírom, ľuďom pochádzajúcim často zo skromných pomerov, ktorí vďaka svojmu umu žali slávu hodnú kráľov...
1. Predavač ilúzií
„Každá lož je prijateľná, ak má verejnosť pocit, že za svoje peniaze dostáva hodnotu,“ vysvetľuje Phineas Barnum svojej milovanej manželke Charity (1808–1873). Je rozhodnutý urobiť veľkú kariéru. V roku 1835 sa po New Yorku objavujú plagáty avizujúce vystúpenie 161-ročnej pestúnky Georgea Washingtona (1732–1799). V skutočnosti si Barnum za 1000 dolárov ročne „prenajal“ Joice Hethovú (asi 1756–1836), starú, slepú a ochrnutú Afroameričanku, ktorú za poplatok predvádza na Manhattane a rozpráva jej prikrášlený životný príbeh.
Vynáša mu to 1500 dolárov týždenne (dnešných asi 44 000 dolárov), ale jeho objav po siedmich mesiacoch umiera. Barnum pestúnku necháva pitvať pred 1500 divákmi, z ktorých každý zaplatí 50 centov. Vtedy sa zistí, že jej vek bol polovičný. To však nevadí. V ľudskej túžbe po senzáciách a dôverčivosti objavil podnikavý mladý muž zlatú baňu. Chystá sa ju vyťažiť prostredníctvom púťových atrakcií.
Divy sveta
Priečelie budovy pokrývajú obludné postavy, na balkóne vyhrávajú hudobníci. V roku 1841 sa otvára Americké múzeum P. T. Barnuma. V jeho útrobách sa skrýva obrovský kabinet kuriozít, exotické zvieratá, predovšetkým sa tu však promenádujú rôzne netvory. Ľudia zvedavo okukujú ženu s bradou, chlpaté dieťa, bezrukého chlapíka, ktorý nohami naťahuje hodinky. Všetky „divy sveta“ však nie sú také autentické, ako ich tu uvádzajú. Napríklad mŕtva fidžijská morská panna sa zrodila z tela orangutana, ku ktorému bol šikovne prišitý rybí chvost.
Vďaka tomu, že majiteľ tohto netradičného podniku mu dokáže urobiť reklamu vo svojej dobe skutočne neobvyklú, návštevníci sa len tak hrnú. Hviezdou sa stáva „generál Tom Palček“, narodený ako Charles Sherwood (1838–1883), trpaslík, ktorého impresário objavil, keď mal päť rokov, obliekol ho do uniformy, naučil spievať, tancovať a napodobňovať známe osobnosti. V roku 1844 s ním vyráža dobývať Európu.
Slon na koľajniciach
Sily a nápady mu nechýbajú ani v 60 rokoch. Barnum zažil rôzne pády, ale vždy sa z nich nejako otriasol. V zrelom veku zakladá so spoločníkmi cirkus, ktorý má dokonca tri manéže. Neďaleko Madison Square Parku v New Yorku ponúka Najväčšiu svetovú show. Nechýba v nej ani Tom Palček, avšak hlavnou hviezdou sa stáva slon Jumbo, ktorého Barnum kúpil v roku 1882 v londýnskej zoo.
V súkromnom vlaku, zloženom z 80 vagónov, potom s celým cirkusom cestuje po Amerike, čo je v tom čase vec tiež nevídaná. „Jumbo umrel,“ oplakávajú zvieracieho miláčika malí i veľkí, keď sa rozkríkne, že populárne zviera zahynulo pri železničnom nešťastí počas turné v Kanade. V tom čase už Barnum netúži ani tak po lacnej popularite, chce byť uznávaný ako politik a filantrop. Čiastočne sa mu to podarí, stáva sa senátorom aj starostom. Svoj nekrológ si ale napíše pre istotu sám. Na vytváranie ilúzií je najlepší.
2. Manželku rád prezliekal
Všetci sa za ňou otáčajú. Muži s obdivom, ženy so štipkou závisti. Paulina Metternichová (1836–1921), manželka rakúskeho vyslanca v Paríži, sa nechtiac stáva kráľovnou dvorského plesu. Doslova žiari v toalete zo strieborného tylu so sedmokráskami, ružovými srdiečkami a striebornými flitrami. „Kde ste prišli k tomu zázraku?“ spýta sa jej samotná cisárovná Eugénia (1826–1920).
„Tie šaty mám od jedného Angličana z ulice de la Paix,“ zverí sa pani vyslancová. Hneď nasledujúceho dňa dopoludnia je Charles Frederick Worth povolaný do paláca. Stáva sa dvorným dodávateľom rób francúzskej prvej dámy. Zatiaľ čo pre neho to znamená strmý vzostup kariéry, pani Metternichová si len povzdychne: „A tým je pre mňa koniec šatám za tristo frankov.“ Z Wortha je čoskoro módny guru vyvolených a nekorunovaný kráľ haute couture, teda špičkovej módy.
Inšpirácia z obrazov
Nič nie je zadarmo. To už zistil ako malý chlapec, keď otec, prosperujúci advokát, ale náruživý hazardný hráč, prehajdákal imanie a rodinu opustil. Deti museli do učenia, 11-ročný Charles bol najprv u tlačiara, potom zbieral skúsenosti ako pomocník v preslávenom londýnskom obchodnom dome Swan & Edgar. Hodiny trávil pred portrétmi starých majstrov v Národnej galérii. Fascinovali ho látky, šaty na obrazoch.
Na jar 1846 sa vypravil do Paríža, nechal sa zamestnať v prominentnom obchode špecializovanom na hodváb a šéfov zaujal nápadom ponúkať konfekciu. Oženil sa s jednou zo zamestnankýň, s Máriou Vernetovou (1825-1898), ktorá sa stala jeho neoceniteľnou spolupracovníčkou. Práve jej napadlo získať kňažnú Metternichovú na to, aby si u nich objednala šaty. To už mal Worth vlastný módny dom spoločne so Švédom Ottom Boberghom (1821–1882), ktorý si v roku 1858 otvorili v parížskej ulici de la Paix. Časom sa tu schádza smotánka.
Komanduje zákazníčky
Okrem cisárovnej za nikým iným domov nechodí. Worth si stanovil vlastné pravidlá. Zákazníčky dochádzajú do jeho salónu a on im navrhuje šaty. Nie podľa ich priania, ale len svoje originálne modely. Vidieť ich môžu na jeho pani, ktorá sa stáva prvou manekýnkou v histórii, dvakrát do roka pripraví Worth novú kolekciu. Odstráni nepohodlné krinolíny, vytvorí novú siluetu šiat vzadu s podložkou na rozšírenie zadnej časti sukne.
Tieto nevídané maniere až na výnimky zákazníčky znášajú. Patria k nim najprominentnejšie ženy sveta, od cisárovnej Alžbety Bavorskej (1837–1898), cez divadelné divy až po Američanky z milionárskych rodín. S niektorými z nich spája Wortha a potom aj jeho synov-nástupcov vzájomná úcta až náklonnosť. „Pokľakali pred ním kráľovné druhého cisárstva,“ zmienil sa o kráľovi módy Émile Zola (1840–1902) vo svojej ságe o Rougonovcoch.
3. Roztancoval kúpele
Viedeň je na nohách. Na čele pohrebného sprievodu ide na vraníkovi čierny jazdec so žezlom v ruke. Symbolizuje to, že skonal kráľ. Tentoraz však sa vzdáva pocta kráľovi valčíkov Johannovi Straussovi mladšiemu, ktorý zomrel na zápal pľúc. Slzia hlavne dámy. Ich idol však nebol zďaleka princom z rozprávky...
Neposlušný syn
„Je to rebel,“ sťažuje sa na svojho syna Johanna slávny hudobný skladateľ Johann Strauss starší (1804–1849). Tak si prial, aby mal jeho potomok nejaké seriózne občianske povolanie, ale on zbehol zo štúdií a potajomky sa učil hrať na husle, dokonca u huslistu z otcovho vlastného orchestra. Hudobne nadaný mladík po smrti otca preberá jeho orchester a spolu s bratmi ďalej šíri slávu tohto telesa. Okrem toho Johann aj komponuje. Vo februári 1867 v luxusnom viedenskom kúpeľnom komplexe Dianabad predstaví obecenstvu v premiére valčík Na krásnom modrom Dunaji.
Zožne búrlivý potlesk a postupne sa skladba stáva akousi neoficiálnou hymnou Rakúska. Straussovi sa v tom čase darí, žije so staršou opernou speváčkou Jetty Treffzovou (1818–1878), ktorá už má sedem nemanželských detí. Svojmu obletovanému manželovi dopraje príjemné rodinné zázemie a navedie ho na to, aby skladal aj operety. Strauss koncertuje po Európe, jeho valčíkom tlieskajú aj v Amerike. Hrdinne prekonáva svoju nechuť, možno až hrôzu z cestovania. Nikdy nespyšnel, aj keď dosiahol popularitu kráľov. Len ženám nedokázal až do neskorého veku odolať.
4. Herečky na tanieri
Ani na vojne sa nepoddáva smútku. Auguste Escoffier pritom musel kvôli vojenskej službe prerušiť sľubne sa rozvíjajúcu kuchársku kariéru v Paríži. Nie je to prvýkrát, kedy bol nútený vzdať sa svojho sna. Chcel sa stať sochárom, otec ho však poslal do Nice, kde sa u svojho strýka učil kuchárskemu umeniu. Šokovali ho ale pomery v kuchyniach, ktorými prešiel, fajčilo sa tam a popíjalo, zatvárali sa okná, aby jedlo vydržalo teplé, hygiena tu panovala pochybná. "Aj keď som pôvodne nemal v úmysle vstúpiť do tejto profesie, urobím všetko pre to, aby som znovu povzniesl prestíž šéfkuchára," vyhlasuje na základe dojmov.
V kuchyni ako v armáde
Šalát Eugénia, jahody Sarah Bernhardtovej, kurča George Sandovej. v reštaurácii. Svoje špeciality, ktorými sa preslávil v módnej parížskej reštaurácii Le Petit Moulin Rouge, síce počas prusko-francúzskej vojny servírovať nemôže, ale ako šéfkuchár na francúzskom veliteľstve sa snaží, aby si jeho stravníci pochutili ako v reštaurácii. Často zabehne aj do kuchyne pre mužstvo, obdivuje, ako tam každý má svoju konkrétnu úlohu a činnosti na seba nadväzujú.
Príležitosť vyskúšať si podobný poriadok mu poskytne preslávený hotelier César Ritz (1850–1918), ktorý ho prizve, aby viedol kuchyňu jeho hotelov. Escoffier zavádza akúsi kuchynskú čatu, ktorá sa skladá asi z 20 kuchárov a kuchárok, z ktorých každý má svoju špecializáciu. Mení aj štýl servírovania, nepodáva všetko naraz, ale čašníci nosia jednotlivé chody vždy teplé. O Ritzovi a Escoffierovi sa čoskoro začína rozprávať po svete. V roku 1890 ich pozývajú, aby viedli prestížny londýnsky hotel Savoy.
Poklona na mori
Naučil Angličanov jesť špargľu aj žabie stehienka. Pokračuje vo vymýšľaní chytľavých názvov svojich pokrmov. „Pomenujte tie palacinky radšej po tej rozkošnej osôbke, ktorá je tu so mnou, ja toho nie som hoden,“ požiada šéfkuchára v Savoyi princ z Walesu (1841–1910). Od tej chvíle si hostia pochutnávajú na palacinkách Suzette.
Vtedy už túžia králi, aby Escoffier varil len pre nich. Keď v roku 1906 tento preslávený šéfkuchár pripravuje na zaoceánskej lodi SS Imperator večeru pre Viliama II. (1859–1941) a takmer 150 hodnostárov, necháva si ho cisár zavolať, pochváli jedlo a prednesie: „Ja som cisár Nemecka, ale vy ste cisár kuchárov.“
