Pri drevenom kole je priviazaný zoslabnutý, asi 50-ročný muž. Je celý popálený, z krvavých rán na tvári mu steká krv. Napriek tomu sa stále ticho modlí. Keď to domorodci počujú, odrežú mu pery, vytrhnú jazyk a do hrdla mu vrazia horúci kus dreva.
Nie je to len nedôvera k neznámym kolonizátorom z Európy, čo vedie množstvo primitívnych kultúr k brutálnemu zabíjaniu. Mnohé domorodé kmene, žijúce hlboko v amazonskej džungli či na odľahlých ostrovoch v Tichomorí, praktizujú kanibalizmus ako tradičný bojovnícky zvyk. Domnievajú sa totiž, že keď mäso svojich nepriateľov upečú a zjedia, získajú tak ich silu a statočnosť! Dodržujú aj množstvo iných, zvláštnych rituálov – oddávajú sa homosexuálnym chúťkam, pijú vlastné telesné tekutiny a praktizujú lov hláv. Napriek tomu sa s nimi rad učencov a dobrodruhov snaží už od počiatkov novoveku nadviazať kontakt. Niektorí na to doplatia. Poslúžia totiž domorodcom ako večera!
1. Vyrvú mu srdce z tela
„Stačí jeden sen, jedno vnuknutie, a celá naša práca je zničená,“ sťažuje sa francúzsky misionár Jean de Brébeuf v liste svojim jezuitským bratom. Medzi indiánskym kmeňom Huronov, sídliacim na území vtedajšieho Nového Francúzska (dnes Kanada), sa zdržiava už niekoľko rokov, stále však naráža na zarytý odpor domorodcov.
Zo všetkých síl sa im pritom snaží prispôsobiť. Prespáva v malej chatrči zo stromovej kôry, varí nad otvoreným ohňom, naučí sa ich jazyk a deň čo deň sa s nimi neúnavne rozpráva o kresťanstve. Aj keď je predstaveným misie, musí tu vykonávať tie najťažšie a najponižujúcejšie práce – pre indiánov je Echon, teda nosič bremien. Svojou obetavosťou si ale ich náklonnosť postupom času predsa len získa. Do roku 1649 ich pokrstí takmer 7000.
Tri hodiny ho mučia!
Jeho vytrvalé snahy zmarí až nečakaný vpád irokézskych bojovníkov, ktorí celú dedinu Huronov vyplienia a spália. „Boh vám všetkým vo svojej dobrote odpustí,“ šepká Brébeuf, keď ho odvádzajú k drevenému kolu. Tam ho Irokézovia niekoľko hodín kruto mučia. Vytrhajú mu nechty, na krk mu zavesia rozpálené sekery a v páse ho obtočia stromovou kôrou, napustenou živicou, ktorú zapália.
Potom mu z tela odtrhávajú upečené kúsky kože a pred jeho očami ich pojedajú. Ďalší ho skalpujú a polievajú mu krvácajúcu hlavu horúcou vodou. Nakoniec mu z hrude vytrhnú ešte teplé srdce. Pojedajú ho s presvedčením, že si tým osvoja jeho nepochopiteľnú statočnosť, pre ktorú počas mučenia ani raz nezanariekal.
2. Mohol prežiť hostinu?
„Napnúť plachty!“ zavelí francúzsky dôstojník Jean-François de la Pérouse a rukou si utrie spotené čelo. Po mesiacoch príprav sa konečne dočkal, v lete 1785 vyráža s dvoma loďami a viac ako stovkou mužov na veľkolepú výpravu do Tichomoria. Má so sebou nielen námorníkov, ale aj niekoľko astronómov, botanikov či kartografov.
O účasť na prestížnej expedícii sa dokonca usiloval aj istý 16-ročný Napoleon Bonaparte (1769–1821), avšak bez úspechu. „Smer juhozápad,“ zavelí kapitán, keď sa lode konečne odrazia od francúzskych brehov. Bez problémov doplávajú na Madeiru, kde doplnia zásoby, potom sa vydajú ďalej na juh. Oboplávajú Južnú Ameriku, pokračujú na sever cez Havajské ostrovy až k Aljaške, odkiaľ zamieria do východnej Ázie. Cesta cez Pacifik im zaberie takmer 100 dní.
Stroskotali na zlom mieste
Problémy sa však Pérousovej expedícii nevyhnú. V lete 1786 sa pri pobreží Aljašky utopí asi 20 námorníkov, ďalších 20 je nasledujúceho roku pobitých a zjedených domorodcami na súostroví Samoa. Zvyšok posádky sa vydáva smerom k Austrálii, pri tamojších brehoch sa však obe lode stratia a dlhé roky o nich nikto nepočuje.
Až v roku 1828 objaví francúzsky kapitán Jules Dumont d'Urville (1790 – 1842) na jednom z dnešných Šalamúnových ostrovov zvyšky lodných diel, kotvy a následne aj vraky oboch plavidiel. Od miestnych sa dozvie, že časť Pérousových mužov padla za obeť kanibalským zvykom domorodcov, časť odplávala na malom plavidle zhotovenom zo zvyškov lodí. Aký osud stretol samotného veliteľa výpravy, nie je isté.
3. Zjedli sa navzájom?
V 40. rokoch 19. storočia zatúži ambiciózne velenie mocného britského námorníctva po ďalšom historickom úspechu. Má ním byť objavenie doposiaľ neznámej Severozápadnej cesty z Atlantiku do Tichého oceánu, teda preplávaním Severným ľadovým oceánom okolo Severnej Ameriky. Briti preto zostavia expedíciu na čele so skúseným kapitánom Johnom Franklinom, ktorá vypláva v roku 1845 v ústrety ľadovým pustatinám.
K severu zamieria dve moderné lode – HMS Erebus a HMS Terror, obe vybavené niekoľkými tonami konzerv, prístrojom na výrobu sladkej vody, a dokonca aj parným vykurovaním. Ešte v Grónsku kapitán vtipkuje s dôstojníkmi z inej britskej lode, že majú zásoby na päť rokov a dúfa, že v Arktíde strávia aspoň jednu zimu. Potom už ich nikto živých nikdy neuvidí.
Otrávenie olovom
Expedícia uviazne v ľade a desiatky rokov sa po nej pátra. Len do roku 1864 to je 16 záchranných výprav - s mizernými výsledkami. Je nájdených len pár hrobov, nezrozumiteľných správ a nejasných svedectiev Eskimákov. Nikto z mužov výpravu neprežije a neskôr nájdené mŕtvoly nesú stopy po kanibalizme. Ten však nie je jedinou záhadou, ktorá halí celé dobrodružstvo Franklinovej posádky. Podivná je aj skutočnosť, že vedenie výpravy po sebe nezanechalo pri krátkych vylodeniach na pobreží takmer žiadne písomné správy, alebo len krátke a mimoriadne zmätené. Napríklad písané pospiatky!
By Stephen Trafton - Own work, CC BY-SA 4.0, Link
Svetlo do celého prípadu vnesie až exhumácia pozostatkov výpravy, ku ktorej dôjde koncom 20. storočia. „V telách boli zistené extrémne dávky olova, jedovatého kovu, ktorý spôsobuje celkový úpadok organizmu, a najmä degeneráciu neurónov v mozgu. Takže sa dá povedať, že sa posádka otrávila olovom, z čoho sa následne pomiatla,“ podotýka súčasný toxikológ Petr Klusoň. A ako sa olovo do tela námorníkov dostalo? Z obyčajných konzerv. Vtedy sa totiž viečka uzatvárali oloveným zvarom...
4. Doplatil na zločin iných
Kajuta sa nakláňa zo strany na stranu. Skrz okno sú vidieť temné búrkové mraky a blesky križujú oblohu. John Williams má necelých 20 rokov, keď sa roku 1816 vypraví pod záštitou Londýnskej misionárskej spoločnosti do Tichomoria. Celých 20 rokov sa potom plaví medzi tunajšími ostrovmi, kde medzi domorodcami úspešne šíri kresťanstvo.
Okrem toho je aj nesmierne zručný - počas štyroch mesiacov si postaví vlastnú loď, s ktorou potom jazdí aj na menej prístupné ostrovy. Preváža na nej zásoby jedla, knihy, poľnohospodárske náradie alebo dary pre miestnych vládcov. Nie všade je však vítaný. Keď sa v novembri 1839 vylodí pri brehoch ostrova Erromango, je priamo na pláži napadnutý a zabitý miestnymi domorodcami.
Má obrovskú smolu - iba dva dni predtým sa totiž na ostrove ocitli austrálski obchodníci, ktorí tu zmasakrovali niekoľko obyvateľov vrátane dvoch synov miestneho náčelníka. Niet divu, že domorodci mali všetkých belochov v žalúdku. Ešte toho dňa Williamsovo telo domorodci opečú a zjedia! Nekonajú tak však z pomsty, kanibalizmus praktizujú ako úplne obyčajný bojovnícky zvyk. "Išlo o to zbaviť sa hrozby a absorbovať silu nepriateľa," vysvetľuje súčasný vanuatský poslanec Ralph Regenvanu.
5. Ignoroval varovanie
S domorodcami z ostrova Rarotonga (súčasť Cookových ostrovov) sa mladý škótsky misionár James Chalmers spriatelí pomerne rýchlo. Už pred jeho príchodom totiž mnoho miestnych prijalo kresťanskú vieru. Aj tak tu ale 26-ročného Európana čaká veľa práce – učí domorodcov čítať a písať, vedie bohoslužby a kresťanské obrady a snaží sa medzi okolitými kmeňmi nastoliť mier.
Darí sa mu neobyčajne dobre, dokonca si vyslúži aj „rarotongské“ meno Tamate. Má však dušu dobrodruha a rád by spoznal aj iné, menej prebádané ostrovy. Príležitosť sa mu naskytne v roku 1877, kedy je vyslaný do Novej Guiney. V nasledujúcich rokoch preskúma takmer celú južnú časť ostrova a získa veľké množstvo poznatkov, ktoré potom zhrnie v niekoľkých cestopisoch.
Vo svojich 59 rokoch sa potom spolu s mladším kolegom Oliverom Tomkinsom (1873-1901) vydá na ostrov Goaribari, hoci obaja dobre vedia, že tamojší obyvatelia majú povesť ľudožrútov, ba dokonca, že sa im vyhýbajú aj okolité kmene. Povesti sa bohužiaľ potvrdia. Na Veľkonočný pondelok roku 1901 miestni domorodci oboch misionárov zavraždia a zjedia.
6. Ani kosť nazmar
Obeť: Michael Rockefeller
Životné údaje: 1938–1961
Kde zomrel: Nová Guinea
Zaujímavosť: Jeho kolega sa zachráni.
Michael, narodený ako piaty potomok budúceho amerického viceprezidenta Nelsona Rockefellera (1908-1979), vkročí do dospelosti viac ako sľubne. S najlepším prospechom absolvuje ekonómiu a históriu na Harvarde. Lenže politika ani biznis ho príliš nelákajú – oveľa radšej sa túla po odľahlých kútoch planéty.
S veľkými plánmi odlieta aj do papuánskeho mesta Agats. Chce o miestnom kmeni Asmatov zistiť toľko, aby mohol vydať knihu a usporiadať v Amerike výstavu. Etnologické učebnice totiž zatiaľ zostávajú poloprázdne a to málo, čo v nich je, neposkytuje o tunajších ľuďoch práve sympatický obrázok. „Sú to krvilační ľudožrúti,“ hovorí sa vtedy bežne.
Napriek tomu s nimi už od 30. rokov 20. storočia pár Európanov pomerne bezpečne komunikuje. Podarí sa to aj Rockefellerovi, ktorý sa do džungle vydáva spolu s holandským antropológom René Wassingom (1927–2011). Priviezť však musia kanoe plnú úplatkov – majú v nej sekery, rybárske háčiky, odevy aj tabak.
Bol žralok rýchlejší?
„Naozaj si myslím, že by si nemal,“ apeluje René na svojho priateľa, keď sa s nimi v novembri 1961 pri brehoch Guiney prevrhne katamarán. Mladý Rockefeller sa ale nenechá odbiť a v nádeji, že zvládne odplávať najmenej desať kilometrov v rozbúrenom mori, skočí do vĺn a vydá sa k pevnine pre pomoc. Na rozdiel od neho je Wassig hneď na druhý deň zachránený.
O tom, čo sa stalo Michaelovi, panujú dohady dodnes. Jedna z verzií tvrdí, že sa utopil, druhá predpokladá, že ho napadol a zabil žralok. Tretí hovorí, že síce doplával k brehom ostrova, ale tam ho nanešťastie vytiahli z vody Asmati, ktorí ho zabili a zjedli. K poslednému scenáru sa prikláňa aj americký spisovateľ Carl Hoffman, autor knihy Savage Harvest, ktorý sa prípadu Rockefeller intenzívne venoval niekoľko rokov. Mnohokrát navštívil asmatských domorodcov, naučil sa ich jazyk a vyspovedal bývalých misijných kňazov.
Konkrétne o Michaelovi sa síce žiadny z nich nezmieňoval, ale o akomsi mŕtvom americkom turistovi áno. Len pár dní po nehode na mori ho vraj vyplavilo more, vyčerpaného, ale živého, lenže domorodci s ním nemali zľutovanie. Údajne ho zavraždili a jeho telo následne rituálne využili. Stehenné kosti si napríklad ponechali ako zbrane...
