ANGLICKO - Rod Brontëovcov mal vždy blízko k umeniu, a predovšetkým k literatúre. Jeho pôvod možno vystopovať až k starému írskemu klanu Ó Pronntaigh, v ktorom sa narodilo nemálo literátov a spisovateľov.
Meno sa postupne poangličtilo na Brunty a až anglikánsky duchovný a spisovateľ Patrick Brunty (1777–1861) začal svoje priezvisko písať ako Brontë. Rozhodol tak vtedy aj o podobe mien svojich potomkov, ktorým bolo predurčené, aby v duchu dávnych tradícií rodu vstúpili do literárnej histórie. Len v máloktorých rodinách sa stane, že hneď tri sestry sa stanú svetoznámymi spisovateľkami…
1. Od braku k hviezdam
Charlotte je prvým dieťaťom Patricka Brontëho a jeho ženy Marie (1783–1821), ktoré príde na svet po presťahovaní rodiny do dedinky Thornton neďaleko Bradfordu. Má len päť rokov, keď matka predčasne zomiera, a otec už nikdy nenájde dosť síl na to, aby sa znovu oženil. S deťmi mu však pomáha Mariina sestra Elizabeth (1776–1842), ktorá je tak vlastne pre Charlotte aj jej mladších súrodencov náhradnou matkou.
Imaginárne kráľovstvo
Charlotte sa čoskoro stáva najstarším dieťaťom v rodine, pretože jej dve sestry Mary a Elizabeth v roku 1825 podľahnú tuberkulóze. To už všetci žijú v Haworthu, kde sa Patrick čoskoro stáva pilierom miestnej komunity veriacich. Žiadne bohatstvo mu to však nezabezpečí. Chudobné pomery sa podpisujú aj na Charlottinom zdraví.
Často chorá dievčina rada trávi dni písaním poviedok o živote obyvateľov imaginárnych kráľovstiev a čoskoro sa k nej pridávajú aj jej mladší súrodenci. Keď Charlotte v roku 1832 absolvuje školu, hneď v nasledujúcom roku vydáva svoju prvú novelu Zelený škriatok. Drobné dielo vychádza pod pseudonymom a ešte žiadnu dieru do literárneho sveta neurobí.
Poéziu nikto nečíta
Svoje zamestnanie súkromnej učiteľky a guvernantky Charlotte prevádzkuje po celom grófstve Yorkshire a vyskúša si ho nakrátko dokonca aj počas pobytu v Bruseli. Príliš sa jej tam však cnie po domove. Nadviazať na svoju literárnu prvotinu sa pokúsi v máji 1846, keď spoločne so svojimi sestrami Emily a Anne vydáva zbierku Básne Currera, Ellisa a Actona Bella.
Všetky tri ženy vystupujú pod mužskými pseudonymami a ak Charlottinu prvotinu môžeme označiť za neúspešnú, tentokrát je výsledok ešte horší. Spoločných básní sestier Brontëových sa predajú len dva výtlačky! To ich však neodradí od toho, aby pokračovali v literárnej dráhe. Charlotte pod menom Currer Bell píše ďalej, ale stále sa jej nedarí zaujať čitateľov. „Je to brak,“ zhŕňa odborné názory kritik.
Toto nenapísala žena!
Zlom prichádza 19. októbra 1847, keď Charlotte, stále ako Currer Bell, vydáva román Jana Eyrová (Jane Eyre). Intímne vyrozprávanie o životných osudoch chudobnej dievčiny s prvkami sociálnej kritiky spočiatku naráža na nepochopenie. „V celom diele nie je ani jedna prirodzená postava. Ich názory sú zlé a myšlienky absurdné,“ neberie si servítky kritik v časopise Zrkadlo literatúry v decembri 1847.
Týchto hodnotení však postupne ubúda. „Číta sa to ako stránky z vlastného života,“ chváli román anglický filozof, vedec a literárny kritik George Henry Lewes (1817–1878). Charlotte sa nenápadne posúva na výslnie anglickej literatúry. Stále však ešte nikto netuší o jej existencii a objavujú sa len špekulácie o tom, že Currer Bell je v skutočnosti žena. „Sme ochotní riskovať svoju odbornú povesť a vyhlásiť, že toto dielo rozhodne žena nenapísala. Žiadna by nedokázala písať takým štýlom, a navyše tak dokonale vykresliť mužské postavy,“ tvrdí literárny časopis The Indicator.
Jana Eyrová je len jedna
Nadšenie z úspechu románu vzápätí Charlotte skazí smrť jej brata aj oboch sestier na tuberkulózu. Mladá spisovateľka ďalej žije s otcom, čoraz viac sa však uchyľuje do Londýna a snaží sa preniknúť do vyšších spoločenských kruhov. Priatelí sa s literátmi aj kritikmi, úspech Jany Eyrovej však už nikdy neprekoná. Nepodarí sa to ani jej románu Shirley z roku 1849, ani ďalšiemu dielu Vilette, ktoré vydáva v roku 1853. O rok neskôr sa vydá, ale má pred sebou už len krátky vymedzený čas. Podľa úmrtného listu je aj príčinou jej smrti v roku 1855 tuberkulóza.
2. Najzlovestnejšia nenávisť
Výchova v chudobnom prostredí nie je hlavným problémom, ktorým deti Brontëové trpia. Tým je predovšetkým nedostatok lásky. Ani otec, ani teta Elizabeth nevedia prejavovať city, a tak dievčatá vkladajú svoje emócie do prvých literárnych pokusov. Emily tak vytvára fantastické svety Gondal, Gaaldine alebo Oceania. Nič príjemné na Emily nečaká ani v internátnej škole pre nemajetné dcéry pastorov, kam Patrick Brontë svoje dcéry postupne všetky umiestni.
Neúspešné podnikateľky
Trochu samostatnosti potom Emily môže prejaviť až vtedy, keď sa stáva vychovávateľkou v ústave pre dievčatá Miss Patchettʼs Ladies Academy. Neskôr po smrti tety Elizabeth sa sestry Brontëové pokúsia postaviť na vlastné nohy, ale ich súkromnej škole, ktorú si založia s využitím malého dedičstva, sa nedarí a čoskoro ju musia pre nezáujem žiakov zavrieť. Všetky však stále pokračujú v literárnych pokusoch. Emily rovnako ako jej sestry volí mužský pseudonym, aby sa vyhla predsudkom, ktoré v polovici 19. storočia spoločnosť stále má voči ženským autorkám.
Pseudonymy aspoň začínajú na rovnaké písmená ako skutočné mená dievčat, a z Emily sa tak stáva Ellis Bell. Pod týmto menom aj Emily v roku 1847 vydáva svoj román Búrlivé výšiny (Wuthering Heights). Román vychádza spoločne s dielom jej sestry Anne Agnes Greyová ako prvé dve časti trojzväzkového vydania, vtedy bežného spôsobu vydávania beletrie v Británii.
Písať a nezabiť sa?
Ani Emily so svojím dielom sa zatiaľ nedočká uznania. Jej neortodoxný prístup ku kresťanstvu aj poňatie dobra a zla sa stáva predmetom neľútostnej kritiky. „Ako mohla ľudská bytosť napísať takú knihu bez toho, aby spáchala samovraždu po prvých kapitolách?“ pýta sa napríklad časopis Grahamʼs Lady Magazine. „Čitateľ je šokovaný, znechutený, takmer sa mu robí nevoľno z detailov krutosti, neľudskosti a najzlovestnejšej nenávisti a pomstychtivosti,“ rozhorčuje sa magazín Douglas Jerroldʼs Weekly Newspaper. Emily nie je dopriate, aby sa dožila fenomenálneho úspechu svojho románu, ktorý sa nakoniec predsa len dostaví.
Po jej smrti pripraví druhé vydanie jej staršia sestra Charlotte. Opatrí román nielen predslovom, ale vykoná aj niektoré úpravy. „Zdá sa mi vhodné upraviť pravopis rečí starého sluhu Josefa. Presne síce zachytáva yorkshirský dialekt, ale som si istá, že južanom musí pripadať nepochopiteľný,“ vysvetľuje napríklad vydavateľovi. Dnes je román Búzlivé výšiny jedným z pilierov anglickej literatúry. „Táto kniha je jadrom anglickej literatúry, inšpirovala mnoho generácií a bude tak činiť aj naďalej,“ vysvetľuje nakladateľstvo Penguin, prečo v roku 2018 zaradilo dielo Emily Brontëovej medzi 100 najvýznamnejších klasických kníh.
3. Priekopníčka feminizmu
Najmladšia z troch sestier Brontëových prežíva podobné detstvo ako jej súrodenci. Má umelecké sklony, učí sa maľovať a hrať na klavíri a rada využíva otcovu bohatú knižnicu románov a divadelných hier. V 19 rokoch začína pracovať ako guvernantka v rodine reverenda v Thorp Green neďaleko Yorku, každú chvíľu voľného času však venuje písaniu. Svoj prvý román Agnes Greyová dokončí už v roku 1847, ale nemôže nájsť nikoho, kto by bol ochotný ho vytlačiť, a tak sa dielo dočká vydania až ako súčasť trojsvazkového vydania spolu s románom Búrlivé výšiny jej sestry Emily.
Drsný pre dievčatá
Aj Anne má podlomené zdravie, podobne ako všetci jej súrodenci. Napriek tomu dokáže v roku 1848 pod pseudonymom Acton Bell vydat ešte svoj druhý román Tajomná pani Grahamová ((The Tennant of the Wildfell), ktorý sa venuje problémom manželského spolužitia a alkoholizmu a je považovaný za jedno z prvých rýdzo feministických diel histórie.
„Román je tak drsný, že by sa vôbec nemal dostať do dievčenských rúk,“ hodnotí knihu spisovateľ a kritik Charles Kingsley (1819–1875). Dielo sa však dočká veľmi rýchlo úspechu. Nepáči sa však najstaršej sestre Charlotte, ktorá dokonca po Anninej predčasnej smrti v roku 1849 zabránila jeho druhému vydaniu. V čase publikácie Tajomnej pani Grahamovej je už Anne ťažko chorá. Zotaviť sa z tuberkulózy sa pokúša vo svojom obľúbenom prímorskom mestečku Scarborough. Domov sa už odtiaľ nevráti a v Scarborough nájde aj miesto svojho posledného odpočinku.
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
