NEMECKO – Veľká noc je u Lužických Srbov spätá s mnohými zvykmi a tradíciami. Patrí medzi ne gúľanie vajíčok, nosenie veľkonočnej vody či veľkonočné jazdy na koňoch. Najznámejšie je však maľovanie kraslíc. Tento starobylý zvyk sa malému slovanskému národu na východe Nemecka darí udržiavať aj dnes, čo dokazuje napríklad výstava v brandenburskom mestečku Lübbenau, jednom z centier Srbov v Dolnej Lužici. Znalosť ich jazyka však podľa novej štúdie upadá. Počet „kompetentných hovoriacich“ sa odhaduje nanajvýš na sto osôb.
Lužickí Srbi sú malý slovanský národ, ktorý sídli na východe dnešného Nemecka, kde po stáročia odolával nátlaku germanizácie. Hornolužickí Srbi žijú najmä v spolkovej krajine Sasko a ich jazyk je bližší češtine. Ich dolnolužickí príbuzní žijú v Brandenbursku a ich jazyk má bližšie k poľštine. Srbi v Dolnej Lužici sú prevažne protestanti, hornolužickí Srbi katolíci. Pred Veľkou nocou však obe skupiny siahajú po vyfúknutých vajíčkach a farebnom vosku.
„Každá farba má iný význam,“ vysvetľuje sprievodkyňa v skanzene v Lehde návštevníkom, ktorí si prišli namaľovať vlastné kraslice podľa dolnolužických vzorov. „Červená znamená silu a energiu, zelená zdravie a šťastie, a napríklad modrá symbolizuje pokoj a mier,“ hovorí žena v tradičnom kroji Lužických Srbov s typickým bielym čepcom. To, že je tradícia maľovania kraslíc v oblasti Sprévského lesa stále živá, dokazuje aj výstava v múzeu v neďalekom Lübbenau. Ukazuje, že pestrými vzormi sa dajú ozdobiť nielen slepačie, ale aj pštrosie vajcia.
Ak majú Nemci povedomie o existencii slovanskej menšiny na východe krajiny, spájajú si ju najčastejšie práve s Veľkou nocou a farbením vajíčok. Veľkonočné tradície Lužických Srbov sú však oveľa bohatšie, ako ukazuje aj aktuálna výstava v múzeu v brandenburskom meste Cottbus, ktorému sa po česky hovorí Chotěbuz, po slovensky Chotebuz a v dolnolužickej srbčine Chóśebuz. Že je mesto centrom Srbov v Dolnej Lužici, je zrejmé už na prvý pohľad – ulice aj nápisy na verejných budovách sú dvojjazyčné – v nemčine a dolnolužickej srbčine. Počuť však tento jazyk v uliciach prakticky nie je.
Koľko presne Lužických Srbov existuje, je už dlho predmetom sporov. Odhady sa pohybujú medzi 50 000 a 60 000, pričom početnejšie je etnikum v Hornej Lužici. Minulý týždeň rozruch vyvolala štúdia vedcov z Katedry sorabistiky Lipskej univerzity Tilla Vogta a Sabine Asmusovej, zverejnená v časopise Slavia Occidentalis. Rovnako ako u mnohých iných slovanských národov, aj u Lužických Srbov je jedným z hlavných znakov národnej identity jazyk. Podľa štúdie má však dolnolužická srbčina v Nemecku už len asi 50 až 100 „kompetentných hovoriacich“.
„V mnohých nemecky písaných publikáciách, vrátane textov štátnych inštitúcií, sa počet hovoriacich dolnolužickou srbčinou preceňuje,“ píšu Vogt a Asmusová. Často uvádzané číslo 20 000 hovoriacich je podľa nich „úplne nereálne“. Napríklad v Chotebuzi výskumníci našli len 15 rodín, v ktorých aspoň jeden z rodičov hovorí s deťmi dolnolužickou srbčinou. „Tradiční hovoriaci sú takmer všetci po smrti,“ dodáva Vogt.
Kým niektorí predstavitelia lužickosrbskej komunity prijali výsledky štúdie ako smutný fakt, iní s nimi nesúhlasia. Napríklad podľa Měta Nowaka zo Srbského ústavu v Chotebuzi, ktorého oslovila stanica rbb24, štúdia vytvára zavádzajúci dojem, pretože „kompetentného hovoriaceho“ definuje príliš úzko. Podľa Vogta však štúdia hodnotila znalosť jazyka na úrovni C1 podľa Spoločného európskeho referenčného rámca. „C1 je úroveň, ktorú sa očakáva napríklad pri maturite z angličtiny,“ dodal.
Podľa spoluautorky štúdie Asmusovej sú čísla v debatách o Lužických Srboch často tabu. „Pretože panujú obavy, že by mohli prísť o financie,“ povedala. Lužických Srbov a rozvoj ich kultúry totiž podporuje štát aj spolkové krajiny Sasko a Brandenbursko. Bez štátnych dotácií by chýbali prostriedky nielen na jazykové vzdelávanie, ale aj na zachovanie tradícií, napríklad tých veľkonočných.
Asmusová však verí, že záchrana dolnolužickej srbčiny je stále možná. Bez jazyka by malý slovanský národ zanikol. „S jazykom strácame kultúru. V jazyku sú zakódované pohľady na svet. To sa folklórom nedá udržať,“ dodala.
