FRANCÚZSKO - Stoja bok po boku a sledujú vulkán, ktorý hrozí katastrofou. Už toľkokrát sa ocitli pri smrtiacom živle, fascinovaní jeho silou, posilnení adrenalínom a de facto celoživotným odhodlaním spoznať sopky, čo najviac to len bude možné. Náhle dôjde k výbuchu…
Drobná Francúzka Katia Conradová (1942–1991) v roku 1966 prvýkrát stretáva o štyri roky mladšieho Maurice Kraffta (1946–1991). Ako k tomu došlo, by nám mohli rozprávať iba oni dvaja. Pre verejnosť zostane začiatok ich vzťahu roztrieštený do niekoľkých verzií. Mali sa stretnúť kdesi na lavičke, na štrasburskej univerzite, alebo dokonca počas rande naslepo... Ale kto vie. Jedno je však isté: ide o osudový okamih, ktorý z nich urobí výnimočný pár, ktorý spája nielen láska k tomu druhému, ale aj k sopkám.
Spoločne na Island
Katia má v tom čase za sebou školu pre nedisciplinované dievčatá a sledovanie prvej sopečnej erupcie s prúdmi lávy po tom, čo presvedčila rodičov, aby ju vzali k sicílskej Etne. Maurice zase už v siedmich rokoch s otcom navštívil Stromboli, stratovulkán v Tyrhénskom mori.
Prečítajte si tiež
Výbuchy, ktoré zmenili svet: Besniaca Krakatoa vydala najsilnejší zvuk v dejinách
Na islandské sopky už vyrážajú spolu a tiež s priateľom Rolandom Benardom. Katia ako geochemička, zaoberajúca sa chemickým zložením Zeme, Maurice vyštudovaný geológ. Výprava to nie je práve jednoduchá, auto sa im pokazí takmer 30-krát, a dokonca majú nehodu.
Krst obarením
„Čo sa stalo?“ chce iste vedieť Katia, ktorá práve dokončila meranie a vydala sa za Mauricom. Nemôže si nevšimnúť obarené nohy, keď omylom vstúpil do vody horúcej 140 stupňov Celzia. „Je to krst vulkanológa,“ prednesie neskôr počas televízneho rozhovoru Maurice. Ďalšie roky venujú sopkám, na ktorých „začínali“, teda Etne a Stromboli.
Nie sú sami, ale vytvárajú okolo seba celú partiu, ktorá si hovorí „Tím vulkán“. Odoberajú vzorky hornín i plynov, obliekajú si špeciálne „skafandre“, aby sa mohli dostať čo najbližšie. To všetko s cieľom nájsť kombináciu tepla, času, plynov aj minerálov, ktoré vedie k erupcii. Neraz pritom riskujú holé životy...
Sopeční manželia
V Mauricovom rodnom Alsasku si roku 1970 hovoria svoje „áno“. Svadobný obrad je veľmi skromný a zúčastňuje sa ho len zopár blízkych. Následne novomanželia zamieria na medové týždne, príznačne na sopečné grécke ostrovy Santorini. „Odteraz budú v živote len sopky, sopky, sopky…,“ vyhlasuje Maurice a pár sa zhodne na tom, že nebudú mať deti.
Vystupujú v televízii, píšu knihy, nakrúcajú filmy, organizujú besedy – skrátka vysvetľujú širokej verejnosti, čo sopky dokážu. Ukazujú pritom rôzne vzorky hornín, ktoré z ciest privážajú. Značnú časť svojho času však trávia hlavne vedeckým skúmaním priamo pri sopkách. Aby sa k nim včas dostali, majú sieť „informátorov“, respektíve priateľov, ktorí im dávajú vedieť, akonáhle sa niečo deje.
Kolegovia-podivíni
„Klasifikácia sopiek by mala byť zakázaná,“ vyhlasuje Maurice s upresnením, že každý vulkán má svoju jedinečnú osobnosť, a preto ho treba študovať zvlášť. Vystupuje tým proti mnohým iným vedcom a prináša úplne nový pohľad na túto oblasť. Nakoniec napriek tomu dva typy sopiek uzná: červené, čo chrlia prúdy horúcej lávy, a šedé, ktoré produkujú popol a pyroklastické prúdy, pričom práve ich náhle výbuchy bývajú často ničivé a smrtiace.
Všeobecne sú Krafftovci medzi niektorými kolegami považovaní za čudákov, keď s batohmi na chrbte chodia dlhé trasy, potom celé týždne aj mesiace trávia s vulkánmi a niekedy dokonca zliezajú po rozpadajúcej sa skale až do krátera. Spia v skromnom stane, na rozpálené horniny pokladajú panvičku, aby si na raňajky osmažili vajíčka…
Často sa tak vystavujú riziku, že keby sa niektorému z nich niečo stalo, druhý nebude schopný dostať ho k zdravotníckej starostlivosti. Katia si to postupom času viac uvedomuje a snaží sa nebezpečných situácií vyvarovať, Maurice hovorí, že on nie. Rád sa túla, zatiaľ čo ho manželka netrpezlivo vyzerá, pretože vie, že v blízkosti lávy stačí jeden chybný krok.
Neustále nebezpečenstvo
„Musíme tam ísť!“ rozhodujú sa Krafftovi v roku 1977 potom, čo ich zastihne telegram s oznámením, že z africkej sopky Nyiragongo sa rozlialo lávové jazero. V Kongu vtedy umierajú ľudia aj zvieratá. O dva roky neskôr sa manželia ponáhľajú k indonézskej sopke Anak Krakatau.
Akonáhle dorazia na ostrov, vulkán vybuchne. Miestni utekajú preč a na ostrove zostane len manželská dvojica. Striedajú sa v spaní, aby im neunikol jediný výbuch, a tiež pre prípad, že by sa museli urýchlene presunúť. Občas váhajú, či túto veľmi nebezpečnú misiu nemajú vzdať, ale nakoniec zostávajú. Pár sa musí dokonale dopĺňať, stopercentné spoľahnutie sa jeden na druhého je v takých extrémnych podmienkach absolútne nutné.
Kyselinou na lodi
„Mám veľmi odvážny plán,“ je nadšený Maurice, keď opisuje svoj detský sen, ktorý si chce vyplniť. „Zídem lávový prúd na kanoe, asi tak 15 kilometrov, až do mora.“ Samozrejme nemôže ísť o obyčajnú loď, ale takú, čo bude vybavená vrstvou titánovej zliatiny a izoláciou na dne, upresňuje. Aj tak je to rozhodne výstredný nápad a Katia manžela podpichuje, že príde vyfotografovať jeho poslednú snímku. K tomuto dobrodružstvu síce nikdy nedôjde, ale v tej dobe má vulkanológ už jednu bláznivú a veľmi riskantnú výpravu za sebou.
Keď sa v roku 1971 v Indonézii rozhodol vyplávať na kyslé jazero s najväčšou zásobou kyseliny sírovej na svete, svoju manželku tým značne nahneval. Ako geochemička si plne uvedomovala riziká, aké tento nápad mal. „Je to koncentrovaná kyselina!“ protestovala. Maurice a ďalší z geológov si však nedali povedať. Zaobstarali použitý gumový čln, spustili ho na zapáchajúcu hladinu a vyplávali. Spočiatku vraj nemali žiadne obavy, ale keď ponorili do vody fľašu na vzorky a kyselina prerušila oceľové lanko, na ktorom nádoba visela, došlo im, že bude lepšie sa vrátiť. To už ich však vietor hnal ďalej od brehu. Dlhé tri hodiny potom trvalo, kým sa dostali do bezpečia.
Nevypočuté varovanie
Výbuch sopky Svätá Helena v americkom štáte Washington síce Krafftovci v roku 1980 sledujú len v televízii, ale na miesto sa neskôr vydávajú a tri mesiace žijú v jej popole, kde skúmajú každý detail. Od tejto chvíle sa začnú zameriavať na tzv. šedé sopky, a hlavne na možnosti varovania a včasnej evakuácie ľudí pred erupciou. Pri sopke Nevado del Ruiz v kolumbijských Andách si sú odborníci, medzi ktorých patrí aj Katia s Mauricom, v októbri 1985 istí, že vybuchne. Varujú patričné vládne orgány, ale tie situáciu úplne podcenia.
A potom sa to stane... Počas jednej novembrovej noci prúdy bahna, ktoré vznikli po erupcii, zaplavujú dediny. Presný počet obetí sa nepodarí zistiť, ale môže ich byť okolo 23 000 – 25 000. Katia prichádza na miesto bez Maurica, ktorý je na prednáškovom turné po Francúzsku. Keď vidí následky, ktorým sa dalo aspoň čiastočne predísť, je frustrovaná: „Len preto, že nám úrady neverili.“
Posledný výbuch
3. júna 1991 sa manželia Krafftovci chystajú na erupciu sopky Unzen na japonskom ostrove Kjúšú. Kvôli hmle, cez ktorú je zle vidieť, sa presunú bližšie k sopke. Keď dôjde k výbuchu, Katia a Maurice stoja v pláštenkách vedľa seba. Ich mŕtve telá budú objavené o dva dni neskôr pod vrstvou pyroklastického popola.
Zostane po nich množstvo vzoriek z vulkánov z rôznych kútov sveta, kníh, odborných textov, filmových pásikov, fotografií i posolstiev, ktoré zachránia mnoho životov. Keď totiž iba o týždeň neskôr na Filipínach exploduje sopka, 85 000 osôb z jej blízkosti je už v bezpečí, pretože tamojšia vláda vďaka práci Krafftových poslúchla varovanie odborníkov.
